Bratislava 4. októbra 2018 (HSP/Foto:HSP)
 
V novembri minulého roku podal sudca Najvyššieho súdu Štefan Harabin trestné oznámenie za pomoc na hromadnom vraždení civilistov – bombardovanie v Juhoslávii – povolenie preletov tzv. tankovacích lietadiel cez územie SR.  Za povolenie bez schválenia Národnej rady, hlasovali všetci členovia vlády okrem Jána Čarnogurského a Pavla Koncoša.

Štefan Harabin

Z Trestného činu sú podozriví: Vláda SR v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády.
Viac si môžete prečítať TU.
 
Harabin podal trestne oznámenie v ktorom píše, že:
Podľa vyjadrení najmä predsedu vlády Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana (ministra MZV SR) vychádzala vláda z integračných ambícií SR o členstvo v NATO a z jednoznačnej politickej orientácie na NATO, ako aj zo snahy prispieť k zabráneniu humanitárnej katastrofe v juhoslovanskej oblasti Kosovo. Dôležitosť a citlivosť danej problematiky bola  dôvodom  toho, že o udelení  súhlasu  rokovala  vláda  a udelila súhlas  operatívne  na  svojom  zasadnutí  24.  marca  1999  bez  toho,  aby  predtým informovala  Národnú  radu  SR  a mala  k dispozícii  jej  stanovisko  (uznesenie).
Podľa Charty OSN za dodržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti vo svete zodpovedá predovšetkým Bezpečnostná rada OSN.
NATO nedostalo súhlas BR OSN na vojenskú akciu proti Juhoslávii. V rámci princípov Charty OSN pomoc agresorovi v akomkoľvek rozsahu sa tiež považuje za agresiu.
Slovenská republika v inkriminovanom čase nebola členom NATO a predmetné nóty USA a NATO sa netýkali udelenia stáleho diplomatického povolenia na prelety a pristávanie lietadiel na území SR.
Požiadavku  USA  a NATO o povolenie preletu tankovacích a vojenských bombardovacích lietadiel nad vzdušným priestorom Švajčiarska, Rakúska a Grécka tieto štáty odmietli s argumentáciou, že nie je pre to nijaký dôvod. Grécko pritom bolo plnohodnotným členom NATO.
S prihliadnutím na túto skutočnosť bol postoj Slovenska kľúčový z hľadiska strategického významu jeho súhlasu, lebo bez neho by sa tankovacie a bombardovacie lietadlá dostali na územie Juhoslávie zo severnej časti Európy iba cez Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Súhlas slovenskej vlády teda výrazne skrátil letovú trasu a umožnil priame a intenzívne bombardovanie Juhoslávie.
Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorá zvýrazňuje strategickú polohu SR, neobstojí argument, že súhlas vlády SR s preletmi nad územím SR nás výrazne priblížil k vstupu do NATO. Práve  neudelenie  súhlasu  by  zvýraznilo  strategickú polohu SR a potrebu jeho začlenenia do NATO.
V demokratickom a právnom štáte musí platiť, že dodržiavanie ľudských práv, vrátane práva na život, nemožno vynucovať porušovaním ľudských práv, najmä práva na život, bombardovaním  nevinného civilného obyvateľstva, detí, žien a prestárlych osôb, nemocníc a škôl. Naopak. Takýto počin možno označiť za zločin proti ľudskosti.
Pre úplnosť uvádzam, že inkriminovaná aktivita vlády SR 24. marca a 6. apríla 1999  nenapĺňa ani podmienky krajnej  núdze  pre  závažnejší  následok (§  24  ods.  1 Trestného zákona, ďalej len „Tr. zák.“), pretože konanie bolo individuálne neadresné a zasiahlo  nevinných  ľudí,  zo  strany  ktorých  žiadne nebezpečenstvo  nehrozilo  ani USA  a NATO,  ani  členom  vlády  SR,  vrátane  predsedu  vlády,  ani  Slovenskej republike. V bombardovanej  oblasti  Juhoslávie  žilo  v tom  čase  niekoľko  desaťtisíc Slovákov.  Jednou  z prvých  obetí  bombardovania  bol  Slovák,  19  ročný  vojak  Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi 10 km od Kovačice. Jeho mŕtvolu odovzdali rodičom ráno 31. marca 1999.
Bombardovanie Juhoslávie trvalo 3 mesiace a zahynulo počas neho cez 2000 civilistov, spôsobilo na niektorých miestach zvýšenú  rádioaktivitu a obrovské materiálne škody. Do 13. apríla 1999  padlo v prepočte na jedného obyvateľa 9 kg trhavín trinitrotoluénu, čo malo za následok do uvedeného dňa aj 81 zničených základných škôl, 42 stredných škôl, 6 vyšších škôl, 21 fakúlt univerzít, 6 študentských domovov  (internátov)  a 6  učňovských  škôl.  Už  v uvedenom  čase  teda  na  územie Juhoslávie padol dvojnásobok bômb v porovnaní s atómovou bombou zhodenou na Hirošimu.  Argument  vlády  SR  o snahe  zabrániť  humanitárnej  katastrofe v Juhoslovanskej oblasti Kosovo bombardovaním aj nevojenských cieľov a civilistov (detí, žien, starcov) je  prinajmenšom cynické.
Celé podanie si môžete prečítať TU.
 
