Bratislava 8. apríla 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Shakh Aivazov)

Známy súčasný ruský spisovateľ Jurij Muchin vo svojej vynikajúcej knihe „Vražda Stalina a Beriju“ (k jej obsahu v ruskom jazyku je možné sa dostať TU) brilantným spôsobom dokázal, že krátko pred svojou smrťou Stalin uskutočnil ďalší pokus odstaviť od moci partokraciu a zabrániť tak možnosti, aby táto stranícka verchuška ďalej riadila štát.

Portrét sovietskeho diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina

Prvý pokus, uskutočnený v roku 1937, sa skončil nezdarom a bakchanáliami represií vyvolanými partokraciou ako jej reakciou na pokus Stalina uskutočniť proces demokratického výberu nových kádrov riadiacej elity, ktorý sa už vtedy javil ako spoločensky krajne nevyhnutný.

Druhý pokus, ktorý Stalin uskutočnil po vojne, viedol k jeho vražde následkom sprisahania tejže partokracie. Toto je aj hlavný (vnútropolitický) motív jeho vraždy.

Na tejto skutočnosti je najstrašnejšie to, že sa to uskutočnilo úplne  v súlade s princípmi „klasikov vedeckého  banditizmu“ operujúcim v celosvetovom meradle. Sami títo „klasici“ uznávajú  navonok  zdanlivo čistú tézu:  „všeobecne udržiavať a rešpektovať  tovar ako výmennú hodnotu, alebo výmennú hodnotu ako tovar“, živiac tým ľudskú chamtivosť či Auri sacra fames! (prekliatu túžbu po zlate!) ako to výstižne vyjadril rímsky básnik Vergilius.

Medzitým, vo sfére politiky sa táto stranícka verchuška snažila udržať si moc (tovar) ako výmennú hodnotu ( to znamená možnosť „riadiť“ štát, pričom nenesúc zodpovednosť za nič, no užívajúc si výnimočné privilégiá) teda v skutočnosti sa identifikovať s Auri sacra fames! čiže vlastne s vášňou vlastniť majetok.

Príčiny tragédie 22. júna 1941

Keď si partokracia uvedomila, že Stalin sa znova rozhodol odstaviť ju od moci v štáte, pamätajúc na udalosti z roku 1937, začala doslova besnieť. To znamenalo, že sa pozemský život Stalina chýlil ku koncu. A hoci je toto hlavným motívom jeho vraždy,  aj tak je len jedným zo štyroch motívov, pričom motívom vnútropolitickým.

Mimochodom, k nemu možno zaradiť motív ešte jeden, a hoci ten nie celkom zásadný, predsa však je veľmi dôležitý. Jedná sa o to, že po vojne Stalin znova obnovil intenzívne vyšetrovanie príčin neuveriteľnej tragédie a zlyhania, ktoré sa stalo 22.  júna 1941  s cieľom pomenovania nielen podstaty tragédie, ale aj určenia konkrétnych a zodpovedných vinníkov.

Mnohým sú iste známe slová Stalina o tom, že „aj víťazov je možné a potrebné súdiť, kritizovať a preverovať…   …potom bude menej domýšľavosti a viac skromnosti“.  Tieto slová boli veľmi aktuálne v súvislosti s vtedajším konaním maršala Žukova. Tým viac, že boli vyslovené v roku 1946, kedy veľkého vojvodcu znepokojili v stave zúfalého nedostatku skromnosti, kedy si začal pripisovať dobre že nie všetky zásluhy za víťazstvo Červenej armády. Čiastočne to zodpovedá historickej pravde, no len čiastočne, aj to iba v obmedzenej miere.

V skutočnosti Stalinovi išlo o dôkladné vyšetrenie príčin tragédie 22.  júna 1941, ktoré v utajení začal ešte na začiatku vojny a ktoré sa v podstate neprerušilo, akurát bola jeho intenzita v určitej dobe z pochopiteľných dôvodov znížená.

