Ak vydrží v parlamente do konca volebného obdobia, bude v politike tridsaťdva rokov. Po ostatných voľbách sme boli svedkami rôznych debát a diskusií o tom, či sa končí jedna éra v slovenskej politike. Po sérii štyroch volieb po sebe, ktoré Smer s náskokom vyhral, prišli voľby, keď nielenže nebol schopný zostaviť vládu, ale dokonca skončil na cieľovej páske až druhý. Iste, po vyše dvadsiatich rokoch v silne toxickom prostredí slovenskej politiky je to obdivuhodný výkon, ale môže to naznačiť novú éru v slovenskej politike.

Robert Fico vstúpil do slovenskej politiky v roku 1992 a po odchode Bélu Bugára je tak služobne najstarší slovenský politik. Deväťkrát po sebe bol zvolený do parlamentu a desať rokov bol premiérom v troch vládach. Ak dokončí súčasné volebné obdobie, bude v politike celých tridsaťdva rokov.

V TRIČKU SDĽ

Robert Fico vstupoval do politiky v roku 1992 v tričku Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Hneď sa prejavil ako veľmi výrazný mladý politik, ktorý si našiel svoju agendu a okrem politického rozmeru sa prezentoval aj ako expert na právo. Robert Fico sa v tom čase zviditeľnil aj inak. Na  onej pamätnej schôdzi, respektíve na jej nočnom zasadaní, ktoré bolo po predčasných voľbách v roku 1994, ostal ako jediný opozičný poslanec ako pozorovateľ. Vtedajšia  opozícia tú povestnú schôdzu krajne pokrytecky a demagogicky nazvala „Nocou dlhých nožov“. De facto však išlo len o to, že orgány  parlamentu sa obsadzovali rovnakým pomerom, ako to bolo v rokoch 1990 – 1992, teda väčšinovo v prospech koalície Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), Slovenská národná strana (SNS) a Združenie robotníkov Slovenska (ZRS).

Robert Fico sa v tom čase profiloval aj ako expert na právo a mal akoby dve želiezka v ohni. Šesť rokov pôsobil ako obhajca Slovenskej republiky pred  Európskym súdom za ľudské práva (ESĽP). Jeho popularita v strane, ale aj v spoločnosti postupne rástla, čo viedlo k jeho kandidatúre na post predsedu SDĽ v roku 1997.  Za doteraz  nie celkom jasných okolností – aspoň pre širšiu verejnosť – sa však kandidatúry tesne pred zjazdom vzdal na prospech svojho politického tútora Ľubomíra Fogaša. Ten, ako vieme, vo voľbách neobstál a nakoniec sa predsedom SDĽ stal Jozef Migaš.

KĽÚČOVÝ ROK

Pre ďalší vývoj kariéry Roberta Fica bol však kľúčový rok 1998. Paradoxne však v tom roku vo voľbách Robert Fico a Brigita Schmögnerová  získali viac preferenčných hlasov ako predseda strany a líder kandidátky Jozef Migaš. V slovenskej politike tak vznikol prvý precedens, keď predseda strany bol prekrúžkovaný kandidátmi z nižších pozícií kandidátky. Vtedy sa SDĽ stala súčasťou politického vládneho bloku proti HZDS a pri rozdeľovaní funkcií v exekutíve sa však Robertovi Ficovi neušlo nijaké vhodné miesto. Post podpredsedu vlády pre legislatívu dostal Ľubomír Fogaš a koalícia nebola ochotná zmeniť zákon o voľbe generálneho prokurátora. O tento post mal Robert Fico eminentný záujem, nespĺňal však požadovaný vek tridsaťpäť rokov. To sú tie paradoxy dejín. Ak by vtedy koalícia urobila takýto ústupok, je veľmi pravdepodobné, že politické dejiny Slovenska by sa vyvíjali úplne inak.

Po tom, ako bol vtedy najpopulárnejší politik SDĽ odstavený na vedľajšiu koľaj, bolo jasné, že svoju perspektívu bude hľadať mimo  SDĽ. Na zjazde strany tesne po voľbách 1998 sa síce ešte nechal zvoliť za prvého podpredsedu strany, ale už vtedy jasne deklaroval, že SDĽ sa nedokáže pobiť za vlastných ľudí, a bolo len otázkou času, kedy stranu opustí. Stalo sa tak v septembri 1999, keď presne v deň svojich tridsiatych piatych narodenín ohlásil vznik novej strany Smer – tretia cesta.