Vyšetrovateľ stíhanie zastavil s odôvodnením, že:
Nakoľko v tomto prípade Národna rada Slovenskej republiky prijatým uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 262 zo dňa 14. apríla 1999, ktorým schválila vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k situácii v Kosove, v ktorom je uvedené: ,,že rozhodnutia, ktoré v súvislosti s bezpríkladnou krízou v Kosove urobila vláda Slovenskej republiky sú v súlade s dlhodobými štátnopolitickými záujmami Slovenska..“ Je nutné toto rozhodnutie rešpektovať a vydanie súhlasu vládou Slovenskej republiky formou diplomatickej nóty č. 20/99 zo dňa 23.03.1999, ktorou vláda Slovenskej republiky udelila neobmedzený prístup do svojho vzdušného priestoru pre vykonanie vzdušných operácii nad územím Juhoslovanskej zväzovej republiky považovať za vydané v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Toto konanie vlády, aj keď je neštandardné bolo schválené Národnou radou Slovenskej republiky, ako správne a v súlade s dlhodobými štátnopolitickými záujmami Slovenskej republiky, a teda môžem konštatovať aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Motívom tohto rozhodnutia jednotlivých členov vtedajšej vlády nebolo získanie prospechu pre seba, prípadne pre Spojené štáty Americké alebo Severoatlantickú alianciu (NATO), ale vážnosť situácie v bývalej Federatívnej republike Juhoslávie, čo je uvedené aj v článku s názvom ,,Čo hovoril Dzurinda v parlamente pred bombardovaním Juhoslávie“.
Čo sa týka spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom formou pomoci podľa $ 9 ods. 2, $ 10 ods. 1 písm. c), $ 219 ods. 1, ods. 2 písm. a), d) Trestného zákona (zák. č. 140/1961 Zb. platného a účinného v čase spáchania skutku) K tomuto je potrebné uviesť, že v uvedenom prípade by ozbrojené operácie vykonané vojskami Severoatlantickej aliancie, alebo časť z nich museli byt’ označené medzinárodným trestným súdom ako porušenie medzinárodného práva, to sa doposiaľ nestalo, taktiež kritické vyjadrenia k týmto vojenským operáciám zazneli iba z úst politikov, pričom tieto nemajú žiadnu právnu vážnosť. Z toho vyplýva, že nedošlo k spáchaniu žiadneho trestného činu.
Celé odôvodnenie si môžete prečítať TU.
 
