Bratislava 21. novembra 2019 (HSP/Foto:Milan Buno)

Príbeh o dedičstve, ktoré vyzeralo na prvý pohľad, akoby ste vyhrali jackpot…a pritom sa na pozadí odohrávalo čosi celkom iné

Na snímke obálka knihy

V novinke Prekliate dedičstvo sledujeme, ako to napohľad šťastné dedičstvo tvorí zbierka historických bankoviek. Sú naozaj také cenné, aby sa pre ne vraždilo?!

„Nová Neuerova detektívka ma opäť nesklamala. Nechýba ponurá atmosféra, napínavé vyšetrovanie a šiesty zmysel inšpektora Ledeckého,“ pochvaľuje si herec Jozef Vajda.

V starom byte hneď vedľa železničnej trate, kde sa život a čas meria prejazdmi vlakov, začínajú kriminalisti pod vedením vrchného inšpektora Petra Ledeckého vyšetrovanie vraždy. Ako už veľakrát aj teraz hľadajú stopy, zisťujú fakty, odhadujú motívy, formulujú vyšetrovacie verzie. Ich rady v predvianočnom čase decimuje epidémia chrípky, ktorá pripúta vrchného komisára Ledeckého pevne na stoličku, a tak sa popri zastupovaní svojho chorého šéfa nevie plne venovať pátraniu.

Na prvý pohľad to neprekáža, veď všímaví susedia poskytnú dostatok dôveryhodných svedectiev a dôkazov. Ohraničený svet zberateľov bankoviek vydá svojho podozrivého a poskytnuté dôkazy ho presvedčivo usvedčujú. Navyše o jeho vine svedčí aj detektor lži!
Je to však naozaj tak?

Sedí vrah za mrežami leopoldovskej väznice alebo behá na slobode?
A kde je stratená časť historických bankoviek?

Ledeckého šiesty zmysel pochybuje a núti ho hľadať nové odpovede. Detektívi sú presvedčení, že ich už nič nemôže prekvapiť, ale tragikomický záver pátrania ich presvedčí o opaku.

Vypočujte si úryvok

Z knihy číta herec Boris Farkaš:

Prekliate dedičstvo je piata detektívka v poradí a hoci ich môžete čítať od ktorejkoľvek, napokon ich zhltnete všetky. Neuer totiž vie písať, vždy vystavia premyslený krimipríbeh a jeho postavy sú plastické. Obľúbite si ich, prežívate s nimi pády aj vzostupy. Výborná znalosť kriminalistickej práce dodáva príbehom autenticitu a v tejto novinke sa dokonca pozrieme do leopoldovskej väznice.

Dedičstvo totiž máva najrôznejšie podoby.

Môže priniesť nečakané zlepšenie finančnej situácie, ale aj ďalšiu smrť a nešťastie.

Smrť svojmu novému majiteľovi, nešťastie jeho blízkym či jeho vrahovi.

Václav Neuer je bývalý vyšetrovateľ a doteraz mu vyšli úspešné knihy Krkavčí súd, Vražda s pridanou hodnotou, Nenapravený omyl, Tiene minulosti a najnovšie Prekliate dedičstvo.

Začítajte sa do novinky Prekliate dedičstvo:

Komisár Peter Ledecký stál uprostred rozhádzanej obývacej izby a pozeral na mŕtvolu starého muža ležiacu na dlážke. Zamyslený, navonok bez akýchkoľvek emócií, prehraboval sa v ešte stále mokrých vlasoch.

Bol len pár blokov odtiaľto, keď ho vysielačkou vyrozumel operačný, no aj tak mu trvalo vyše hodiny, než sem dorazil. Krátka prehánka s pár centimetrami prvého tohtoročného snehu bohato stačila na to, aby takmer kompletne paralyzovala dopravu v celom meste. Zvyšných sto metrov úzkou ulicou hore musel prejsť pešo.

Bolo tu tesno. Starý vlhký malometrážny byt bol cítiť typickou starinou a pre tých, čo to dokázali identifikovať, aj krvou. Ešte pomerne čerstvou s typicky sladkastou vôňou a zvláštne kovovou príchuťou.