Na sklonku roka 1952 sa Stalin dopracoval ku koncu tohto vyšetrovania. Boli zaznamenané výpovede žijúcich generálov, ktorí velili daným jednotkám v západných oblastiach štátu v predvečer vojny. A toto veľmi silno znepokojovalo vyššiu generalitu a zbor maršalov. Osobitne práve Žukova. Nie je teda náhoda, že oni potom tak bleskovo prešli na stranu Chruščova a o niečo neskôr mu pomohli uskutočniť štátny prevrat 26. júna 1953.

Smrtiaca ničivá sila materiálov tohto vyšetrovania bola pre generálov a maršalov obrovská. V roku 1989 začali vychádzať znamenité vydania „Vojensko-historického žurnálu“, kde boli uverejnené  niektoré výsledky spomínaného šetrenia. Išlo najmä o Stalinom nariadené výpovede generálov o tom, kedy im boli doručené varovania o nemeckom útoku. Mimochodom, z nich jasne vyplýva, že velitelia armád západného vojenského okruhu ešte 18. – 19. júna žiadne rozkazy v tomto zmysle nedostali, niektorí z nich sa dokonca o tom, že sa začala vojna, dozvedeli až z reči Molotova v rádiu. Tak sa stalo, že len čo tieto veci začali vychádzať vo Vojensko-historickom žurnáli,  okamžite dostali kompetentní po nose a vydávanie tohto materiálu bolo ihneď zastavené.

Ukazuje sa, že ešte aj v dnešnej dobe sú pre niektoré armádne špičky tieto veci nebezpečné. Dodnes nebolo zverejnené všetko. To znamená, že pre niekoho predstavujú hrozbu. Však tiež pre súčasnú moc publikácia týchto materiálov v plnom rozsahu znamená niečo ako jadrový výbuch vo výkladoch súčasnej historickej vedy, resp. obráti hore nohami skoro všetko. Takže nakoniec neostane nič iné, než na kolenách prosiť o odpustenie pred hrobom Stalina za všetku tú lož a špinu, ktorá sa na neho nakydala po 5. marci 1953.

Kde hľadať motív k vražde? Stalin sa objektívne snažil konsolidovať sebecké záujmy obidvoch strán vojensko-straníckeho komplexu. Plánoval udrieť naraz na dvoch frontoch: proti partokracii, ktorú sa chystal definitívne odstrihnúť od možnosti riadiť štát a proti generalite a zboru maršalov – pre ponaučenie budúcich vojenských veliteľov. Pretože museli niesť zodpovednosť za neuveriteľné zbytočné straty a obete, ktoré museli niesť národy Sovietskeho zväzu.

Svoju časť viny si Stalin otvorene priznal, čo je všeobecne známe. Navyše on bol tým, kto bol určený zodpovedať sa pred národom za chyby, hlavne tie predvojnové. Mimochodom, aj toto veľmi vystrašilo partokraciu, ktorá si uvedomovala svoju časť krvavej viny pred ľudom. Ako len dobre si uvedomovala, že za Stalina príde rad aj na ňu zodpovedať sa verejne za všetky zločiny.

Stalin si veľmi dobre uvedomoval a chápal, že počas vojny sa partokracia a generalita tak zabetónovali na vrchole moci ZSSR, že ako vojensko-stranícky komplex predstavovali obrovskú hrozbu pre samotnú existenciu ZSSR, ktorého výstavbe venoval Stalin celý svoj život. Tieto skutočnosti sa v podstate potvrdili v roku 1991.

Odstránenie zlatého štandardu

Takže v smrti Stalina bol zainteresovaný tiež veliteľský zbor armády. Samozrejme, nie celý, no jeho významná časť na čele s Žukovom. Znova dávam do pozornosti rýchlosť, s akou sa táto skupina zaradila k Chruščovovi a pod jeho vedením usporiadala 26. júna 1953 štátny prevrat počas ktorého bol bez súdu zavraždený (zastrelený vo vlastnom dome) Lavrentij Pavlovič Berija.

Medzitým sa zdá, že Berija bol v tom momente jediným človekom z vtedajšej verchušky, ktorý po smrti Stalina skoncentroval vo svojich rukách materiály tohto významného vyšetrovania tragédie 22. júna. Nevraviac už o tom, že on prakticky v plnom rozsahu vyšetril skutok vraždy Stalina.

