Obyčajné kukučky sa naučili “provokovať” adoptívnych rodičov svojich mláďat napodobňovaním kriku jastrabov a ďalších dravých vtákov, čo ľaká ich obete a núti ich obávať sa o svoj život a nie o nakladené vajcia, uvádza sa v článku, uverejnenom v časopise Nature Ecology & Evolution
Ilustračné foto

“Dravci sa často nachádzajú mimo dohľadu potenciálnych obetí, napádajú ich nečakane a dokonca aj neúspešné útoky nadlho ovplyvňujú správanie ich nezrealizovaného ˝obeda˝. Kukučky zneužívajú tieto obavy a ponechávajú si právo smiať sa ako posledný v tejto vojne medzi parazitmi a adoptívnymi rodičmi mláďat,” píše Nicholas Davies z Cambridgeskej univerzity.
Davies a jeho kolega Jenny York pri pozorovaní obyčajných britských kukučiek zistili, že kukučky “vynašli” novú metodiku na oklamanie adoptívnych rodičov svojich mláďat, ktorá ich núti zabudnúť na to, že sa v ich hniezde objavilo vajce “navyše”.
Pri prechádzke po lese si Davies a York všimli, že niektoré kukučie samičky vydávali veľmi podivné zvuky, podobné suchému smiechu, pred tým, než prilietali k hniezdu budúcich “rodičov” svojich mláďat a kládli tam vajíčka. Keď ornitológovia nahrali a zanalyzovali tieto zvuky, všimli si, že boli dosť podobné kriku jastrabov z rodu Accipiter.
To priviedlo vedcov na myšlienku, že kukučky môžu jednoducho “zastrašovať” trsteniarikov a ďalšie vtáky, v ktorých hniezdach zvyčajne parazitujú, prinútiť ich venovať pozornosť neexistujúcemu nebezpečenstvu a opustiť hniezdo v obave o svoj život.
Preverili, či je to skutočne tak, prehrávaním zvukovej nahrávky “kriku” kukučiek a kriku skutočných sokolov v okolí hniezd trsteniarikov a niektorých ďalších vtákov, ako sú sýkorky, u ktorých kukučky neparazitujú.
Tieto experimenty viedli k zaujímavým výsledkom. Ukázalo sa, že aj trsteniariky aj sýkorky približne rovnako reagovali na falošný “krik” – prechádzali do “režimu poplachu”, začínali sa znepokojene rozhliadať a dosť často opúšťali hniezdo.
Je zaujímavé, že sila tejto reakcie sa prakticky nelíšila od toho, ako sa správali pri prehrávaní kriku skutočných dravých vtákov, čo svedčí o tom, že považovali “krik” kukučky za skutočný znak nebezpečenstva.
Keď vedci zistili podobnú reakciu vtákov, preverili, či poplach ovplyvní schopnosť trsteniarikov rozlišovať ich vlastné a “cudzie” vajcia, ktoré vedci položili do ich hniezda. Ukázalo sa, že klamlivá taktika kukučiek bola veľmi efektívna – takmer dvojnásobne zvyšovala pravdepodobnosť toho, že trsteniariky nezistia podvrh a budú považovať vajcia za svoje.