New York 23. februára 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Mary Altaffer)
 
Prinášame vám vystúpenie stáleho predstaviteľa V. A. Nebenziu počas rozpravy k bodu č. 67 programu 73. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN o situácii na Ukrajine

Na snímke ruský veľvyslanec pri OSN Vasilij Nebenzia

Vážená pani predsedníčka,
Chcel by som začať tým, že navrhnutý, lepšie povedané nanútený názov dnešného podujatia je úmyselne sformulovaný tak, aby bol zavádzajúci. Ak niekto dnes okupuje ukrajinské územie, tak je to majdanová vláda, ktorú niekto diriguje zvonka. O Kryme dnes ani nebudem hovoriť. Krym je Rusko. Túto otázku raz a navždy vyriešili samotní obyvatelia Krymu. Ukrajinská vrchnosť a samotný prezident P. Porošenko si z hesla o ruskej “agresii, anexii a okupácii” už dávno urobili svoje politické krédo.
Týmto “strašia svet” a vo svojej krajine roznecujú nenávisť k Rusku a všetkému ruskému, a neštítia sa vyslovovať urážlivé slová na adresu ruského vedenia a ruského národa.
Stalo sa to už súčasťou firemného štýlu ukrajinskej vrchnosti a samotného prezidenta P. Porošenka. Škoda, že si to nemôžete vypočuť a rozumieť tomu v pôvodnom znení. V preklade sa mnohé stráca. Tým, že ukrajinské vedenie používa vyjadrovací štýl prevzatý z pouličného lexikónu, sa očividne snaží dokázať celému svetu svoju “európsku civilizovanosť”, na ktorú je také hrdé, ako aj svoju odlišnosť od “nekultúrnej Moskvy”.
Prezident P. Porošenko, ktorý bol zvolený v roku 2014, sám seba vyhlasoval za “prezidenta mieru” a sľuboval okamžite ukončiť konflikt v Donbase. Ale svetové spoločenstvo si ešte ani nestihlo zvyknúť na toto vyhlásenie, a prezident P. Porošenko sa zmenil na “prezidenta vojny”. Vojny, ktorá trvá doteraz. S ľútosťou musíme povedať, že kde je prezident Porošenko, tam to zaváňa pušným prachom. Prachom bratovražednej vojny. Pripomínam, že nie Donbas zaútočil na Kyjev. To “rytierska ukrajinská armáda” (hovoriac slovami prezidenta P. Porošenka) vtiahla do Donbasu. To ona ostreľovala zo svojich zbraní obytné štvrte Donecka a iných miest, kde v ruinách umierali civilní ukrajinskí občania.
Heslo o “ruskej agresii” je pre Kyjev veľmi pohodlné, lebo ním môžu ospravedlniť svoje konanie, ale aj svoje nekonanie. Lenže je tu problém: keď sme 12. februára položili priamu otázku šéfovi Osobitnej monitorovacej misie OBSE na Ukrajine pánovi E. Apakanovi, musel povedať, že nijaké pravidelné ruské vojská v Donbase nie sú. Podľa všetkého pán prezident P. Porošenko nie je oboznámený s výsledkami zasadnutia Bezpečnostnej rady OSN, ktoré sa konalo 12. februára a bolo venované 4. výročiu Minských dohôd. V tomto kontexte jeho slová “Truly twisted reality” nadobúdajú nový, úplne opačný význam. Ruskou agresiou Kyjev nahrádza pojmy dojmami a kŕmi nimi svojich západných patrónov, ktorí sa v týchto udalostiach nevyznajú a nechápu ich genézu ani podrobnosti, alebo naopak, ktorí všetko veľmi dobre chápu, len sú príliš prefíkaní.
Dnes je veľmi módne tvrdiť, že Rusko je “highly likely” (s najväčšou pravdepodobnosťou) vo všetkom vinné. Nijaké dôkazy na to nie sú potrebné. A teraz sa táto téza a toto vystúpenie stalo ešte aj súčasťou predvolebnej kampane prezidenta P. Porošenka, ktorá dorazila až sem, na pôdu Valného zhromaždenia.
V skutočnosti sa reálnou prekážkou pre mierové urovnanie na Ukrajine stala lož, ktorú šíri kyjevská vrchnosť, a donebavolajúca neochota plniť Minské dohody. Presnejšie povedané, neochota Kyjeva viesť dialóg s vlastným obyvateľstvo. Prečo sa toto obyvateľstvo vzbúrilo? Aby sa to dalo pochopiť, najmä ak vezmeme do úvahy hory lži a propagandy, ktoré podsúva Kyjev a ktoré sa tak ochotne šíria na Západe, treba sa vrátiť späť a uvedomiť si, kde sa v skutočnosti zrodila ukrajinská kríza.
Dovoľte, aby som pripomenul postupnosť udalostí spred piatich rokov.