Tomu však predchádzalo viacero okolností. Bolo verejné tajomstvo, že po obídení pri rozdávaní postov sa Fico cítil podvedený a odstavený. Bol teda frustrovaný a hľadal svoju novú kariéru. V tom čase vážne uvažoval, že sa vráti naspäť k svojej právnickej profesii a na politiku nadobro zanevrie. Zároveň si uvedomoval, že kandidovať na predsedu SDĽ nemá zmysel, pretože, ak by aj vyhral, v strane bolo množstvo dlhoročných väzieb, štruktúry strany boli tak silno zacementované, že úsilie pretvoriť stranu na svoj obraz bolo v podstate nereálne.

A práve v tom čase prišlo pre budúcnosť osudové stretnutie frustrovaného politika Roberta Fica s reklamným mágom Fedorom Flašíkom. Ten veľmi dobre rozoznal potenciál, ktorý sa v Robertovi Ficovi skrýval, a ponúkol mu svoje služby. Práve v tom čase Fica označil za dobrý produkt a v spojení s marketingovým mágom Flašíkom, ktorý dokázal zmeniť vodu na kokakolu, vznikol projekt novej strany. V tom čase bol priestor na vznik  takejto  strany priam ideálny.

SDĽ sa svojou účasťou v Dzurindovej vláde spreneverila svojim hodnotám a programu. Zároveň aj HZDS už bolo po sérii ťažkých politických chýb svojho lídra Vladimíra Mečiara za svojím zenitom. Ľudia z ekonomického pozadia HZDS – Jozef Brhel, Juraj Široký, Ivan Kiňo, Vladimír Póor a mnohí ďalší – tak hľadali nového koňa, ktorý by zabezpečil akési status quo.  Tak sa zabezpečilo „financovanie“ nového politického projektu, ktorého cieľom bolo vychytať hlasy padajúceho HZDS, najmä však SDĽ, ktorá,  zradiac svoj program, participovala na politike SDK.

TRETIA CESTA

Zvlášť veľká zrada ľavicových ideálov sa prejavila najmä v tom, že SDĽ de facto umožnila privatizáciu strategických podnikov, keď pristúpila na Miklošovu fintu a privatizovala tieto podniky modelom päťdesiatjeden percent ku štyridsiatim deviatim percentám v prospech štátu, lenže s manažérskou kontrolou pre minoritného akcionára. Ako sa nakoniec ukázalo, hlasy SDĽ sa vo voľbách v roku 2002 rozdelili približne pol na pol medzi Komunistickú stranu Slovenska (KSS) a Smer,  ktorý napokon získal v podstate rovnaký počet hlasov od SDĽ, ako aj od HZDS.

V čase vzniku Smeru v septembri 1999  bol však ľavicový priestor aspoň nominálne obsadený SDĽ. Preto sa Smer začal profilovať ako strana tretej cesty. Nakoniec prvý názov strany Smer bol nie Smer – sociálna demokracia, ale Smer – tretia cesta.  Cieľom bolo predstaviť pragmatický neideologický koncept strany, ktorá pri riešení problémov nerieši veci ideologicky, ale vecne. Práve vtedy dostal Robert Fico od bratislavskej kaviarne nálepku populistu. Nevedeli mu odpustiť najmä návrhy zákonov, akým bol takzvaný farmársky zákon, ktorým cielil proti rozkrádaniu zemiačnísk,  predovšetkým na východnom Slovensku. Vstup na cudzí pozemok chcel prekvalifikovať na trestný čin, aj keď spôsobená škoda nedosahovala  požadovanú sumu a podľa existujúcej právnej normy mala byť vnímaná len ako priestupok. Zároveň sa tím z ideového pozadia Smeru pokúšal prezentovať Smer ako modernú stranu, vychádzajúcu z vtedy módnej ideológie takzvanej tretej cesty, ktorú vo svete prezentoval Anthony Giddens, hlavný ideológ Tonyho Blaira, ktorý stál pri premene  britskej Labour Party na New Labour Party. K ideológii takzvanej tretej cesty sa vtedy hlásil aj nemecký kancelár Gerhard Schröder.

PREPÁLENÁ KAMPAŇ

Každopádne, výsledky Smeru v prvých voľbách v roku 2002, v ktorých strana kandidovala, skončili pod očakávaniami. Strana značne prepálila volebnú kampaň, ktorá bola  najmä v znamení kontroverzných reklamných claimov, napríklad Do Európy áno, ale nie s holými zadkami či paródia na prací prášok Vizír, ktorá celú konkurenciu, no aj HZDS či SDK posielala do opozície. Smer získal len niečo vyše dvanásť percent hlasov, a preto ho nebolo ťažké obísť pri zostavovaní vlády, takže nakoniec v rokoch  2002 – 2006 skončil v opozícii.

