Bratislava 8. februára 2018 (HSP/Foto:TTSK)

Jozef Angelli – Kňaz, národovec, odborný spisovateľ, významný pestovateľ a šľachtiteľ liečivých rastlín a zemiakov. Vraj jeho meno bolo pôvodne Baránek a počas štúdií si ho polatinčil.
Jozef Angelli

Narodil sa 23. februára 1852  v Skalici. Už od malička sa venoval pestovaniu rôznych rastlín. Lásku k prírode a k rastlinám získal od rodičov a starého otca z matkinej strany, ktorý bol znamenitým záhradníkom a dozorcom nad lesmi a vodami. Jeho otec Ján bol zámožným roľníkom a vinohradníkom, rád používal nové metódy v poľnohospodárstve. Podľa Jána Hrebíčka mal do 8 hektárov vinohradov v Líštinách, víno mával až 30 ročné, oberačky odbavoval veľmi slávnostne, s husacinou, trdelníkami a zázvorníkmi. Ľudia u neho radi pracovali, medzi nimi aj Ján Tomík, ktorý sa raz na oberačky napil, s putňou spadol do strže a zaspal, prebudil sa na obed, znovu si vypil a spal až do večera, gazda to nezbadal a vyplatil mu ako iným. Vyznal sa aj v liečivých bylinách a niektoré aj pestoval. Vinohrady si dal poistiť proti búrkam a vraj dostal naraz až 1.400 rýnskych zlatých poistného.
V takomto prostredí aj mladý Jozef získal veľkú lásku k rastlinám a už ako desaťročný začínal robiť   pokusy s ich pestovaním na rodičovských poliach.  Po   absolvovaní     gymnázia v Skalici,  teológiu vyštudoval v Ostrihome. Na kňaza bol vysvätený 16 júla 1876. Krátko  pôsobil v Lakšárskej Novej  Vsi, 1876 – 1881 bol  kaplánom v Holíči, kde vo vlastnej záhrade študoval vlastnosti rastlín, podmienky ich vývoja, vplyvy kultivácie a prírodných podmienok vôbec. Krátko administroval faru v  Kuklove a v roku 1884 sa po niekoľkých mesiacoch administrovania stal farárom v Čároch, kde počas tridsaťročného pôsobenia, na veľkých plochách pestoval liečivé  a aromatické rastliny, šľachtil  ich a konal s nimi pokusy. Obstaral si najmodernejšie nástroje, používal najnovšie metódy a dosahoval napriek nie veľmi úrodnej pôde prekvapujúce výsledky. Mal široký sortiment asi 80 druhov. Osobitne sa venoval šľachteniu mäty piepornej, z ktorej pestoval 11 odrôd a najvhodnejšie z nich šľachtil a štandardizoval. Mäty dosahoval 2 milióny priesad a 70q drogy, yzopu 2 milióny priesad a 40q drogy, medovky tri milióny priesad  a 45q drogy. Systematicky  sa venoval šľachteniu zemiakov, získal veľké množstvo /asi 200/ odrôd, známych vysokými výnosmi a kvalitou. Najznámejšie boli Panónia, Hungária, Bauemfreund, Magnum bonum,Uhorský poklad. Poslednú odrodu si ľud obľúbil a nazval po ňom „angelka.“ Šľachtil obilniny, okopaniny, repu, zeleninu, vinnú révu a liečivé rastliny. Skúmal vplyv pôdy, hnojenia a zavlažovania.  Zúčastnil sa  odborných výstav vo Viedni, Budapešti, Kodani, v Štokholme, na ktorých získal diplomy a vyznamenania. Na výstave v Budapešti r. 1896 bola  jeho expozícia  jednou z najväčších  a najvyššie hodnotených. Vystavoval vyše 80 druhov liečivých rastlín. Bol úspešný aj na II. Medzinárodnej farmaceutickej výstave v Prahe, kde vystavoval 150 druhov liečivých rastlín  a dva modely  sušiarní na sušenie  vzduchom i umelým teplom. O svojich výskumoch často prednášal a publikoval v odborných časopisoch doma i v zahraničí. V roku 1884 vyšli v Obzore 2 články – Viničiarstvo a ako v Skalici pole obrábať. V roku 1915 vydal v maďarčine obsiahle  dielo “A gyógy – és muszaki novények termesztése.” u Gstáva Roltiga v Šoporni, o pestovaní liečivých a aromatických rastlín. Uber die Cultur der Arzneipflanzen – O pestovaní liečivých rastlín r. 1893. Viaceré vedecké  spoločnosti ho menovali za svojho člena. Za zásluhy v oblasti botaniky ho Linného  spoločnosť v Štokholme menovala  za svojho  riadneho člena. V Skalici vlastnil rodičovský vinohrad a roku 1881 kúpil ďalší, vysadil ho a vhodným hnojením a správnym rezom dosiahol výborné výsledky. Víno vystavoval najväčší úspech získal vo francúzskom Arrachon les Bains – zlatú medailu. Svoje polia v Čároch si obľúbil natoľko, že už neprijal ponúkané lepšie fary, ani ponuky. Bol v prvom rade kňazom a poľnohospodárom. Až ku koncu života /26. apríla 1914/ odišiel do Holíča, kde na fare trávil posledné roky života,  po čase začal chorľavieť a takmer zabudnutý aj 6. augusta 1923 zomrel. Pamätná tabuľa je na neho je v Čároch a na holíčskej fare.
Ľudovít Košík