V októbri 2013 prezident V. Janukovyč po podrobnej analýze textu Asociačnej dohody medzi Ukajinou a Európskou úniou požiadal o poskytnutie času na definitívne rozmyslenie, či podpísanie takejto dohody bude naozaj účelné.
Bez ohľadu na to 13. novembra 2013 ukrajinská opozícia vyhlásila, že ak nedôjde k podpísaniu asociačnej dohody s EÚ, rozbehne masové protestné akcie.
21. novembra sa začínajú v centre Kyjeva masové protesty.
30. novembra sa už na zrážkach s políciou zúčastňujú radikáli z nacionalistického zoskupenia Pravý sektor (čo je organizácia, ktorá bola neskôr v Rusku zakázaná).
1. decembra sa začali útoky “pokojných demonštrantov” na vládne budovy a k demonštrantom sa pridali európski diplomati: podpredseda Európskeho parlamentu Jacek Protasevič, bývalý predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek, bývalý poľský premiér a líder politickej strany Zákon a spravodlivosť Jaroslaw Kaczyński.
9. decembra dorazila do Kyjeva vysoká komisárka EÚ pre zahraničné záležitosti Catherine Ashtonová а námestníčka ministra zahraničia Spojených štátov Victoria Nulandová. Nulandová ráno prišla na Majdan a rozdávala tam chlieb a pečivo. Neskôr počas medzinárodnej konferencie o Ukrajine prezradila, že od tých čias, ako Ukrajina nadobudla nezávislosť, dostala od Spojených štátov podporu vo výške 5 miliárd dolárov “na rozvoj demokratických inštitúcií, občianskej spoločnosti a štátnej správy”.
25. januára 2014 začal prezident V. Janukovyč rokovať s opozíciou.
19. – 20. februára v Kyjeve vypukli ostré zrážky, došlo k mnohým obetiam na životoch a zraneniam, okrem iného aj v dôsledku pôsobenia doteraz neodhalených ostreľovačov. Tesne predtým sa nacionalisti zmocnili muničných skladov a iného armádneho majetku. Ľudí, ktorých zabili snajperi, označujú menom “nebeská stotina” a považujú ich za symbol obetí režimu V. Janukovyča. Ale ku dnešnému dňu je nazhromaždených dosť dôkazov, že ide o obete obludných provokácií stúpencov Majdanu, ktorí potrebovali “rituálnu krv” na rozdúchanie národného hnevu a na získanie prívržencov.
21. februára bola uzavretá povestná Dohoda o urovnaní krízy na Ukrajine, ktorú podpísal V. Janukovyč a lídri opozície v prítomnosti “garantov”, ktorými boli ministri zahraničných vecí Nemecka a Poľska a šéf Odboru Ministerstva zahraničných vecí Francúzska pre kontinentálnu Európu.
Lenže už na nasledujúci deň lídri radikálnej opozície vrátane spomínaného Pravého sektoru odmietli uznať dohodu a znovu zaútočili na vládne budovy, čím porušili bod č. 5 uvedenej dohody. V obave o vlastný život je V. Janukovyč nútený opustiť Kyjev, pretože sa nemohol v týchto podmienkach nádejať na sľúbenú záruku osobnej bezpečnosti.
Výsledky Majdanu, ktorý je dnes známy na Ukrajine pod menom Revolúcia dôstojnosti, boli pre bežných Ukrajincov vtedy celkom neočakávané. Ľudia si ani nestihli uvedomiť, že pred ich očami sa odohral skutočný protištátny prevrat.
Pozrime sa na tieto udalosti očami ľudí, ktorých materinským jazykom je ruština. Predstavujú prinajmenšom 40 percent ukrajinského obyvateľstva. Čo sa dozvedeli, keď sa snažili zorientovať v meniacej sa politickej situácii?
Už na nasledujúci deň po prevrate nové vedenie zrušilo Zákon o dvoch jazykoch na Ukrajine.
Ešte predtým, 20. februára 2014, nacionalisti podpálili autobus s aktivistami, ktorí išli z Odesy do Kyjeva podporiť legitímnu vládu.
25. februára nacionalisti z Pravého sektora vyhlásili, že skoncujú so všetkými prejavmi separatizmu v štáte, a za týmto účelom vypravili takzvaný “vlak priateľstva” s heslom “Krym bude ukrajinský alebo bude bez ľudí”. A to je iba niekoľko príkladov.
Obyvatelia Odesy, Donecka, Luhanska, Charkova a ďalších miest sa začali zamýšľať nad tým, ako si za týchto podmienok môžu zaistiť vlastnú bezpečnosť, sebaidentitu a právo rozprávať svojím materinským jazykom, vzdelávať sa v ňom a ctiť si vlastnú históriu.
