Eduard HARTMANN o ceste k hokeju a účinkovaní v reprezentačnom drese. Bývalý česko-slovenský a slovenský hokejový reprezentant Eduard HARTMANN ako brankár pomohol svojimi výkonmi slovenskej reprezentácii zvíťaziť na domácich majstrovstvách sveta C kategórie.  Ako jeden z mála slovenských hráčov sa v tom čase dokázal prebojovať do česko-slovenskej reprezentácie. S Duklou Trenčín získal prvý slovenský titul v ére samostatnosti.

  • Ako bývalý hokejový brankár máte za sebou niekoľko úspechov. Skúsme sa však vrátiť na začiatok. Čo rozhodlo, že sa vaša cesta bude uberať práve k hokeju?

V rodnej Skalici bol hokej veľmi populárny. Keďže som býval len kúsok od štadióna,  trávil som tam všetok voľný čas.  Pamätám si, že sme už ako decká zbierali puky a zlomené hokejky, ktoré sme doma nejako poopravovali. Hrávali sme turnaje medzi sebou a od začiatku som bol rozhodnutý, že budem brankár.

  • Na mládežníckych MS ste ešte ako reprezentant Česko-Slovenska získali striebornú a bronzovú medailu. V roku 1990 ste boli súčasťou seniorskej reprezentácie, ktorá obsadila na šampionáte tretie miesto. Čo rozhodlo, že ste sa ako jeden z mála slovenských hráčov dokázali presadiť vo vtedajšom reprezentačnom výbere?

Pre slovenského hokejistu bolo veľmi ťažké prebojovať sa do česko-slovenskej reprezentácie. Čo si ja pamätám, v reprezentácii boli maximálne dvaja Slováci. Na Majstrovstvá sveta 1990 sa podarilo prebojovať spolu so mnou ďalším štyrom slovenským hráčom. To bolo na tú dobu veľmi veľa. Mal som podobný vek ako Dominik Hašek a Petr Bříza. Bola to pre mňa obrovská česť stáť po ich boku a zúčastniť sa na tomto vrcholnom turnaji.

  • Po rozdelení Česko-Slovenska sa Slovensko ocitlo v C kategórii. Ako ste túto skutočnosť vnímali ako aktívny hráč?

Boli sme veľmi sklamaní. Dúfali sme, že sa ocitneme trošku vyššie. S týmto sme vôbec nepočítali. V prvom rade sa blížili zimné olympijské hry, na ktoré nás pôvodne nechceli zobrať. Našťastie vďaka našej hokejovej diplomacii sa nakoniec hrala špeciálna kvalifikácia a som rád, že sme ju veľmi dobre zvládli.

  • Boli ste súčasťou kolektívu, ktorý na ZOH v nórskom Lillehammeri obsadil vynikajúce šieste miesto. S akými pocitmi ste odchádzali z turnaja?

V prvom rade sme boli veľmi radi, že sme sa tam vôbec dostali. Mnohí hráči dovtedy na veľkých podujatiach nikdy neštartovali. Pred prvým zápasom so Švédmi sme mali všetci obrovskú trému. Ale postupom času sa to zlepšovalo. Vyhrali sme základnú skupinu a všetci boli z nás prekvapení, ako dobre hráme. Následne prišlo obrovské sklamanie vo štvrťfinále. Minútu a pol pred koncom predĺženia sme  dostali nešťastný gól z hokejky Alexandra Vinogradova. Nevedeli sme si to vysvetliť. Tešili sme sa už pomaly na samostatné nájazdy. Predtým sme mali obrovskú šancu a zápas sa mohol skončiť v náš prospech. Vidieť radosť  trénera  Viktora Tichonova, ako keby vyhral majstrovstvá sveta, svedčilo o tom, že sme boli pre ruský tím veľmi vážny súper. Potom prišiel zápas s Čechmi o konečné umiestnenie, ktorý nám absolútne nevyšiel. Prehrali sme 7 : 1. Pomaly z každej akcie nám dali Česi gól. Čo ma však veľmi potešilo, bolo, že keď sme sa vrátili na Slovensko, ľudia nás všade vítali. Mali sme dobrý pocit, že ocenili naše predvedené výkony, ktoré boli podľa mňa ozdobou vtedajšej olympiády.