PRELOMOVÉ VOĽBY

Veľkým prelomom v kariére Roberta Fica boli až voľby v roku 2006. Až vtedy  sa naplno zúročila jeho politická práca. Smer aj vďaka sérii fatálnych morálnych a programových zlyhaní vtedajšej koalície (kauza Gorila, Kaníkove antisociálne reformy, kupovanie poslancov, Zajacove zdravotnícke reformy,  Dzurindova vierolomnosť) plne kapitalizoval svoj zisk na úrovni tridsiatich percent. Robert Fico tak dostal šancu zostaviť vládu, pričom rokovania o zostavení vlády šli v dvoch líniách: Smer, Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Strana maďarskej komunity (SMK) alebo Smer, SNS, HZDS. Spočiatku bola viac preferovaná koalícia, v ktorej by bolo aj KDH. V KDH však vznikol práve na tejto otázke ťažký konflikt. Kresťanskodemokratické hnutie nakoniec po štrnástich dňoch, ale už takpovediac päť minút po dvanástej hlasovaním rozhodlo, že je ochotné vstúpiť do koalície so Smerom. Tento verdikt  následne viedol k štiepeniu strany a odchodu  štyroch poslancov – Vladimíra Palka, Rudolfa Bauera, Františka Mikloška a Pavla Minárika. Ideovo mal blízko k tejto skupine aj Daniel Lipšic, ten sa však vybral vlastnou cestou. Napokon vznikla koalícia Smeru, SNS a HZDS. Paradoxne však jednou z podmienok Roberta Fica bolo, že v exekutíve nebudú lídri dvoch z troch koaličných strán, teda ani Ján Slota, ani Vladimír Mečiar. Ako sa ukázalo, o dvanásť rokov sa niečo podobné vrátilo Ficovi, ktorý síce ostal lídrom koaličnej strany, ale na to, aby Smer udržal vo vláde, on ako osoba sa musel z vlády porúčať.

Ako sme v už spomínali, strana Smer mala po takmer ôsmich rokoch Dzurindovho vládnutia relatívne dobrú pozíciu. Miera vtedajšej vládnej korupcie presahovala všetky predstaviteľné medze, arogancia moci a séria škandálov druhej Dzurindovej vlády viedla k dovtedy bezprecedentným opatreniam. Zvlášť nechutné bolo najmä kupovanie poslancov s cieľom za každú cenu udržať koalíciu pri živote aj napriek vytesneniu Pavla Ruska z koalície. Tomu však ostali verné tri poslankyne, a keďže koalícia už na začiatku mala väčšinu len štyroch poslancov, vznikol tak problém, ako zachovať parlamentnú väčšinu.

Na začiatku septembra 2005  sa koalícii – teraz už bez Pavla Ruska – nepodarilo otvoriť schôdzu Národnej rady SR. Ak by sa nepodarilo sfunkčniť parlament  tri mesiace, automaticky by to znamenalo vyhlásenie predčasných volieb. Potom sa však stalo, že Mikuláš Dzurinda prerazil akékoľvek dno politickej korupcie, keď sa mu podarilo kúpiť dvoch poslancov HZDS Karola Džupu a Eduarda Kolesára. Vtedy aj vznikol nový termín označujúci takýchto poslancov – poslanci na lízing. Všetok marazmus umocňovali  Kaníkove asociálne reformy…

MORÁLNY ROZVRAT

Na základe absolútneho morálneho rozvratu vtedajšej koalície sa očakávalo, že po voľbách 2006 nastane jasná zmena. Tesne pred voľbami v roku 2006 však aj v Smere nastalo zemetrasenie. Ako sme už spomínali, v roku 2002 bola volebná kampaň, ktorú viedol Fedor Flašík, „prepálená“. Množstvo prostriedkov, ktoré „smeráci“ do kampane investovali, sa  adekvátne neprejavilo na volebnom výsledku. Fedor Flašík bol tak na istý čas v nemilosti, to sa však zmenilo. Pred voľbami 2006 bol znova zapojený do kampane, počas  ktorej údajne od bohatých donorov vyberal príspevky na stranu. Problém bol v tom, že nie všetky nakoniec doputovali do straníckej pokladne. Navyše, takáto podpora strane mala byť kompenzovaná umiestnením konkrétnych ľudí na zvoliteľné miesto kandidátky.