Podľa príkladu kyjevského Majdanu začínajú aktivisti vo východných regiónoch obsadzovať administratívne budovy. Ale na rozdiel od viceprezidenta Spojených štátov J. Baidena, ktorý doslova prosil prezidenta V. Janukovyča, aby nepoužil silu proti civilnému obyvateľstvu, pán A. Turčynov okamžite po uchopení moci nariadil obyvateľom juhovýchodných regiónov, aby skončili s protestnými akciami pod hrozbou použitia vojenskej sily. A to napriek tomu, že demonštranti na juhovýchode na rozdiel od účastníkov Majdanu neútočili za pomoci buldozérov, ani nehádzali do policajtov dlažobné kocka alebo “Molotovove koktaily”. Bez ohľadu na to bolo 14. apríla 2014 podpísané nariadenie o začiatku takzvanej protiteroristickej operácie. Uzurpátori moci v Kyjeve svoje vlastné obyvateľstvo okamžite zaradili medzi teroristov. Ale teroristov tam už teraz niet, zostali len “ruskí agresori”.
Kto z tu prítomných si pamätá, že nasledovali udalosti v odeskom Dome odborov, kde 2. mája 2014 nacionalisti zaživa upálili približne pol stovky ľudí len za to, že nesúhlasili s ideálmi novej vlády v Kyjeve? Tento odporný zločin doteraz nebol vyšetrený.
V ten istý deň sa začal útok na mesto Slaviansk. To o ňom spomínaný pán A. Turčynov povedal: “Nebudem mať pokoj, kým to mesto nezrovnám so zemou.”
14. – 15. októbra sa v Kyjeve, Charkove, Odese a rade ďalších miest konali fakľové pochody neonacistov s fašistickou symbolikou. Mítingy sa pravdaže neobišli bez citovania Hitlera.
V snahe o nájdenie politického východiska zo situácie volení zástupcovia juhovýchodných regiónov Ukrajiny 22. februára 2014 uskutočnili v Charkove zjazd, na ktorom sa uzniesli na potrebe zachovania územnej celistvosti Ukrajiny a vyslovili sa za federalizáciu krajiny. Ale po udalostiach, ktoré som spomínal, bolo obyvateľom juhovýchodu už celkom jasné, že s takou vládou v Kyjeve sa jednoducho nebude dať vyjednávať pokojnou cestou.
A tak aj bolo. Na spacifikovanie pokojných občanov bola vyslaná regulérna armáda a trestné oddiely dobrovoľníkov z radov nacionalistov a radikálov. Začala sa občianska vojna.
Od 12. februára 2015 existuje Komplex opatrení na realizáciu Minských dohôd. Proti tomu, že práve tento dokument je východiskom pre urovnanie, nikto neprotestuje. Tak isto každý musí súhlasiť s tým, že Rusko sa v tomto dokumente vôbec nespomína. Dnes sme distribuovali materiál Bezpečnostnej rady, ktorý to dokazuje a ilustruje porušovanie Minského komplexu opatrení zo strany ukrajinskej vrchnosti. Sme pripravení diskutovať o ňom so všetkými, kto bude mať záujem.
Kyjev rezolútne odmieta viesť priamy dialóg s vlastným obyvateľstvom na juhovýchode krajiny, namiesto toho šíri heslá o údajnej ruskej okupácii. Ukrajinské vedenie výdatne podporované Washingtonom neospravedlniteľne ignoruje a sabotuje plnenie Komplexu opatrení. Túto situáciu najlepšie ilustruje tá skutočnosť, že 5. februára tohto roka Generálna prokuratúra Ukrajiny začala trestné stíhanie proti jednému z lídrov ukrajinskej opozície V. V. Medvedčukovi, ktorý sa v blížiacich voľbách 31. marca bude uchádzať o funkciu prezidenta. Príčinou trestného stíhania je jeho výzva na priamy dialóg Kyjeva s Donbasom a na poskytnutie regiónu zvláštneho statusu v rámci Ukrajiny, čo sú požiadavky, priamo zakotvené v Minskom komplexe opatrení. Inými slovami, plnenie Minských dohôd sa dnes na Ukrajine označuje za velezradu a považuje sa za dôvod trestného stíhania.
Pripomínam, že V. V. Medvedčuk je oficiálnym reprezentantom Kyjeva v minskej Kontaktnej skupine. Tento človek nedávno vyhlásil: “Som presvedčený, že za tejto vlády sa sotva podarí niečo zmeniť v otázke plnenia Minských dohôd. Ktokoľvek zvíťazí v týchto voľbách, musí vyriešiť hlavný problém: musí nastoliť mier a zastaviť boje.”