  • Na MS v „céčku“ ste ako brankár pomohli slovenskému tímu najrýchlejším možným spôsobom postúpiť do B kategórie. Čo rozhodlo, že Slovensko v turnaji zvíťazilo?

Mali sme dobre poskladané a kvalitné mužstvo. Podľa mňa C kategória bola pre nás o niečo ťažšia ako B kategória, pretože v céčku sa nachádzali až tri mužstvá z bývalého ZSSR. Zápasy s nimi boli veľmi náročné a som rád, že sme to nakoniec zvládli. O rok neskôr som si tesne pred domácimi MS B kategórie utrhol predný skrížený väz a musel som sa podrobiť operácii.  V béčku na nás z bývalých ruských mužstiev čakali len Lotyši, a to už nebol taký problém. Som rád, že sme sa v najkratšom možnom čase prebojovali do najvyššej kategórie.

  • S Duklou Trenčín ste získali prvý slovenský titul v ére samostatnosti. Vedeli by ste ešte opísať, aké pocity ste vtedy prežívali?

Vo federálnej lige krátko pred rozdelením spoločného štátu sa Dukla Trenčín v sezóne 1991/1992 stala majstrom Česko-Slovenska.  Po vzniku samostatného Slovenska  mnoho trenčianskych hráčov tvorilo základ slovenskej reprezentácie. Bolo to krásne obdobie, a čo je dôležité, mali sme obrovskú podporu fanúšikov.

  • V porovnaní s vyspelými hokejovými krajinami zaostávame s prípravou mladých hráčov. Na nedávnych majstrovstvách sveta do osemnásť rokov slovenská reprezentácia zostúpila do nižšej kategórie. V čom vidíte hlavné príčiny tohto neúspechu?

Treba povedať jednu dôležitú vec.  Počet našich mladých hráčov sa nám zmenšuje. Dnes hrá v mládežníckych výberoch dvadsať hráčov a pomaly nemôžete nikoho vyhodiť. Upadá nám aj úroveň mládežníckych súťaží. Veľa mladých hráčov odchádza do zahraničia. Preto im treba vytvárať doma také podmienky, aby tu ostávali. V porovnaní so zahraničím zaostávame v  tréningových  metódach. Lebo čo sledujem všetky ostatné mládežnícke a seniorské hokejové reprezentácie, dosť nás prevyšujú v korčuľovaní.

  • Čo môže pomôcť slovenskému hokeju vrátiť sa medzi svetovú špičku?

Prednedávnom bol prizvaný odborník z Fínska, ktorý by mal nadstaviť  nejakým spôsobom  novú metodiku. Hľadajú sa rôzne možnosti, ale musím povedať jednu  vec. Za bývalého režimu sme tu mali metodiku, ktorá fungovala pomerne dobre. Bolo v nej veľa dobrých vecí, ako povedzme hokejové triedy, ktorých dnes pomaly niet…

  • Čo poviete o nedávnych majstrovstvách sveta u nás?

Je to obrovská reklama do zahraničia. Slovensko potvrdilo, že je hokejová republika. Hanbu sme si neurobili. Pre našich hráčov bolo veľmi náročné presadiť sa v ťažkej skupine, lebo boli pod obrovským tlakom očakávania a svoje urobili aj médiá. Neraz sa stávalo, že domáce mužstvá nedokázali naplniť očakávania fanúšikov. Naši tentoraz nesklamali, aj keď nepostúpili. Istý progres v ich hre však bol zreteľný…

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív E. H.

Zdroj