Washington 12. februára 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Afghan Presidential Palace via AP)
 
Prispievateľ portálu The National Interest Paul R. Pillar vo svojom článku pod názvom „The Trump Administration Is Right to Seek a Peace Deal in Afghanistan“ objasňuje, aký vplyv má pripravovaná dohoda USA s Talibanom na celkové ukončenie vojenského konfliktu

Osobitný vyslanec USA pre mierový proces v Afganistane Zalmay Khalilzad (tretí zľava) a afganský prezident Ašraf Ghaní (uprostred) sa rozprávajú počas tsretnutia v prezidentskom paláci v Kábule 28. januára 2019

Tvrdí, že uzatvorením dohody s Talibanom sa síce vojna neskončí, teda aspoň nie hneď, ale ukončenie vojny nemožno očakávať, pokiaľ obdobný dokument nebude existovať.
Čiastočná dohoda dosiahnutá medzi Spojenými štátmi americkými a afganským Talibanom naberá podľa amerického autora správny smer, a to aj napriek tomu, že ešte veľa otázok ostáva nedoriešených. Ďalšiemu pokroku v tejto otázke napomohol americký vyslanec pre afganský mierový proces  Zalmay Khalilzad, ktorý v tejto súvislosti disponuje jedinečnými poznatkami a skúsenosťami.
Niektoré z hlavných námietok proti vystúpeniu USA z tohto nekonečného konfliktu sú opodstatnené len pokiaľ sa nezamyslíme, v čom presne spočívajú americké záujmy. Uzatvorením dohody s Talibanom sa síce vojna neskončí, teda aspoň nie hneď, ale ukončenie vojny nemožno očakávať, pokiaľ obdobný dokument nebude existovať. Isté však je, že bez tejto dohody porastú náklady USA aj naďalej.
Je nutné dodať, že plánovaná dohoda by pravdepodobne nasmerovala Taliban do afganskej vlády a Západ by pôsobenie tohto hnutia vo vládnucich štruktúrach príliš neocenil. Ale vždy by sme mali zvážiť aj iné uhly pohľadu. Pokiaľ máme napríklad dlhodobo oprávnené obavy o postavenie žien v krajine pod vládou ovplyvnenou Talibanom, mali by sme si položiť otázku, o koľko sa stal každodenný život týchto žien v Afganistane lepší, odkedy je krajina zmietaná vojnou.
Ďalšou témou je otázka vplyvu prítomnosti amerických vojakov v Afganistane. Počas sedemnástich rokov konfliktu sa toto pôsobenie neodzrkadlilo na zmene pozície Talibanu a to dokonca ani v čase očakávaného stiahnutia sa amerických vojsk z krajiny.  USA majú síce hodinky, ale Taliban má čas a ten je bez limitu. Taliban má na rozdiel od Američanov tohto času veľa, a to bez ohľadu na to, ako dlho Američania v krajine zostanú. Taliban sa totiž nechystá nikam odísť. Ten je tu doma.
Aký bude ďalší diplomatický vývoj nevieme, bohužiaľ, vôbec s presnosťou posúdiť. Jedným z dôvodov je aj snaha Donalda Trumpa sa v tejto problematike angažovať. To znamená, že demokrati sú pripravení hľadať možné úskalia a následne ich podrobiť kritike, zatiaľ čo niektorí republikáni – konfrontovaní administratívou znížením vojenskej sily – používajú tému Afganistanu ako príležitosť dištancovať sa od Trumpa. Pokiaľ ide o možné stiahnutie sa vojsk zo Sýrie, pozícia Trumpa v otázke Afganistanu nám pripomenula jeho známu impulzívnosť. Tá ale v tomto prípade nemá vplyv na výsledky dosiahnuté v rokovaniach medzi USA a Talibanom v Dohe.
Ďalšou otázkou je príliš dlhé zotrvávanie amerických vojsk v Afganistane. Rovnako ako sa to stalo v iných dlhotrvajúcich vojnách, na konflikt určené náklady sa mylne prezentujú ako investície s prívlastkom vynaložené na víťazstvo. Počas tohto obdobia sa niektoré americké ciele začali považovať za strategické a pre USA mimoriadne dôležité.
Pre Spojené štáty americké nie je v skutočnosti vnútorná politická a sociálna štruktúra Afganistanu príliš podstatná, a tak viesť nekonečnú vojnu o tieto ciele teda pre Američanov nemá význam. Táto skutočnosť je pochopiteľne ťažko akceptovateľná pre mnohých zanietených predstaviteľov a odborníkov, akým je napríklad Khalilzad, ktorí venovali až príliš veľa svojho profesionálneho úsilia na dosahovanie cieľov súvisiacich s Afganistanom.
USA po prvýkrát upriamili svoju pozornosť na Afganistan po intervencii Sovietskeho zväzu v roku 1979. Vtedajší poradca pre národnú bezpečnosť Jimmyho Cartera, Zbigniew Brzezinski, to prezentoval ako pomoc afganským povstalcom proti Sovietskemu zväzu. Pre Američanov sa stal bodom zlomu teroristický útok z 11. septembra, spáchaný skupinou pôsobiacou práve pod afganským Talibanom. Tieto traumatizujúce momenty by sa ale nemali zamieňať s dnešnými teroristickými hrozbami. Konfrontácia sa teda začala už dávno a teraz by už žiadna americká vláda, na rozdiel od administratívy spred 11. septembra, neváhala použiť vojenskú leteckú  silu na útok proti čomukoľvek podobajúcemu sa na niekdajšie pôsobenie skupiny Al Kaida v Afganistane. Členovia Talibanu nie sú medzinárodní teroristi a majú silnú motiváciu si pripomenúť, ako to vyzeralo, keď USA odpovedali na septembrové udalosti. Práve preto sa radi podpísali pod svoj záväzok v pripravovanej dohode neposkytovať na svojom území útočisko pre teroristov.
Na Afganistane nie je napokon nič obzvlášť výnimočné, čo by malo upútať pozornosť medzinárodných teroristov. Skupiny páchajúce takéto činy na Západe v podstate žiadne obdobné útočisko ani nepotrebujú. Pokiaľ takáto skupina svoj „raj“ potrebuje, má k dispozícií mnoho iných alternatív, akou je práve Afganistan.
Dá sa predpokladať, že budúce rokovania o politickej budúcnosti Afganistanu narazia na mnoho prekážok a to obzvlášť po tom, ako sa do vyjednávaní viac zapojí afganská vláda na čele s Ashrafon Ghanim. Americkí kritici tohto procesu by si mali pred sebou predstaviť jeden veľký obraz. A označiť si body, kde presne sa v ňom záujmy USA nachádzajú a naopak, kde je hranica, kam americké záujmy už ďalej nepatria.
 
Príspevok Trumpova administratíva na ceste k mierovej dohode v Afganistane zobrazený najskôr Hlavné správy.