Témou dňa sa stala otázka uväznenia hlavných vinníkov, teda vrahov Jozefa Vissarionoviča – bývalého ministra štátnej bezpečnosti Ignatieva a Chruščova, ktorý mal orgány bezpečnosti štátnej správy na starosti. 25. júna 1953 Berija oficiálne požiadal Ústredný výbor a Politbyro zatnúť Ignatieva, ale už na poludnie 26. júna bol sám zastrelený príslušníkmi armády.

Mimochodom, armádne zložky na čele s Žukovom nielen že uskutočnili štátny prevrat za použitia ozbrojených síl, ale konkrétne prevrat akoby podľa scenára Tuchačevského, to znamená  do štátneho prevratu boli zapojené aj tanky…

A sú tu aj ďalšie zaujímavé veci. V súčasnosti je možné s istotou hovoriť o kvartete reálnych motívov vraždy Stalina. Je to šokujúce, no je faktom, že tri z nich priamo súvisia s utajenými antisovietskymi a rusofóbskymi zámermi Západu. V tejto súvislosti je možné vysloviť tento uzáver: došlo k objektívnej konsolidácii záujmov partokracie ( vrátane jej neoddeliteľnej súčasti vojensko-straníckeho komplexu) a globálnymi záujmami Západu.

Čo je ešte horšie, nedá sa vylúčiť, ale sa naopak javí reálnym, že táto konsolidácia záujmov bola predvídateľná. Posúďte sami.

Prvého marca 1950 bolo v sovietskej tlači uverejnené rozhodnutie Vlády ZSSR tohto znenia: „V západných štátoch sa odohral a stále trvá proces znehodnotenia meny. Čo sa týka SŠA, neustály rast cien predmetov bežnej spotreby a s tým súvisiaci rast inflácie, o čom často hovoria zodpovední predstavitelia SŠA, viedol tiež k dnešnému výraznému poklesu kúpnej sily dolára.

V súvislosti s vyššie uvedenými okolnosťami, kúpna sila rubľa je vyššia ako udáva oficiálny kurz.

Vzhľadom k tomu Sovietska vláda uznala za nevyhnutné zvýšiť oficiálny kurz rubľa a  výpočet jeho hodnoty Ďalej neviazať vzhľadom k doláru, ako to bolo stanovené v júli 1937, ale na pevnejšom základe na báze zlata, v súvislosti s krytím rubľa zlatom.

Vychádzajúc z toho, Rada ministrov ZSSR rozhodla takto:

1.      Dňom 1. marca 1950 skončiť určovanie ceny rubľa podľa jeho pomeru voči zahraničným menám na báze dolára a prejsť na stabilnejší zlatý štandard v súvislosti s krytím rubľa zlatom.

2.      Určiť hodnotu rubľa na ekvivalent 0,222168 gramu čistého zlata.

3.      Nariadiť dňom 1. marca 1950, aby Národná banka určila kúpnu cenu za 1 gram zlata na 4,45 rubľa.

4.      Určiť dňom 1. marca 1950 kurz voči zahraničným menám vychádzajúc zo zlatého krytia rubľa, ako je to uvedené v bode 2:

Za jeden americký dolár namiesto doterajších 5,30 platí cena 4 ruble.

Za jednu britskú libru namiesto doterajších 14,84 platí cena 11,20 rubľa.

Nariadiť Národnej banke ZSSR aby tomu zodpovedajúce zmeny boli vykonané aj v súvislosti s ostatnými zahraničnými menami.

V prípade ďalších zmien zlatého krytia zahraničných mien, alebo zmeny ich kurzov, Národná banka ZSSR určí následne kurz rubľa voči zahraničným menám v závislosti od týchto zmien.“

„Zamyslite sa, na čo sa odvážil siahnuť Stalin – podčiarkuje spisovateľ Jurij Muchin – na americkú svätyňu najsvätejšiu, na základ ich parazitovania, na dolár!  Veď vďaka tomu, že v rámci medzinárodného obchodu je (resp. sa v tom čase stal – poznámka A. Martirosian) univerzálnou menou dolár, SŠA majú možnosť vnucovať svetu svoje farebné papieriky na ktorých sú portréty ich prezidentov namiesto reálnych hodnôt. A Stalin nie len že odmietol používať dolár v rámci vtedy stále sa rozširujúceho obchodu ZSSR, on dokonca ich používanie zastavil. Možno pochybovať o tom, že pre SŠA (a pre Veľkú Britániu tiež) sa stal tým najnenávidenejším človekom?“

V podstate teda Stalin podkopal po vojne inštalovaný systém zlatého štandardu dolára založeného na cene 34,5 dolára za jednu trojskú uncu (31,103477 g) v rámci ktorého Yankees postupne rozkrútili divokú emisiu svojich zelených papierikov.