Harabin podal sťažnosť v ktorej namieta, že:
Vyšetrovateľ nespochybnil (str. 7 jeho uznesenia), že členovia vlády SR boli oprávnení udeliť povolenie na neobmedzený prístup do vzdušného priestoru SR vojenským lietadlám USA a NATO pre vykonanie vzdušných operácií nad územím Juhoslávie po predchádzajúcom schválení v Národnej rade SR.  Napriek tomu však uzatvára vec s tým, že ,,vzhľadom na krátkosť času, závažnosť situácie v Juhoslávii udelila súhlas formou diplomatickej nóty č. 20/99 z 23. marca 1999. Toto povolenie však bolo vláde schválené uznesením Národnej rady SR č. 262 zo 14. apríla 1999, ktorým NR SR schválila Vyhlásenie NR SR k situácii v Kosove. Aj keď toto konanie vlády je neštandardné (poznámka sťažovateľa: protiústavné), bolo schválené Národnou radou SR ako správne a v súlade s dlhodobými štátnopolitickými záujmami SR a teda môže konštatovať aj v súlade s Ústavou “.
Okrem toho, že o protiústavnom postupe určite nemožno konštatovať, že je v súlade s Ústavou. Nezmyselným v danom kontexte je aj názor vyšetrovateľa, že ,motívom tohto rozhodnutia jednotlivých členov vlády nebolo získanie prospechu pre seba, prípadne pre USA alebo NATO, ale vážnosť situácie v bývalej Juhoslávii, čo je uvedené aj v článku s názvom ,,Čo hovoril Dzurinda v parlamente pred bombardovaním Juhoslávie.“
(poznámka sťažovateľa: čo asi tak už mohol povedať, keď bomby padali na hlavy občanov Juhoslávie? A že nemal z toho Dzurinda a napr. člen vlády Mikloš osoh? Kde teraz pôsobia? A ako sa na tie posty dostali?)
Pozoruhodné je aj to, že o motíve píše vyšetrovateľ vo vzťahu k všetkým dotknutým členom vlády, pri tom ani jedného z nich nevypočul. Ide teda len o jeho domnienku a nie o fakt. Nad rámec uvedeného treba zdôrazniť, že uznesenie Národnej rady SR č. 262 zo 14. apríla 1999 bolo schválením vyhlásenia NR SR k situácii v Kosove a nie schválením bombardovania Juhoslávie.
Nie je akceptovateľný ani názor vyšetrovateľa, že čo sa týka trestného činu spolupáchateľstva pomoci k vražde, by ozbrojené operácie vykonané NATO alebo časť z nich, museli byť označené medzinárodným trestným súdom ako porušenie medzinárodného práva.
Uvedená výhrada vyšetrovateľa by ev. mohla platiť, ak by sa páchatelia – bývalí členovia vlády SR – mali stíhať pre trestný čin genocídy, neľudskosti alebo pre niektorý z trestných činov vojnových (§ 418, § 425, §§ 426-434 Tr. zák.) – ale nie pre ,,civilný“ trestný čin spolupáchateľstva pomoci k vražde a porušovania právomoci verejného činiteľa.
Okrem toho vyšetrovateľ vôbec nevzal do úvahy, že zo strany USA a NATO predmetnou vojenskou agresiou (ktorú opakovane odkladali a dlhodobo pripravovali takže nešlo o neprekonateľnú časovú tieseň) a ktorú neschválila ani Bezpečnostná rada OSN ani samotná OSN – došlo k porušeniu článku 7 Charty OSN, ktorá zakazuje vykonanie agresie proti ktorejkoľvek krajine. A NATO porušilo 5. a 6. Článok svojho Štatútu, pretože NATO je výslovne obranná a nie útočná aliancia. A zo strany Juhoslávie útok čo i len proti jednému členskému štátu NATO vedený nebol ani nehrozil. Zrejme práve preto Grécko – člen NATO – útok na Juhosláviu nepodporil.
Celú sťažnosť si môžete prečítať TU.
 
Príspevok Vyšetrovatel odmietol Harabinove podanie vo veci povolenia preletu bombardérov. Bombardovanie Srbska vraj bolo v súlade so štátnopolitickými záujmami Slovenska zobrazený najskôr Hlavné správy.