Po prevalení tejto vnútrostraníckej kauzy sa pôvodný návrh kandidátky zásadne zmenil. Z kandidátky stiahli pôvodne dvojku kandidátky Moniku Beňovú, ktorá už v tom čase bola europoslankyňou a na kandidátku chcela ísť preto, lebo mala ambície stať sa ministerkou zahraničných vecí. A stiahli ďalších dvanásť až trinásť ľudí. V tomto palácovom prevrate alebo v čistení kandidátky podržali Robertovi Ficovi chrbát ľudia, ktorým vtedy veril – Igor Federič, Jozef Magala, Miroslav Číž, Róbert Madej, Boris Zala, Juraj Blanár a Marek Maďarič.  Fico vtedy pohrozil, že ak mu predsedníctvo novú kandidátku neschváli, nebude kandidovať ako líder kandidátky. Smer nakoniec získal takmer tridsať percent, čo znamenalo päťdesiat poslancov. Po voľbách vznikla koalícia Smeru, HZDS a SNS, pričom však lídri koaličných strán Vladimír Mečiar a Ján Slota nemali nijaké exekutívne ani parlamentné funkcie.

V NEMILOSTI MÉDIÍ

Táto koalícia sa hneď od začiatku dostala do ťažkej nemilosti médií, pričom však, paradoxne, nerobila nijakú radikálnu politiku. Zásadným problémom bola najmä účasť slotovskej SNS v koalícii. Pre tohto koaličného partnera mal Smer predovšetkým na pôde Európskeho parlamentu veľké problémy a túto koalíciu ostro kritizovala aj Monika Beňová. Napokon to viedlo až k pozastaveniu členstva strany Smer v Strane európskych socialistov (EPS).

Pokiaľ ide o obsah politiky, koalícia nerobila nijaké radikálne zmeny. Samozrejme, zrušila neslávne známe Zajacove poplatky u lekára (známe dvadsaťkorunáčky či päťdesiatkorunáčky), zároveň hneď po náleze ústavného súdu nielenže vrátila invalidným dôchodcom ich dôchodky, no aj spätne vyplatila to, čo im protiústavne vzal Ľudovít Kaník a druhá Dzurindova vláda. Je zaujímavé, že prvá Ficova vláda  sa len  veľmi jemne  dotkla symbolu Miklošových reforiem – rovnej dane. V podstate ju nezrušila, len zaviedla degresívnu, teda s nárastom výšky príjmu klesajúcu odpočítateľnú položku, čo viedlo k tomu, že človek s príjmom 88 400 slovenských korún mal vďaka tomu príjem nižší o necelých 2700 slovenských korún.  Samozrejme, aj tento kozmetický ťah vyvolal zúrivý odpor v radoch opozície, kde padali pseudoargumety o „trestaní úspešných“.

Súčasťou vládnej agendy bolo aj prijatie nového Zákonníka práce za ministerky Viery Tomanovej, v ktorom boli prijaté akési parametrické zmeny, o niečo boli posilnené  garancie zamestnancov, napríklad bol zavedený súbeh výpovednej lehoty a odstupného a podobne. Rozhodne to však nebol nejaký radikálny zásah do pracovnoprávnych vzťahov.

Ďalším opatrením, ktorého cieľom bolo pomôcť našim pôdohospodárom, bolo zvýhodnenie predaja z dvora, ktoré bolo bonifikované zníženou osempercentnou sadzbou DPH  na rozdiel od devätnásťpercentnej DPH,  ktorá bola v obchodných reťazcoch. Toto opatrenie však bolo z dielne ministra Stanislava Becíka z HZDS.

KAUZY MINISTROV

Vládnutie prvej Ficovej vlády bolo silne poznačené dvoma okolnosťami. Prvou bola séria škandálov SNS, najmä na ministerstve životného prostredia (kauza emisie). Paradoxne, tieň na vláde z týchto káuz ostal, a to napriek tomu, že si Robert Fico počínal razantne. Na ministerstve životného prostredia sa postupne vystriedali dvaja ministri za SNS  Jaroslav Izák a Ján Chrbet. Fico išiel do ťažkého koaličného sporu a  nakoniec urobil  bezprecedentný krok a SNS toto ministerstvo odobral, a to dokonca bez náhrady. Druhou vážnou kauzou prvej Ficovej vlády bol takzvaný nástenkový tender na ministerstve regionálneho rozvoja, tiež pod správou SNS. Postupne museli toto ministerstvo opustiť minister  Marian Janušek a Igor Štefanov, dnes zhodou okolností jediní politici na úrovni ministra, ktorí boli právoplatne odsúdení a odpykávajú si svoj trest.

Okrem toho musel Robert Fico riešiť aj kauzu Veľký Slavkov na rezorte pôdohospodárstva, v ktorého pôsobnosti bol aj Slovenský pozemkový fond (SPF). Na základe toho vznikla kríza medzi HZDS a Smerom, ktorá vyústila do povestnej tlačovky ministra Miroslava Jureňu a výmeny na poste ministra. Novou ministerkou sa stala Zdenka Kramplová.