Hnev De Gaullea

Podstatu tohto problému najnázornejšie ukazuje príklad prezidenta Francúzska De Gaullea. V roku 1964 francúzsky minister financií vysvetlil prezidentovi De Gaulleaovi históriu o tom, na čom bol založený predvojnový a potom aj povojnový medzinárodný finančný systém. Uviedol mu takýto príklad: „Predstavte si, že na aukcii sa predáva obraz Rafaela. Záujem o neho má Nemec Friedrich, Arab Abdul, Rus Ivana Yankee John. Každý z nich ponúka za obraz inú hodnotu: Arab – ropu, Nemec – techniku, Rus – zlato ale Yankee John s bezstarostným úsmevom na tvári pretromfol všetkých dvojnásobnou cenou za obraz, vytiahnuc z vrecka balíček nových stodolárových bankoviek, odpočítal, položil na stôl, zobral obraz a odišiel.“

„A v čom je háčik?“ – spýtal sa De Gaulle.

„Háčik je v tom – odpovedal minister financií – že Yankee John vyplatil sto stodolároviek, no fakticky zaplatil tri doláre, pretože hodnota papierika sto dolárovej bankovky sú tri centy…“ To znamená, že všetko bohatstvo sveta, všetko jeho zlato tieklo do Ameriky výmenou za zelené papieriky! Predtým, do Druhej svetovej vojny, takúto úlohu hrala libra šterlingov.

De Gaulle sa rozzúril, posťahoval z celého Francúzska 750 miliónov papierových dolárov a v roku 1967, v čase oficiálnej návštevy v SŠA vyvolajúc vážny škandál, vymenil doláre za zlato vďaka tomu, že v Amerike v tých časoch platil zlatý štandard. Do Paríža sa De Gaulle vrátil spolu s 66,5 tonami zlata ( v tom roku bola priemerná cena jednej trojskej unce 35,23 dolára).

Po tomto ostávali De Gaulleovi už len dva roky života, pričom hneď nasledujúceho roku, v máji 1968, sa celým Francúzskom prevalili legendárne (ako sa to dnes pekne nazýva) študentské protesty následkom ktorých bol sám donútený odstúpiť zo svojej funkcie. A už v roku 1969 sa celé Francúzsko so slzami v očiach lúčilo so svojim veľkým krajanom. Stalinovi sa po fakticky rovnakej operácii – hoci rovno nevymenil doláre za zlato – podarilo požiť si ešte tri roky…

Nedá sa preto rozhodnutie Rady ministrov ZSSR z Prvého marca 1950 považovať za motív vraždy Stalina? Keď sa jedná o zlato, Západ sa nezastaví pred žiadnym zločinom. Mimochodom, uvedomte si, že všetky správy o stalinovej smrti uvádzajú, že k smrti Jozefa Vissarionoviča došlo v noci na 1. marca. Medzitým, tradične už od starých čias, ešte od doby smrti Ivana Hrozného história zaznamenáva špinavý anglosaský štýl svedčiaci o ich účasti na čine v prípade smrti veľkých ruských vládcov, že k ním dochádza na začiatku marca…

Operácia „Kríž“ a „Hrob“

S otázkou zavedenia zlatého štandardu rubľa a výpočtu výmenného kurzu rubľa priamo súvisí jedna prakticky detektívna historická udalosť. Ide o to, že profesor V. Sirotkin uvádza: „Stalin odmietol hľadať „cárske zlato“ v čase spojenectva z antihitlerovskej koalície, nevyslal svojich predstaviteľov v júli 1944 do SŠA na Medzinárodnú finančnú konferenciu v Brettowoods, kde bol založený Medzinárodný menový fond a Svetová banka ( pričom základný kapitál tvorilo „zlato neznámych vlastníkov“ – nacistické, „európske“, cárske a podobne). Po konferencii sa dolár stal jedinou najuznávanejšou povojnovou medzinárodnou valutou“.

