Washington/Caracas 3. februára 2019 (HSP/Foto:SITA/AP-Rodrigo Abd)
 
Súčasné udalosti vo Venezuele vzbudzujú oprávnene nepokoj. Príliš to pripomína Sýriu a nielen domácim obyvateľom hrozí krvavý konflikt

Na snímke Juan Guaido

Aby sme boli čo najviac neutrálni, opíšme to tak, že zvolený prezident Nicolas Maduro je spochybňovaný revolučnými zhromaždeniami, na čele ktorých stojí nejaký Juan Guaido. To sa stáva, ale kým polovica sveta podporuje zvoleného prezidenta, USA a ich satelity v Latinskej Amerike, a ich poskok EU tvrdia, že právo je na strane samozvanca. To je absurdné.
Maduro však nebol zvolený len teraz. Úrad prevzal po zosnulom Hugo Chavezovi v roku 2013 a v tom roku boli aj prezidentské voľby, ktoré Maduro vyhral. Ďalšie voľby prezidenta boli v roku 2018 a tiež ich Maduro vyhral. Napriek tomu ho Spojené štáty spochybňujú.
Podobný postoj USA ale nie je nič nového. Spojené štáty veria na doktrínu Predurčený Osud (Manifest Destiny), ktorá kedysi hovorila osadníkom, že majú obsadiť celý západ kontinentu.
Táto polonáboženská doktrína sa okrem iného zhmotnila v Monroeovej Doktríne, čo je deklarácia vydaná už roku 1823. Stanovuje sa v nej, jednoducho povedané, že európske mocnosti nemôžu rozširovať svoje územia v Amerike. Postupne sa ale doktrína stala symbolom myšlienky, že Amerika, severná a najme južná, spadajú do “sféru záujmu” USA a len oni  budú určovať, kto tam vládne a ako.
Tak sa aj dialo. Malý príklad len tých väčších akcií v Latinskej Amerike, ktoré sa diali pod taktovkou USA a v ich prospech:
USA viedli od 1848 roku vojnu s Mexikom, výsledkom ktorej bolo, že mu zabrali asi tretinu územia.
V roku 1898 skončila vojna USA so Španielskom, výsledkom ktorej pripadli USA Kuba, Filipíny a Puerto Rico.
V rokoch 1898 až do roku 1934 viedli USA tzv. Banana Wars, teda niekoľko vojen proti neposlušným štátom Strednej Ameriky. Ako píše história, americké výsadkové vojská (US Marine Corps) vtedy vypracovali aj manuál s názvom “Stratégia a taktika malých vojen”. Vtedy sa ešte tak neoháňali mierom, ako dnes, vtedy ešte volali veci pravými menami. Banánové vojny zahrňujú intervencie na Kube, Paname, Hondurase, Nicarague, Mexiku, Haiti a v Dominikánskej republike.
1933 Na Kube je prevrat, po ktorom sa moci ujíma diktátor Batista, ten slúži verne USA až do roku 1959.
1954 V Guatemale zaviedli pozemkové reformy a zabrali nejakú pôdu koncernu United Fruit. CIA zorganizovala soldatesku v susedných krajinách. Po prevzatí moci rebelmi boli zakázané politické strany a zavedený trest smrti za štrajkovanie – USA boli spokojné.
1964 Brazilia. Prezident  Joao Goulart sľúbil agrárnu reformu a znárodnenie nálezisk ropy. V tom roku ho zhodil vojenský prevrat podporovaný USA.
1973 Chile. Známy prípad zvrhnutia a zavraždenia prezidenta Allendeho vojenským prevratom. Nový vojenský diktátor Pinochet zaviedol koncentráky na futbalových štadiónoch. USA spokojné, nikdy sa ani netajili, že všetko pod ich taktovkou.
1989 USA zasahujú vojensky v Paname, pretože ich bábka, Manuel Norriega, prestala poslúchať. Pri tomto prevrate sa zmenila obľúbená výhovorka USA o dôvodoch intervencie – opustili zdôvodnenie “hrozbu komunizmu” a prešli na “pašovanie drôg”.
Potom dosť dlho Latinská Amerika poslúchala. Zmieta sa síce v problémoch, Argentína skrachovala, v niektorých štátoch sú celé oblasti riadené ozbrojenými mafiami – ale USA nehovorí o problémoch na svojom zadnom dvore, im to vyhovuje. Vraj je tam všade demokracia a sloboda.
V Sýrii sa USA nepodarilo zhodiť vládnuceho prezidenta Asada. Myslieť si, že vo Venezuele dopadnú lepšie, je určite neistá vec.  Ale ropa, ktorá tam je, jednoznačne určuje, že sa nezastavia. USA nemajú možnosť vycúvať. Ak neuspejú vo Venezuele, stratili by nielen tvár, ale aj ložiská ropy, bez ktorých sú aj ich zbrane len hromada starého železa.
Peter Vanád
 
Príspevok Venezuela nie je výnimka, len návrat ku starým časom. A zoznam starých časov je dlhý zobrazený najskôr Hlavné správy.