Je zaujímavé, že aj keď nominanti strany Smer nemali v tom období nijaké viditeľné kauzy, extrémne nepriateľsky naladené médiá poklesky koaličných partnerov hádzali na hlavu premiéra Roberta Fica. Podarilo sa im tak do istej miery vytvoriť falošný, respektíve skreslený obraz o prvej Ficovej vláde ako o vláde skrz-naskrz korupčnej.

NÁSTUP KRÍZY

Ďalšou zásadnou okolnosťou prvej Ficovej vlády bol nástup globálnej ekonomickej krízy v roku 2008. V tom čase urobil Robert Fico veľkú strategickú chybu. V prvých rokoch jeho vlády bola v celom západnom svete výrazná konjunktúra, životná úroveň stúpala, ľudia konečne po dlhých rokoch transformácie začali pociťovať pozvoľný nárast životnej úrovne. V čase, keď prišla kríza, boli voľby vzdialené asi jeden a pol roka. Fico v tom čase prišiel s heslom, že ľudia za krízu nemôžu, preto odmietol robiť drastické rozpočtové opatrenia, ktoré by sa dotkli ľudí. To však malo za následok masívny nárast verejného dlhu. A práve  „grécka cesta“ spolu so skorumpovanosťou koaličných partnerov, ktorú však opozícia a médiá trochu falošne pripisovali Robertovi Ficovi, sa stali hlavnými témami volebnej kampane volieb v roku 2010. Prieskumy, ktoré si Smer dal urobiť po voľbách 2010, napokon ukázali, že práve bezhlavé zadlžovanie bolo to, čo strane zlomilo krk, a že aj voliči Smeru by boli ochotní na istý čas sa uskromniť, najmä keď  videli, k akým drakonickým riešeniam dokážu Európsky parlament, Medzinárodný menový fond či Svetová banka donútiť vysoko zadlžené krajiny, ako napríklad Grécko.

PYRRHOVO VÍŤAZSTVO

Paradoxne však strana Smer vo voľbách 2010 doplatila nielen na politiku „netrestania bežných voličov“  za chyby bankárov, ale stala sa, takpovediac, obeťou vlastného úspechu. Oproti roku 2006 získala  takmer o šesť percent hlasov viac, bohužiaľ, tieto hlasy získala  predovšetkým na úkor svojho koaličného partnera HZDS, ktoré získalo len štyri celé tridsaťtri stotín percenta a  prvýkrát od roka 1992 sa tak ocitlo mimo parlamentu. V porovnaní s HZDS sa ukázal elektorát SNS voči erózii zo strany Smer odolnejší a  napriek sérii káuz  SNS  len s veľkým šťastím a historicky najtesnejším výsledkom päť celých sedem stotín percenta prekročila hranicu parlamentu.

Pre stranu Smer boli tak výsledky volieb nakoniec Pyrrhovým víťazstvom, keďže po voľbách strana nedokázala vyskladať parlamentnú väčšinu a ocitla sa tak v opozícii. Šťastím v nešťastí bola pre Smer aj skutočnosť, že ťažké kauzy mala v rokoch 2006 – 2010 aj opozícia. SDKÚ  postupne dobehla jej korupčná minulosť. Rozvrat v SDKÚ nabral také rozmery, že pre zachovanie jednoty strany Mikuláš Dzurinda musel pristúpiť k bezprecedentnému kroku a zrušil celú  bratislavskú organizáciu tejto strany. To však neostalo bez následkov.

Odídenci poskytli médiám a asi aj Smeru silne kompromitujúce informácie o nekalom financovaní strany, na základe čoho predseda strany Mikuláš Dzurinda vo voľbách 2010 preventívne ani nekandidoval do parlamentu. Kandidátku strany nakoniec po víťazných primárkach viedla politicky neskúsená a málo cynická Iveta Radičová, čo sa nakoniec odrazilo v nestabilite koalície, ktorá vládla len v rokoch 2010 až 2012

Rok 2010 bol pre Roberta Fica a jeho stranu Smer zásadný a prelomový. Koalícia strán SDKÚ, SaS, Most – Híd a KDH sa rozpadla na spore o eurovale. Fatálne zlyhanie koalície, vedenej Ivetou Radičovou, sa premietlo do historicky najlepšieho výsledku pre Smer, ktorý vo voľbách v roku 2012 získal 44,41 percenta hlasu a mal v parlamente naporúdzi osemdesiattri  mandátov. Smer tak sám  bezprecedentne mal parlamentnú väčšinu, čo je v štátoch s pomerným voleným systémom krajne raritné. Tomuto výsledku sa v dejinách moderného Slovenska priblížil len Vladimír Mečiar v roku 1992, keď pri zisku 37,6  percenta hlasu disponoval sedemdesiatimi štyrmi mandátmi. Robert Fico bol na vrchole svojej politickej kariéry a mal obrovskú a dosiaľ nepoznanú možnosť zásadne zmeniť Slovensko.