Stalin začal s hľadaním „cárskeho zlata“ vrátane zlata rodiny posledného ruského imperátora na vlastnú päsť. V rámci toho bol rozpracovaný plán Kríž. Pripomíname, že podobná akcia prebiehala už pred vojnou.

Američanom sa takáto aktivita nepáčila. Preto sa v roku 1946 po druhý krát objavuje „Lži Anastázia“ – v skutočnosti Andersonová ( viac na internete TU). V reakcii na to Stalin nariaďuje v tom istom roku 1946 postaviť pri Jekaterinburgu „hrobku“ postrieľanej cárskej rodiny v snahe uzatvoriť tým otázku Anastázie.

Mimochodom, operácia Hrob bola natoľko vážna, že je osobne riadil V. Molotov (hoci ako poznamenal prof. Sirotkin – „Len Pánboh milý vie, čie kosti tam zakopali“).

Po smrti Stalina bola z istých príčin operácia Kríž tiež zastavená. Materiály o tom sú do dnes uzamknuté za siedmymi zámkami v archívoch FBS. Problém je v tom, že SŠA a podobne aj Veľká Británia ukradli z Ruska obrovské množstvo zlata. Za cára boli pod vymyslenou a falošnou zámienkou cez vplyvného ruského ekonóma, ministra a neskôr predsedu vlády Witteho odlifrované 23 vagóny  naložené zlatom. Bolo toho najmenej tisíc ton. Nie menšie množstvo zlata prelifroval do Ameriky aj V. I. Lenin ( Viac na danú tému nájdete v moje knihe „Kto vtiahol Sovietsky zväz do vojny?“. Na internete napríklad TU).

Rodinné zlato a drahocennosti posledného ruského cára, ktoré on následkom neopatrnosti prepravil do Anglicka, si drzo prisvojila britská kráľovská rodina a dodnes ich nevrátila. Čo je ešte horšie: Veľká Británia a Francúzsko si prisvojili aj to menové zlato, ktoré mala cárska vláda uložené v západných bankách ešte v predvečer Prvej svetovej vojny.

Jediným pohybom pera bolo 1. augusta 1914 zavedené moratórium na operáciu s ruským zlatom. No a po dvoch „revolúciách“ v Rusku nebolo už v Rusku nikoho, kto by žiadal zlato späť. Predmetom krádeže bolo aj zlato, ktoré sa nachádzalo v nemeckých bankách, vrátane toho, ktoré po podpísanie Brest-Litovskej dohody vyviezol Lenin. Celkove bolo takto ukradnutého zlata viac ako 610 ton.

Preto rozhodná neochota vracať nakradnuté zlato, na viac ešte v takýchto objemoch – to je viac ako vážny motív zavraždiť Stalina. Zvlášť po tom, ako sa stalo známym, že osobne spustil operácie Kríž a Hrob.

Stalinský „Voľný trh“

A či nie je motívom vraždy Stalina aj článok, ktorý uverejnil jeden z bádateľov Stalinskej epochy Alexej Čičkin pod názvom „Zabudnutá myšlienka bez premlčiacej lehoty“. Podľa zverejnených údajov sa v apríli 1952 konalo v Moskve medzinárodné ekonomické zasadanie, na ktorom ZSSR, štáty Východnej Európy a Čína navrhli vytvoriť trhovú zónu predstavujúcu alternatívu tej dolárovej. Pritom obrovský záujem k tomuto plánu vyjadrili tiež iné štáty: Irán, Etiópia, Argentína, Mexiko, Uruguaj, Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Írsko, Španielsko.