Prezident P. Porošenko práve sebe vlastným spôsobom postavil na hlavu situáciu s možnou mierovou misiou OSN v Donbase. Zabudol spomenúť, že návrh rezolúcie OSN o tejto otázke predložilo práve Rusko. Lenže navrhovaný text Ukrajine a jej západným sponzorom nevyhovoval, pretože je prísne v súlade s Minskými dohodami. Kyjev má naopak za úlohu sabotovať Minský proces, ktorý dnes ukrajinský prezident spomenul iba jediný raz, aj to len cez zuby.
Na Donbas, ako mimochodom aj na Krym, je už niekoľko rokov uvalená úplná ekonomická, dopravná a energetická blokáda. Za týchto podmienok Ruská federácia nemôže konať inak, len pomáhať obyvateľstvu juhovýchodnej Ukrajiny prežiť. Práve preto tam pravidelne posielame humanitárne konvoje. Práve preto je tam v obehu rubeľ. Inú možnosť na zabezpečenie normálneho života Kyjev Donbasu neposkytuje.
Inak by to bolo tak, ako povedal 14. novembra 2014 prezident P. Porošenko: “My budeme mať prácu – oni nie. My budeme mať starobné dôchodky – oni nie. My budeme podporovať ľudí, deti, penzistov, oni nie. U nás budú deti chodi do škôl a škôlok – u nich budú sedieť v pivniciach. Toto bude spôsob, ktorým vyhráme túto vojnu.”
Chcel by som sa spýtať tu prítomných Európanov, ktorí presadzujú hodnoty rozmanitosti. Je to normálne, vyhrážať sa použitím vojenskej sily proti tým, čo majú odlišné politické názory a kultúrne obyčaje?
Dúfam, že keď ste si to tak občerstvili v pamäti, definitívne sa uistíte, že Kyjev vyslovene žongluje s informáciami, aby vás uviedol do omylu. Tento omyl bráni tomu, aby bola ukrajinskému konfliktu stanovená správna diagnóza. Za takú diagnostickú chybu sa platí ľudskými životmi. A kým nebude aplikovaná správna liečba, kým Kyjev neprestanú podporovať v jeho sabotáži, tak vývoj sa smerom k urovnaniu nepohne.
Jednoduchšie povedané, kyjevské vedenie sa musí začať rozprávať so svojím ľudom. Ešte koncom novembra preferencie prezidenta P. Porošenka nepresahovali 5 %. Ale vďaka radu provokácií, napríklad v Kerčskom prielive, náboženskému rozkolu s neodpustiteľným zasahovaním štátu do záležitostí Cirkvi, sérii klamárskych vystúpení s nepodloženými a grobianskymi obvineniami Ruska sa mu ich podarilo zvýšiť až na 10 %. Táto sála Valného zhromaždenia nie je dne preňho nič viac, ako predvolebná tribúna. Uvidíme, koľko percent mu v preferenciách pridá (a či vôbec pridá) dnešné zasadnutie. Mimochodom, chcel by som pripomenúť, že ukrajinská vrchnosť nielenže v rozpore so záväzkami v rámci OBSE zakázala účasť ruských pozorovateľov na prezidentských voľbách na Ukrajine. Navyše aj odňala možnosť hlasovať Ukrajincom žijúcim v Rusku, ktorých je 3,5 milióna, a to isté urobila aj takmer štyrom miliónom obyvateľov Donbasu. Čo myslíte, komu by dali (alebo presnejšie povedané nedali) svoje hlasy títo ukrajinskí voliči?
Ukrajina je klasickým príkladom vonkajšieho zasahovania a geopolitického inžinieringu, ktoré si tak šikovne osvojil kolektívny Západ a teraz ich používa aj vo Venezuele. Ale uplatňovať ich voči Ukrajine je dvojnásobne príjemné, pretože v ukrajinskom konflikte je hlavným objektom na šachovnici Rusko.
Pre nás je ukrajinský konflikt boľavý. Pre západných stratégov je zasa zdrojom nekonečnej radosti. Pretože vo vašom chápaní čím horšie je Rusku, tým je vám lepšie a veselšie. Ukrajina sa čoraz viac prepadáva do priepasti politického chaosu, korupcie, bezprávia, besnenia agresívneho nacionalizmu. Bezprecedentný ráz nadobudla situácia s diskrimináciou jazykových, vzdelávacích a kultúrnych práv a slobôd rusky hovoriaceho obyvateľstva, národnostných menšín Ukrajiny. Právny nihilizmus a absencia zákonnosti, ktoré panujú na Ukrajine, sa na strane západných patrónov nestretávajú s potrebnou reakciou, čo len podnecuje vládnuci režim k novým antidemokratickým krokom, k porušovaniu morálky a civilizovaného správania.
Vážení páni, takto to vyzerá.
Redakciu informovalo Veľvyslanectvo Ruskej Federácie v Slovenskej Republike.
 
Príspevok Vystúpenie Nebenziu počas rozpravy zasadnutia Valného zhromaždenia OSN o situácii na Ukrajine zobrazený najskôr Hlavné správy.