Dvaja kriminalistickí technici v bielych jednoúčelových sterilných overaloch s označením bratislavského krajského policajného riaditeľstva na chrbtoch zatiaľ ešte len hľadali najvhodnejšie miesto, kde by zložili svoje objemné kufre. Tretí z nich bol v civile a vystačil si len s návlekmi na topánkach a chirurgickými rukavicami. S fotoaparátom v rukách sa snažil zachytiť čo možno najlepší detail vypáčeného sekretára.

Niekde na medziposchodí začul vyšetrovateľa.

Vzdychol. Už teraz si v malej izbe začínali navzájom zavadzať. Snažil sa ešte aspoň na chvíľu nevnímať všetok ruch naokolo. Pohľadom sa zastavil na tmavočervenej škvrne vsakujúcej do hrubého koberca. Na okrajoch už začala zasychať. O kus ďalej ležala prázdna nábojnica. Aj z miesta, kde stál, dokázal určiť kaliber, no napriek tomu podišiel bližšie, aby sa presvedčil. Nemýlil sa. Sedem, šesťdesiatpäť Browning.

„Z môjho hľadiska je to, myslím, celkom jasné,“ vyrušil ho lekár.

Takmer zvedavo si ho obzrel.

Bol nový, v ústave súdneho lekárstva ešte len začínal, ale už sa s ním stretol. Mohol mať okolo tridsiatky, no aj tak sa pri pohľade naňho nevedel ubrániť myšlienke, že je na svoju prácu primladý. Márne sa pokúšal spomenúť si na jeho meno.

„Príčinou smrti je strelné poranenie v oblasti hrudníka,“ skonštatoval.

Pristúpili bližšie a obaja sa zohli nad telom. Bolo pol tretej poobede, ale pre zatiahnutú oblohu sem z ulice dopadalo len málo svetla.

„Strela ostala v tele. S najväčšou pravdepodobnosťou zasiahla priamo srdce, možno aortu,“ ukazoval. „Uvidíme na pitve, ale v každom prípade to nemení nič na veci, že by tomu starkému nepomohol ani ten najvčasnejší a najkvalifikovanejší lekársky zákrok.“

Detektív prikývol. Všetko bolo zrejmé. „Kedy?“ opýtal sa.

Lekár sa vzpriamil, založil si ruky vbok a chvíľu rozmýšľal. „Doobeda. Nie dlhšie ako tri hodiny,“ zrátal a hneď pokračoval. „Bol na mieste mŕtvy. Jedna rana a koniec. Žiadne iné poranenie som nenašiel.“

„Takže profík?“ ozval sa im za chrbtom vyšetrovateľ.

Ledecký sa otočil od mŕtveho starčeka k mohutnému chlapíkovi v sivom kabáte, hnedom obleku a s otrasnou, ledabolo uviazanou svietivo oranžovou kravatou.
„Nemyslím si,“ odpovedal mu namiesto pozdravu.

Poznali sa a pracovali spolu už dlho. Major Chovanec. Pracant, bystrý, svedomitý dlhoročný policajt. Keby však na svete existovala krajina, v ktorej by trestali nevkus, vyfasoval by za svoje viazanky nepochybne doživotie.

„Ja len, že trafiť niekoho prvou ranou priamo do srdca…“

„… nie je z nejakých dvoch-troch metrov zasa až také ťažké,“ skočil mu do reči.

Nemal rád predčasné závery. O profesionálnych vrahoch a nájomných pištoľníkoch zabíjajúcich podľa akéhosi nepísaného rituálu podsvetia jednou dobre mierenou ranou do srdca už vôbec nie. Podobné úvahy mohli byť podľa neho dobré akurát tak pre novinárov.