Na stretnutí navrhol Stalin vytvoriť svoj vlastný „slobodný trh“. A nielen to. Na podujatí sa prejednávala tiež myšlienka zavedenia nadštátnej zúčtovacej meny. Ak berieme do úvahy, že iniciátorom myšlienky alternatívnej dolárovej zóny voľného trhu fakticky transkontinentálneho „spoločného trhu“ bol Sovietsky zväz, znamená to, že veľkú šancu stať sa tiež medzinárodnou platobnou valutou  na takomto „spoločnom trhu“ mal menovite aj sovietsky rubeľ, určenie hodnoty  ktorého bolo dva roky predtým definované na zlatom štandarde.

Aby to bolo súčasnému čitateľovi zrozumiteľnejšie, dovolím si pripomenúť, ako SŠA reagujú čo i len na hypotetickú myšlienku o možnosti založenia ropnej analógie OPEC na čele s Ruskom. Už pri obyčajnom náznaku tejto myšlienky sú Yankees privedení do stavu zúrivosti a jednoznačne hrozia veľmi prísnymi sankciami neváhajúc pritom vyhrážať sa aj použitím sily.

Viete si predstaviť, ako šaleli Yankees ( a všeobecne Anglosaský svet – jadro Západu), keď informácie o tomto stretnutí a tých témach, ktoré sa tam prejednávali, dorazili do Washingtonu? Nuž, to je to, o čo tu ide… Veď vtedajšia situácia bola v mnohom pre Sovietsky zväz oveľa priaznivejšia než je tomu dnes v prípade Ruska. Už len samotné vyslovenie mena Stalin spôsobovalo ochladenie najhorúcejších hláv Západu – na Stalina triky a finty nezaberali. Dokonca mohli skončiť dokonca veľmi žalostne pre každého, kto by si chcel „požartovať“ so Sovietskym zväzom na čele so Stalinom.

Pozrime sa na chronológiu udalostí. V apríli 1952 sa uskutočnilo medzinárodné finančné stretnutie, závery ktorého vyvolali široký ohlas prakticky na všetkých kontinentoch sveta. Neprešiel však ani rok a Stalin bol zavraždený…

Nakoniec, štvrtý motív. Nikto v celom svete nečakal, že Sovietsky zväz po takej mimoriadne zničujúcej vojne obnoví svoju ekonomiku za taký krátky čas. Fakticky už na začiatku roka 1948 bola dokončená fáza obnovy. To mimochodom umožnilo uskutočniť nielen peňažnú reformu, ale súčasne s ňou bol zrušený lístkový systém. Pre porovnanie, Veľká Británia, ktorej vojnové straty boli neporovnateľne menšie, si ešte na začiatku roka 1954 nemohla dovoliť vzdať sa prídelového lístkového systému distribúcie potravín.

Všeobecne je treba pripomenúť, že prvá povojnová päťročnica, nehľadiac na všetky ťažkosti toho obdobia, doslova prekonala všetky rekordy. Len si porovnajte! Ak počas úplne prvej sovietskej päťročnice sa nový podnik uvádzal do činnosti každých 29 hodín, v druhej – každých 10 hodín, v tretej (nedokončenej z dôvodu vypuknutia vojny) – každých 7 hodín, tak v poslednej – každých 6 hodín!

Búrlivé tempá rozvoja sovietskej ekonomiky neostali na Západe nepovšimnuté. Už začiatkom 50-tych rokov to Západ privádzalo do stavu šialenstva. A ak napríklad Angličania si nanajvýš dovolili konštatovať alarmujúci fakt – „Rusko prežíva neobyčajne prudký ekonomický rast“, potom Yankees so svojou charakteristickou otvorenosťou dospeli k záveru – „Sovietska ekonomická výzva je skutočná a nebezpečná“.

V roku 1953 americký časopis National business v článku „Rusi nás dobiehajú…“ poznamenal, že tempá rastu ekonomickej moci ZSSR prekonávajú všetky štáty. Navyše, tempo rastu ZSSR je 2-3 krát vyššie než v SŠA. Kandidát na prezidenta SŠA Stevenson verejne vyhlásil, že ak sa tieto tempá rastu v stalinskom Rusku udržia, potom v roku 1970 bude objem ruskej výroby 3-4 krát vyšší ako americký. A ak sa toto uskutoční, potom následky toho pre západné štáty, predovšetkým pre SŠA, budú viac ako katastrofické.