Bohužiaľ, túto možnosť naplnila strana Smer len čiastočne. V tomto období sa jasne ukázalo, že Smer je krotká ľavica, nijakým zásadným spôsobom nešla do podstaty systému. Obligátne sa menil Zákonník práce, ten Jozefa Mihála zo SaS nahradil zákonník Jána Richtera, ktorý bol však z pohľadu zamestnancov menej ochranársky ako zákonník z dielne Viery Tomanovej.

SPORNÉ NOMINÁCIE

Už nominácie jednotlivých ministrov do druhej Ficovej vlády vyvolávali prekvapenie. Sporná bola najmä nominácia Tomáša Malatinského ako predstaviteľa Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ), ktorý celé desaťročia stál pri tripartitných rokovaniach na opačnej strane než odbory. Naopak, z odborárskych bossov nebol do exekutívy povolaný nikto. Je zaujímavé, že v rokoch 2012 – 2016 sa znova neuplatnili niektoré sociálne zákony prijaté v rokoch 2006 – 2010, ktoré vláda Ivety Radičovej zrušila. Išlo najmä o daňové zvýhodnenie predaja z dvora, všeobecne o posilňovanie postavenia domácich výrobcov na úkor nadnárodných reťazcov či producentov. Vláda Roberta Fica dokonca zaviedla opatrenie, za ktoré jej pravica doslova tlieskala. Išlo o zavedenie takzvaného dôchodkového automatu, čo znamená, že do zákona sa zaviedol model, ktorý automaticky určoval odchod do dôchodku podľa priemerného veku dožitia populácie. Ak by sa tento princíp nezmenil, v praxi to znamenalo, že pri stále sa zvyšujúcom veku dožitia by v polovici 21. storočia chodili ľudia do dôchodku  aj po sedemdesiatke.  Je zaujímavé, že takto nastavený systém bol takmer celoplošný, nezohľadňoval dožitie v zdraví a mnohé ďalšie parametre. Keď sa tento automat spustil, viedlo to k pomerne razantnému nárastu veku odchodu do dôchodku, čo sa stalo významnou politickou témou. To nakoniec v čase vlády Petra Pellegriniho rezultovalo do prijatia ústavného zákona o dôchodkovom strope na úrovni šesťdesiatich štyroch rokov. Paradoxne tak Smer v nasledujúcom volebnom období poprel sám seba, respektíve inicioval prijatie legislatívy, ktorá by ústavne garantovala popretie princípu, ktorý sám zaviedol.

TVRDÉ MODELY

Ďalším kontroverzne prijímaným opatrením  bolo prijatie  hmotnej dávky v sociálnej núdzi, ktorá bola stanovená vo výške len tesne presahujúcej šesťdesiat eur, a navyše bola podmienená odpracovaním tridsiatich dvoch hodín verejných prác. De facto to znamenalo, že sociálne odkázaní jedinci museli svoju dávku odpracovať za hodinovú mzdu, ktorá bola  hlboko pod úrovňou najnižšej mzdy. Takto tvrdo nastavený systém sociálnej pomoci vyvolal diskusie aj vnútri Smeru, nakoniec však vyhral tvrdší model.

V tom čase sa v Smere začali prejavovať aj rôzne negatívne javy, ktoré spôsobuje dlhší pobyt pri moci. Rôzne prejavy papalášizmu, arogancie. Postupne medzi  funkcionármi Smeru a ich voličmi začal vznikať odstup, ktorý sa zväčšoval, vytvárala sa akási neviditeľná bariéra.  Znakom  postupného, pomalého, ale  jasného poklesu vplyvu  a popularity Roberta Fica boli prezidentské voľby v roku 2014. Napriek tomu, že bol jednoznačne kompetentnejší kandidát než jeho vyzývateľ Andrej Kiska, voľby nakoniec prehral.

Dôvodov bolo iste viac, okrem únavy z moci to bol aj konfrontačný štýl jeho politiky, ktorý je však pri vykonávaní postu premiéra logický a nevyhnutný.  Zároveň sa ukázalo, že čas, keď sa naozaj mohol stať prezidentom, prepásol. Ten čas bol v roku 2009, keď sa ním podporovaný kandidát Ivan Gašparovič prezidentom stal, napriek tomu, že médiá to „hrali“ na jeho protikandidátku Ivetu Radičovú. Vtedy stačilo Gašparovičovi len to, že neurobil nijakú významnejšiu chybu.  V roku 2014 zase paradoxne to isté stačilo Andrejovi Kiskovi. Prezidentom sa stal len preto, že nebol Fico a v kampani  neurobil žiadnu zásadnejšiu chybu.