„Aj priemerný, dokonca celkom neskúsený strelec dokáže pri troche šťastia z takej krátkej vzdialenosti trafiť človeka tam, kde je vlastne najhrubší,“ povedal Ledecký a na chvíľku sa odmlčal. „Mohol, ale možno vôbec nemusel vedieť v podobných veciach chodiť. “ Ukázal na podlahu. „Navyše, tá nábojnica, čo tu po sebe nechal…“

Chovanec pokrčil plecami a od teoretických úvah prešiel radšej k organizačným veciam. „Okrem pár operatívcov, čo ešte behajú po bytovke a zháňajú svedkov, som všetkých z okresu poslal preč. Preberie si to krajský výjazd. Čo sa týka kvalifikácie, je to vražda ako vyšitá.“

Ledecký postrehol jeho zachrípnutý hlas. Očividne sa uňho ozývala choroba.

„A isto budem mať pravdu aj v tom,“ pokračoval Chovanec a kývol hlavou k vypáčenému sekretáru, „keď poviem, že lúpežná.“

Čo sa týkalo procesného hľadiska, nebolo so skúseným vyšetrovateľom o čom polemizovať. „Kedy sa doňho pustíte?“ obrátil sa opäť na lekára.

Mladý súdniar sa pozrel na hodinky. „Ešte dnes, ak mi ho čím skôr dáte priviezť.“

„Fajn,“ povedal Ledecký. „Pošlem za vami technika. Zaistí mikrostopy spod nechtov a hlavne tú guľku, čo je v ňom.“

„Mám čakať aj na niekoho od vás?“

„Odo mňa nie,“ odpovedal detektív za kriminalistov.

„Od nás niekoho pošlem,“ rozhodol Chovanec. Účasť vyšetrovateľa na pitve sa obísť nedala.

„Tak potom o nejakú hodinku a pol u mňa na Antolskej, “ ukončil rozhovor lekár.

Rozlúčili sa. Chovanec mlčky pozeral na prácu technikov a Ledecký len sťažka potláčal chuť na cigaretu.

Po niekoľkých minútach prerušil ticho vyšetrovateľ. „Podľa všetkého išiel po tomto,“ pristúpil k sekretáru. Na zemi pod ním ležala bankovka. „Vidíš?“ zafučal, ako sa k nej zohol.

Ledecký sa nemýlil. Naozaj bol prechladnutý.

„A tam je ešte jedna.“

Aj on si čupol. Neboli to eurá, ani doláre. Zapozeral sa dôkladnejšie. „Staré československé koruny?“

Chovanec prikývol. „Hej vyzerá to tak, a zrejme ich tu bolo dosť.“

Tá bližšie k nim bola ešte predfebruárová z roku štyridsaťsedem, druhú, socialistickú dvadsaťkorunáčku s jednookým Jánom Žižkom na lícnej strane, si Ledecký ešte sám pamätal.

S najväčšou opatrnosťou, pomáhajúc si pri tom ceruzkou, pootvoril vypáčené dvierka. Vnútri ležali poprehadzované albumy podobné tým, v ktorých filatelisti opatrujú poštové známky. Bankovky, čo našli na zemi, vypadli nepochybne z niektorého z nich.

„Päť,“ zrátal ich.

„A tam sú tiež.“

V najspodnejšom regáli boli ďalšie. O niečo menšie, s menej zdobeným obalom, ale zato starostlivo zarovnané.

„Tie však páchateľa príliš nezaujímali,“ detektív kývol na technika v ochrannom obleku.

Pristúpil k nim, vytiahol jeden z albumov a otvoril ho. Bankovky rôznych veľkostí a farieb, jedna vedľa druhej, každá zastrčená v tenučkej fólii.

„Ani sa ich nedotkol.“

„Podľa všetkého nie,“ pripustil Ledecký.

„Akoby celkom presne vedel, po čom ide.“

Milan Buno, literárny publicista

Nezávislé spravodajstvo musí byť zachované!
Plánujeme skvalitniť užívateľské prostredie Hlavných správ a dať vám možnosť sledovať ich bez reklám.
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Plánujeme prijatie ďalších redaktorov.
Podporte naše úsilie.

PODPORUJEM nezávislé spravodajstvo

Zdroj