Hrozba pre Západ

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť jednu z najhlavnejších príčin nástupu Hitlera k moci a vyvolania Druhej svetovej vojny. Podstatou toho je, že „nástup“ Hitlera k moci bol spôsobený nie iba, ale možno že dokonca hlavne práve kolosálne sa meniacimi skutočnosťami ekonomickými. Viac ako dôvodmi geopolitickými, politickými či ideologickými.

Do roku 1932 (vrátane) existovali štyri hlavné svetové priemyselné oblasti: Pensylvánia v SŠA, Birmingham v Anglicku, Porúrie v Nemecku a Donecká oblasť (vtedy patrila do zostavy RSFR) v Sovietskom zväze. Na konci prvej päťročnice už bolo možné zaradiť k ním aj oblasti Dnepropetrovska (na Ukrajine) a Ural-Kuzneck (v RSFR).

Nech by sa kydalo akékoľvek množstvo špiny na rôzne excesy prvej päťročnice,  práve ona sa stala príčinou tektonického posunu v rovnováhe síl globálnej svetovej ekonomiky. A následne spôsobila v podstate ekvivalentný tektonický posun aj v oblasti svetových geopolitických síl. Nešlo len o to, že vo svete je proste šesť veľkých priemyselných oblastí. Západ by to zvlášť nevzrušovalo. Neznesiteľné sa mu to stalo z iného dôvodu. Do roku 1932 boli tri štvrtiny hlavných priemyselných oblastí svetového významu dislokované na západe. No na konci roku 1932 sa už rovná polovica industriálnych  rajónov svetovej úrovne nachádzala na území ZSSR!

Predstavme si, že do poslednej nitky okradnutý štát, oslabený štát, ktorý už-už strácal tep,  v priebehu krátkych piatich rokov prevažne vlastnými silami zvrhol nielen absolútnu ale aj pomernú dominanciu Západu na piedestáli svetového ekonomického Olympu a v princípe sa mu začal vyrovnávať.

A nebolo žiadnym tajomstvom, že v predtým nerozvinutých oblastiach Sovietskeho zväzu sa malo v blízkej budúcnosti  objaviť ešte niekoľko silných priemyselných oblastí svetovej úrovne. Viac ako jedna tretina zemského povrchu – Euroázia – sa mala stať gigantickým priestorom pre vytvorenie, rozvoj  a úspešné fungovanie rozsiahlej priemyselnej výroby. Predtým prakticky nedotknuté prírodné bohatstvá jej centrálnej časti sa ukázali byť nielen dostupné na spracovanie a výrobu, ale proste schopné sa aktívne zapojiť do obchodu na svetových trhoch.

Zatiaľ iba geograficky, predovšetkým prostredníctvom železnice, no potenciál geopolitickej sily Sovietskeho zväzu sa začal doplňovať dovtedy na Západe neznámou a bezprecedentnou ekonomickou silou. Aj jej okolnosťami vynútená transformácia na vojenskú silu bola otázkou krátkeho času a svojskej technológie.

Pôvodní vládcovia Západu vynikajúco ovládali (a ovládajú) základné princípy ekonomiky. Preto si veľmi dobre uvedomili, že tak rýchlo dosiahnuté objemy sa ešte rýchlejšie transformujú aj do kvality, takže Západ bude potom skutočne donútený „prehodnotiť aj všetkých svätých“ a vzdať sa na milosť rastúcemu socializmu. A v tom sa nezmýlili.

To je dôvod, prečo Západ spustil nimi vyvolanú svetovú krízu, ktorú nazvali „Veľká depresia“. Jej ďalšie prehlbovanie sa potom ukázalo nebezpečným pre samotný západ. A súčasne priviedli k moci Hitlera v čase ukončenia prvej a na začiatku druhej päťročnice.

Menovite Hitler ako faktor vojny mal za úlohu prerušiť prebiehajúci rozvoj Západom nenávideného Ruska, hoci sa vtedy nazývalo Sovietskym zväzom. V tej dobe Západ na nič lepšie neprišiel.

