Historik Ivan MRVA o zlomových momentoch a udalostiach slovenského národa. V tomto roku si pripomíname významné okrúhle výročia udalostí osmičkových rokov, počas ktorých sa vo veľmi významnej miere formovali moderné dejiny Slovákov. Ich význam spočíva v tom, že slovenský národ postupne smeroval k svojbytnosti a samostatnosti.

  • Uhorskí jakobíni na konci 18. storočia ako prví prišli s myšlienkou federalizácie Uhorska. Ich návrh počítal aj s vytvorením slovenskej provincie. Čo ich viedlo k takémuto revolučnému návrhu?

Jakobíni  boli skôr modernými intelektuálmi svojej doby a ovplyvňovali ich  európske myšlienkové prúdy  tých čias. Jednou zo zásad, ktoré sa v tomto období aj pod vplyvom revolúcie vo Francúzsku zrodili, bolo, že každý národ má mať svoj štát. V uhorských pomeroch to bolo v vtedy neuskutočniteľné, a tak uprednostňovali federalizáciu krajiny.

  • Takmer o polstoročie neskôr prichádzajú na európskom kontinente revolučné roky 1848 ‒ 1849, tzv. jar národov. Ľudovít Štúr spolu so svojimi druhmi 11. mája1848Liptovskom Svätom Mikuláši prijali Žiadosti slovenského národa. Ako si predstavovali štúrovci postavenie Slovenska v tom čase?

Slovensko malo mať svoj národný snem a zároveň vysielať  svojich zástupcov do ústredného celouhorského snemu. Tí boli zaviazaní  účinkovať na prospech národa, ktorý  reprezentovali.  O ďalších podrobnostiach týkajúcich sa  štruktúry  samosprávy sa Žiadosti nezmieňovali. Tie sa presnejšie definovali až v tzv. marcovom prosbopise v roku 1849.

  • V júni 1861 na Slovenskom národnom zhromaždení v Martine bolo prijaté Memorandum národa slovenského. V čom sa odlišovalo od štúrovských Žiadostí z roku 1848?

Definovalo autonómne územie na severe Uhorska v podobe  Hornouhorského slovenského okolia. Požadovalo vytýčenie jeho južnej hranice,  ktorá mala prebiehať  po slovensko-maďarskej etnickej hranici. Vo Viedenskom memorande z decembra 1861, podanom panovníkovi, už presne definovalo  nielen územný rozsah Okolia, ale aj jeho správnu štruktúru.

  • Rôzne debaty a úvahy o štátoprávnom postavení Slovenska prebiehali aj za hranicami Uhorska. Vedeli by ste povedať, aké predstavy mali trebárs zahraniční Slováci?

Predstavy mali rôzne, najväčšia časť stála na pozíciách Memoranda národa slovenského, teda vytvorenia samosprávneho územia v rámci Uhorska. Niekoľko rokov pred vojnou prišli na pretras aj iné riešenia: slovensko-poľské, slovensko-české, slovensko-maďarské i slovensko-rakúske. Teda, ktorý z okolitých národov nám bude garantovať najvyššiu mieru zvrchovanosti, s tým sa dohodneme na  spoločnom zväzku.

  • S myšlienkou federalizácie Habsburskej ríše sa pohrával aj následník trónu František Ferdinand d’Este. Aké miesto v jeho návrhu malo slovenské územie?

Bol to v podstate inovovaný projekt Okolia, jeho cieľom bolo oslabenie Maďarov v Uhorsku. Milan Hodža  bol poverený pripraviť pre následníka  riešenie slovenskej otázky. Ak by sa František  Ferdinand dostal na trón, situácia v monarchii by sa radikálne zmenila.

  • Čo podľa vás prezidenta Tomáša G. Masaryka a jeho čechoslovakistických stúpencov prinútilo neakceptovať Pittsburskú dohodu, ktorá garantovala Slovákom autonómiu v novom štáte Čechov a Slovákov?

Od začiatku bolo Česko-Slovensko v dôverných českých kruhoch i samotným Masarykom a Benešom projektované ako obnovený český štát rozšírený o Slovensko. Je málo známe, že časť českých politických vodcov snívala o podiele na nemeckých kolóniách. Tie si však delila Británia s Francúzskom, pražskej garnitúre zostalo Slovensko.  De facto sa stalo  kolóniou, k čomu sa česká strana aj priznala.

  • Až po takmer dvadsaťročnej existencii prvej ČSR v roku 1938 nakoniec pražská vláda akceptovala, treba podotknúť v nepriaznivej medzinárodnej situácii, vyhlásenie slovenskej autonómie 6. októbra 1938 v Žiline. Ako ju vnímal prostý slovenský ľud?

Slováci mali šancu získať samosprávu, len keď boli  hegemóni nášho územia (Viedeň, Budapešť, Praha ‒ Moskva) oslabení. Bolo to v rokoch 1918, 1938, 1968 a v roku 1990 ‒ 1992. Nepriaznivá medzinárodná situácia bola pre nás v týchto rokoch výhodou. Slovenský ľud privítal autonómiu s nadšením a s autonómiou boli  upokojení aj Česi. Obávali sa totiž, že Slováci  6. októbra 1938 po dvoch desaťročiach zlých skúseností vyhlásia samostatný štát.

  • Počas druhej svetovej vojny slovenský politický ilegálny odboj v prvej Slovenskej republike počítal s obnovením Česko-Slovenska po kapitulácii Nemecka. Treba povedať, že Slovensko videli ako rovnocenného partnera s českým národom v spoločnom štáte. Prečo sa potom opäť nenaplnili očakávania slovenských politikov?

Obnovenie Česko-Slovenska po skončení vojny pripúšťal aj prezident Tiso, ak veľmoci nepodporia slovenskú samostatnosť.  Rád by ho však obnovil na platforme  6. októbra. Typická slovenská nesvornosť,  intrigy Prahy, boj medzi stranami a frakciami zapríčinili redukciu slovenskej zvrchovanosti v rokoch 1945 ‒ 1948.  Napokon pražskí komunisti tvrdo zúčtovali so slovenskými komunistami, ktorí chceli pre Slovensko  udržať  aspoň minimum  právomocí.

  • Do akej miery prispel Alexander Dubček a jeho politika k federalizácii Česko-Slovenska v roku 1968?

Každé politické uvoľnenie Slováci využili, aby  získali autonómne  postavenie, heslo Slovensko Slovákom platilo aj v šesťdesiatom ôsmom roku.  Už v polovici marca 1968 sa na SNR  debatovalo o federalizácii. Z Prahy sa ozývalo:  Nejprve demokratizace pak federalizace. Spontánny pohyb na Slovensku sa však už nedal zastaviť. Na domy a chodníky sa písalo ČSF a kreslil sa  pôvodný slovenský znak, ktorý bol od roku 1960 v podstate zakázaný.  A aj napriek vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sme  získali federáciu, hoci z nej po dvoch rokoch zostalo  len torzo.

  • Vznik Slovenskej republiky v roku 1993 je vyvrcholením snáh slovenského národa o jeho samostatnosť a suverenitu. Ako by ste zhodnotili jej dvadsaťpäťročný príbeh?

Boli tu udalosti dobré, menej dobré a aj zlé ‒ ako za každého režimu. Ale ak sa stali aj zlé veci, zodpovední sme za ne najmä my sami, už sa nemôžeme na nikoho vyhovárať.

Zhováral sa: Matej MINDÁR ‒ Foto: archív SNN