Viedeň 19. októbra 2017 (HSP/kath.net/KAP/Foto:TASR/AP-Alessandra Tarantino)

Viac 500 detí sa 14. októbra v centre Viedne vydalo po stopách zjavení Panny Márie vo Fatime pred 100 rokmi. Na predstavení „Čo sa vtedy skutočne stalo“ sa hravým spôsobom prezentovali zážitky troch pastierikov sv. Hyacinty, sv. Františka a bl. Lucie.

Ilustračné foto

Predstavenie organizovalo centrum „Mladá cirkev“ Viedenskej arcidiecézy. Na akcii sa zúčastnil aj kardinál Christoph Schönborn. Konala sa aj procesia, spoločná modlitba na Námestí sv. Štefana, sprevádzaná zvonením dómskych zvonov a vlajkou zo strechy katedrály. Simon Schmidbauer z „Mladej cirkvi“ hovoril o „zreteľnom a viditeľnom znamení mladej živej cirkvi a spoločnom poslaní modliť sa za pokoj“.
Na záver akcie sa konala v Dóme sv. Štefana pobožnosť, na ktorej kardinál Christoph Schönborn poukázal na tri ústredné posolstvá tzv. „Fatimskej modlitby“. „Krátka modlitba, ktorú podľa tradície učila Božia Matka Mária v r. 1917 vo Fatime a aj posvätný ruženec, vyjadrujú dôveru v Boha a obsahujú aj prosbu o príhovor za náš vlastný život aj život celého ľudstva,“ vysvetlil kardinál. „Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo!“
„Tým sa ukazuje, že môžeme vždy prísť k Ježišovi a vždy ho aj prosiť o odpustenie“ vyložil kardinál modlitbu. Prosbu záchrany od pekla vyložil deťom ako: „Zachovaj nás od toho, aby sa náš život zničil, ako aj od odlúčenia od Boha, bez ktorého sa život nemôže vydariť. Tretie posolstvo povzbudzuje k tomu, aby sme sa modlili za všetkých ľudí. Nikto nemá byť zatratený.“
Viacerí rakúski biskupi mali cez víkend pri príležitosti 100. výročia Fatimy mariánske sväté omše. Biskup Scheuer z Linca napríklad označil Máriu ako „prototyp viery s nedelenou odovzdanosťou, ktorý je neustále k dispozícii Bohu“ a zdôraznil:
„Príklon k Božej Matke nie je zbožnosť pre vyvolených, ale nutný rámec orientácie pre celú Cirkev. Boh sa zjavuje ako nezaslúžený dar a nekoná na objednávku, či na naliehanie. Veď boli aj zbožnejšie, chápavejšie alebo cirkevne vzdelanejšie osoby ako traja pastierikovia. To, že deti kričiac neušli a pokojne prežívali novú situáciu, ukazuje, že Božie volanie si vždy vyžaduje reakciu zo strany človeka. Nezáujem a nezúčastnenosť nie sú kresťanské vlastnosti. To, že deti posolstvá ďalej vyrozprávali a modlitbou sprevádzali, jasne ukazuje, že byť kresťanom je vždy spojene s konaním a misiami. Odohráva sa to na verejnosti a preto to vyžaduje aj odvahu. Fatima je výzva ako sa máme k sebe správať v malom aj vo veľkom a odmietnutie postoja, ktorý považuje človeka za mieru všetkých vecí a prisudzuje právo silnejšiemu a dáva prednosť logike dokázateľného. To druhé má za následok iba vojnu a násilie, ale aj nenávisť, nelásku, panovačnosť, úzkoprsosť a netoleranciu voči iným názorom.“