Po vojne došlo pre Západ ku krajne znepokojujúcej situácii. Vytvoril sa systém národne demokratických štátov do ktorých patrila aj Čína, demograficky gigant. To znamená, že socialistickú cestu rozvoja si vybrali štáty disponujúce gigantickými zdrojmi, ktoré v spolupráci so ZSSR mohli byť zapojené do medzinárodnej obchodnej výmeny, čo by mohlo viesť k takmer úplnému ekonomickému a následne aj politickému poklesu významu Západu.

Je pochopiteľné, že na Západe sa zamýšľali nad tým, ako likvidovať takúto hrozbu vlastnej existencie. Jednoducho vyjadrené, agresívne jednanie znova dostalo prednosť. Lenže po vojne už bol silový variant riešenia problému nevyhovujúci. Sovietsky zväz presvedčivo predviedol všetky svoje prednosti a dosiahol v doterajšej histórii nevídané víťazstvo.

Okrem toho, už na mierovom ihrisku ZSSR predviedol celkom neuveriteľné tempá rozvoja, následkom čoho bola predvojnová úroveň dosiahnutá za niečo vyše dvoch rokov. Čiže znova sa uchýliť k riešeniu pomocou vojny aby sa prerušil rozvoj ZSSR, už nebolo možné. Tým viac, že na rozdiel od predvojnovej situácie, Sovietsky zväz už mal spojencov ako na Východe, tak aj na Západe.

Samozrejme, toto vôbec neznamená prerod Západu zo Šavla na Pavla. Verejnosti v ich priestore nebola predkladaná mierová budúcnosť. Naopak. Západ, zvlášť SŠA, po vojne splodili najtemnejšie temno v podobe tisícov plánov na útok proti ZSSR. Lenže realizovať ich proste nemohli. Zo začiatku preto, že nikto na svete by proste nepochopil Západ, ak by tento zdvihol ruku proti hlavnému víťazovi v Druhej svetovej vojne.

Dnes sa snažia vytvoriť dojem, že Amerika a dokonca Anglicko vniesli značný príspevok k porážke nacizmu. No vtedy ľudia na celom svete veľmi dobre vedeli, že nebyť Červenej armády a nebyť Stalina, všetko by skončilo v hnedom otroctve, vrátane takej zberby, akou sú Anglosasi. Napríklad Angličanov plánovali hitlerovci dokonca vysídliť z britských ostrovov.

O niečo neskôr nemohol Západ začať vojnu z toho prostého dôvodu, že ZSSR si osvojil tajomstvo jadrových zbraní a rozprávať sa s ním jazykom sily by bolo proste zbytočné, čo názorne dokázala Kórejská vojna. Na Stalina takéto kúsky neplatili. Generalissimus mohol odpovedať takým spôsobom, že Západ mohol zatrepať kopytami.

Niektorí „známi činitelia televíznej tvorby“ stále tvrdia, že Stalina údajne zo strachu vraj zničil Berija. Je to podlá lož! Samozrejme, Berija s tým nemá nič spoločného. Tu treba hľadať ruku Západu. Hlavne pri uvedomení si faktu, že prostredníctvom  jazyka Marsu (boha vojny) bolo so Stalinom lepšie takto nekomunikovať, tým viac po roku 1949, kedy sa ZSSR stal atómovou mocnosťou. Západ sa naozaj naľakal perspektívy rysujúcej sa skorej ekonomickej a politickej dominancie ZSSR (tým viac v čele celého systému štátov národnej demokracie). Veď tempá rastu 2-3 krát prevyšovali tie americké. V kombinácii s motívmi, ktoré boli naznačené vyššie, práve toto poslúžilo ako základ pre prijatie rozhodnutia o odstránení Stalina tým najpodlejším, najkrvavejším, no pre Západ najcharakteristickejším spôsobom:  vraždou!

Zostáva len domýšľať si, akým spôsobom sa Západu podarilo nie len dostať sa do kontaktu s takým darebákom, akým bol Chruščov a spol., ale aj ako dospeli dokonca k vzájomnému pochopeniu a  dohode. Avšak aj toto by nebol  až taký problém, chce to len starostlivú a dôkladnú analýzu, no žiaľ, to ďaleko presahuje rámec tohto článku. Je to téma na samostatnú štúdiu.