MIGRAČNÁ KRÍZA

Voľby v roku 2016 boli poznačené migračnou krízou z leta 2015. Treba konštatovať, že Robert Fico túto tému s výraznou pomocou svojho v tom čase najbližšieho spolupracovníka Roberta Kaliňáka dobre politicky využil.  Vláda Slovenskej republiky pod Ficovým vedením sa v tomto zmysle správala veľmi principiálne a konzistentne. Boli sme proti prijatiu migračných kvót, a keď sme prehrali hlasovanie o povinných kvótach, ako jediná krajina Európskej únie sme toto rozhodnutie napadli na Štrasburskom súde. Až neskôr  sa k nášmu podaniu pridalo aj Maďarsko. Nakoniec sme tento spor s Európskou komisiou prehrali, ale dobrovoľne sme prijali  niečo vyše stovky irackých kresťanov, takže  nakoniec sme na rozdiel od Českej republiky a Maďarska ani neboli sankcionovaní.

Voľby v roku 2016 dopadli s istým prekvapením. Výsledok Smeru bol štyri až šesť percent pod očakávaniami, ale najväčšie prekvapenie spôsobilo zloženie novej koalície.  Jej súčasťou sa stala aj strana Sieť, ktorá sa v predvolebnej kampani veľmi razantne vymedzovala voči Smeru. Nakoniec však skončila ako najslabšia politická strana v parlamente a prekvapivo otočila. Ešte väčším prekvapením bola koalícia, v ktorej boli spolu strana Most – Híd a SNS.  Bolo to možné len vďaka výmene na poste predsedu SNS, keď Andrej Danko vymenil Jána Slotu, najmä však hlboká osobná antipatia medzi lídrom OĽaNO Igorom Matovičom a lídrom Mostu – Híd Bélom Bugárom.

BOJOVNÉ MÉDIÁ

Vznik tejto vlády bol poznačený veľkou nevôľou médií, ktoré sa prakticky okamžite postavili do prvých línií s cieľom zlikvidovať túto vládu. Zásadným bodom, keď sa začala dôveryhodnosť vlády, respektíve niektorých jej členov zásadne spochybňovať, bolo odhalenie a opísanie „biznismodelu“ Ladislava Bašternáka. Zvlášť nemilá bola skutočnosť, že premiér Robert Fico býval v komplexe Bonaparte, ktorý Bašternákovi patril.

Ako sa neskôr ukázalo, Ladislav Bašternák bol klasický dépéháčkar, ktorý mohol dlhé roky prevádzkovať svoj biznismodel len pomocou krytia na najvyšších miestach daňovej správy. To logicky nemohlo fungovať bez politického krytia.  Túto skutočnosť veľmi efektívne využil Igor Matovič, keď celé leto od júla do septembra organizoval pochybné happeningy pred komplexom Bonaparte.

V tom čase čelil minister vnútra Robert Kaliňák viacerým pokusom o odvolanie a celá kauza bola dlhé mesiace dopodrobna prepieraná v médiách. A práve v tomto bode urobil Robert Fico základnú politickú chybu, keď absolútne nesprávne vyhodnotil situáciu. Každému súdnemu človeku bolo jasné, že Robert Kaliňák po tom, ako sa ukázalo, že je akcionárom Bašternákových firiem a že výnosnosť jeho akcií je ročne na úrovni tridsiatich percent kúpnej ceny (v developerskej brandži je to zvyčajne päť percent), sa dlho v politike neudrží.

V tom čase sa verejne zviditeľnilo viacero europoslancov, predovšetkým Boris Zala, Monika Beňová a Monika Smolková, ktorí žiadali, aby sa táto kauza riešila. Podobný pokus urobil koncom roka aj Marek Maďarič, keď sa ostentatívne vzdal postu podpredsedu strany dúfajúc, že strana začne diskutovať a že takýmto gestom navodí návrat elementárnej politickej súdnosti. Nič také sa nestalo, a to aj napriek tomu, že bolo nad slnko jasnejšie, že  politické náklady na zotrvanie Roberta Kaliňáka vo funkcii sú dlhodobo neprijateľné.

VRAŽDA NOVINÁRA

Politické procesy dostali napokon úplne inú dynamiku po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Je až nepochopiteľné, že ani v stave, keď prišli na námestia desaťtisíce ľudí, Robert Fico  a spočiatku ani Robert Kaliňák  nepochopili, že toto nemožno ustáť. Nakoniec Robert Kaliňák podal demisiu, ale bolo to už v čase, keď to nepomohlo. Práve hrubé neodhadnutie reality možno považovať za najväčšiu Ficovu politickú chybu. Cena za záchranu vtedajšej koalície bola podstatne vyššia, než bolo nevyhnutné.

V tom čase Most – Híd prijal uznesenie, ktoré nedávalo šancu na ďalšie zotrvanie Roberta Fica na poste premiéra. Robert Fico to pochopil a nakoniec koalíciu zachránil tým, že abdikoval. Nasledovala rekonštrukcia vlády a výmena na poste premiéra, kde ho vystriedal Peter Pellegrini. Robert Fico tak dokázal, že na rozdiel od mnohých iných politikov, napríklad Andreja Babiša, Vladimíra Mečiara, dokáže v krízových momentoch uprednostniť skupinové, rozumej stranícke záujmy pred záujmami osobnými.

Robert Fico strávil v extrémne toxickom prostredí slovenskej politiky  kontinuálne dvadsaťosem  rokov. Ak dokončí súčasný mandát v parlamente, bude to dokonca neuveriteľných tridsaťdva rokov, čím predstihol aj dosiaľ služobne najstaršieho politika Bélu Bugára, ktorý „vypadol“ z politiky po necelých tridsiatich rokoch.

HOMO POLITICUS    

Nemožno pochybovať o tom, že Robert Fico vždy bol a je homo politicus, na strane druhej politiku bral oveľa viac inštrumentálne, teda ako schopný technológ moci než ako vizionár. Pri svojom odchode zo SDĽ chvíľu ideovo tápal, pokúsil sa o experiment s treťou cestou, potom zakotvil v štandardných vodách  stredoeurópskej ľavice, ktorá je paradoxne hodnotovo konzervatívna, ale zároveň je sociálne senzitívna. Nikdy však nebol radikálne ľavicový, paradoxne, jeho zahraničnopolitická rétorika sa v domácom prostredí zásadne líšila od jeho vystupovania v európskych štruktúrach.

Je prekvapujúce a pre mnohých tradičných voličov Smeru až nepochopiteľné, že na kľúčové posty  nominoval ľudí ako Miroslav Lajčák, ktorých podpora vo voličskej základni Smeru bola veľmi malá. Robert Fico na rozdiel od Vladimíra Mečiara nikdy neprekročil povestnú červenú čiaru, ktorá by ho definitívne diskvalifikovala. Na strane druhej bol podstatne menej razantný v presadzovaní svojej línie.  Niekedy sa zdá, že ju ani veľmi nemal. Na rozdiel od Vladimíra Mečiara, ktorý zakaždým razantne svojej strane dokázal nanútiť svoju líniu, Robert Fico vždy pri vnútrostraníckych sporoch počkal, kým diskusia prehrmí, a potom sa zväčša  pridal k väčšinovému názoru. Aj vďaka tomu z jeho strany odchádzalo len minimum poslancov.

Dnes má Robert Fico päťdesiatšesť rokov. Príliš skoro na politický dôchodok. Otázne je, či dokáže urobiť politický comeback. Odpoveď na túto otázku má mnoho premenných. Veľa bude závisieť  od úspechu či neúspechu tejto vlády. Robert Fico sa ukázal ako veľmi efektívny a nepríjemný opozičný politik. Z minulosti si však so sebou nesie nepríjemnú záťaž. Jeho perspektíve by pomohlo, ak by sa povedzme na päť rokov stiahol zo slovenskej politiky, napríklad do Európskeho parlamentu. Ak by bol mimo denných sporov, istý odstup by mu mohol skôr pomôcť.

Výsledky posledných volieb, respektíve počet preferenčných hlasov Petra Pellegriniho, potvrdzujú, že množstvo voličov Smeru si dokáže predstaviť na čele strany aj niekoho iného než Roberta Fica. Zdá sa teda, že éra Roberta Fica v slovenskej politike sa nemusí  končiť, ale môže dostať novú kvalitu. Zároveň sa ukazuje aj to, že Smer na rozdiel od HZDS nemusí stáť a  padnúť so svojím zakladateľom.

V budúcnosti už  nepredpokladám, že by sa Robert Fico ešte vrátil do kresla premiéra, ale iné významné politické posty nemožno vylúčiť. Viac budeme vedieť v roku 2024. Zásadný vplyv na Ficovu budúcnosť bude mať aj úspech, respektíve neúspech  politickej garnitúry, ktorá prednedávnom uchopila moc  na Slovensku.

Roman MICHELKO – Karikatúra: Andrej MIŠANEK, ľubomír KOTRHA

Pokračovanie doplníme

Zdroj