ZABUDNUTÁ HISTÓRIA

Od vzniku prvej Slovenskej republiky uplynulo osemdesiat rokov. V tomto roku si pripomíname osemdesiate výročie vzniku prvej Slovenskej republiky. Jej vznik a existenciu dodnes mnohí neoprávnene považujú za jednu z „najtemnejších škvŕn“ v dejinách Slovenska, pričom alternatívy tohto štátu nevidia a nechcú vidieť. Cesta k prvej slovenskej štátnosti v moderných dejinách bola dlhá a zložitá. Vznik prvej Slovenskej republiky umožnila radikálna zmena politickej situácie v Európe dvadsať rokov po skončení prvej svetovej vojny.

Po prvej svetovej vojne formovali politickú podobu stredoeurópskeho priestoru víťazné mocnosti tejto vojny, najmä Francúzsko a Veľká Británia. Vďaka nim vzniklo na troskách rakúsko-uhorskej monarchie aj Česko-Slovensko. Československá republika (ČSR) mala byť štátom, v ktorom by Slováci mali rovnoprávne postavenie s Čechmi. Česká politická reprezentácia na čele s prezidentom Tomášom Garriguom Masarykom a ministrom zahraničných vecí Edvardom Benešom však nedodržala dohody uzatvorené s americkými Slovákmi v Clevelande (1915) a Pittsburghu (1918) o federatívnom usporiadaní česko-slovenského štátu, podľa ktorých Slovensko malo mať vlastný snem, súdy, administratívu a slovenský jazyk mal byť úradným jazykom. Namiesto toho vytvorili unitárny štát s oficiálnym názvom Československá republika a tvrdo začali presadzovať ideológiu jednotného „československého národa“. Slovenské národné záujmy boli napriek opačným sľubom od začiatku potláčané. To nevyhnutne položilo základy budúceho česko-slovenského konfliktu. Predovšetkým Slovenská ľudová strana pod vedením Andreja Hlinku a Slovenská národná strana pod vedením Martina Rázusa začali boj za autonómiu Slovenska v rámci ČSR.

NEMECKÁ EXPANZIA

Vnútropolitickú situáciu v ČSR výrazne ovplyvnil nástup Adolfa Hitlera k moci v Nemecku. Hitler otvorene deklaroval revíziu Versailleského mierového systému, ktorý bol v Európe nastolený po prvej svetovej vojne.  S podporou západných mocností začal s opätovným vyzbrojovaním Nemecka. Francúzsko a Veľká Británia tiež umožnili posilnenie Nemecka remilitarizáciou Porýnia (7. marca 1936) a anšlusom Rakúska (12. marca 1938). Západné mocnosti sa zároveň za každú cenu usilovali predísť vojne s Nemeckom. Cieľom ďalšej nemeckej expanzie bolo Česko-Slovensko. Hitler chcel pripojiť k Nemeckej ríši pohraničné územia ČSR obývané sudetskými Nemcami. V tejto veci odmietal akýkoľvek kompromis. Britský premiér Neville Chamberlain naliehal na prezidenta Edvarda Beneša neklásť Hitlerovi odpor. V rozhlasovom prejave Chamberlain odmietol ísť do vojny „kvôli rozporu v ďalekej krajine, o ktorej ľude nič nevieme“. S Hitlerom sa dohodol na zvolaní „konferencie štyroch“. Hitler pozval predstaviteľov Anglicka, Francúzska a Talianska na 29. septembra 1938 do Mníchova. Mníchovská konferencia sa niesla úplne pod taktovkou Hitlera a Mussoliniho, ktorí sa pred ňou stretli a dohodli si spoločný postup. Chamberlain i Daladier prišli do Mníchova s jediným cieľom: dosiahnuť dohodu stoj čo stoj. Konferencia prebehla rýchlo a odsúhlasila všetky Hitlerove požiadavky. Sudety mali byť Nemecku odovzdané do 10. októbra 1938. Dvaja zástupcovia ČSR neboli na rokovanie vôbec pripustení. Na druhý deň Chamberlain požiadal Hitlera, aby podpísali anglicko-nemecké prehlásenie o spoločných konzultáciách na „zaistenie mieru v Európe“. Hitler mu taký papier bez problémov podpísal, čo naivný Chamberlain považoval za svoje víťazstvo. Po prílete do Londýna s ním mával na letisku prehlasujúc, že garantuje „mier na našu dobu“. Bola to smiešna zásterka na úplnú kapituláciu Anglicka a Francúzska pred Hitlerom. Likvidácia zvyšku okypteného česko-slovenského štátu bola už len otázkou času.

MALÁ VOJNA

2. slovenská autonómna vláda.

V tieni nacistického Nemecka vyčkávalo na svoju chvíľu aj horthyovské Maďarsko. Maďarsko nebolo od roka 1918 schopné dosiahnuť svoje územné požiadavky samostatne. Nástup nacizmu k moci v Nemecku a následné usmerňovanie jeho agresie západnými mocnosťami na východ, umožnili horthyovskému Maďarsku realizovať revizionistickú politiku „Veľkého Maďarska“. Otázka maďarských požiadaviek sa však na Mníchovskej konferencii neprerokúvala. Problém maďarskej menšiny v ČSR sa mal vyriešiť do troch mesiacov formou vzájomnej dohody. V prípade, že sa tak nestane, mali sa predstavitelia štyroch veľmocí opäť stretnúť a problém vyriešiť. Maďarsko napriek tomu 5. októbra 1938 rozpútalo proti ČSR Malú vojnu. Začalo ju v čase, keď ČSR čelila silnej vnútropolitickej kríze. Prezident E. Beneš podal toho dňa demisiu a Mníchovskou dohodou otrasená pražská vláda rokovala so slovenskou politickou reprezentáciou o vyhlásení autonómie.

REPUBLIKA SO SPOJOVNÍKOM

Slovenská politická reprezentácia na čele s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS) vyhlásila 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Názov štátu Československá republika sa zmenil na Česko-slovenská republika. Tri dni po vyhlásení slovenskej autonómie sa v Komárne začali rokovania s Maďarskom o odstúpení južných území, ktoré vyplývali zo záverov Mníchovskej konferencie. Ústredná vláda v Prahe poverila rokovaniami slovenskú autonómnu vládu na čele s jej predsedom Jozefom Tisom. Keďže k dohode s Maďarskom v Komárne nedošlo, Nemecko a Taliansko rozhodli o odstúpení južných území Slovenska a Podkarpatskej Rusi arbitrážou. K arbitráži došlo 2. novembra 1938 vo Viedni. Česko-slovenská delegácia bola z viedenského rozsudku v šoku. Slovensko stratilo najúrodnejšiu pôdu na juhu, železničné spojenie s Podkarpatskou Rusou, prerušené boli železničné i cestné komunikácie medzi jednotlivými krajmi a okresy boli rozdelené, čo spôsobilo vážne zásobovacie ťažkosti. Česko-Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku 10 390 štvorcových kilometrov územia s 854 217 obyvateľmi, z ktorých podľa sčítania obyvateľstva z roka 1930 bolo 503 980 maďarskej a 272 145 slovenskej a českej národnosti. Maďarská vláda však považovala Viedenskú arbitráž za provizórium. Na okupovaných územiach rozbehla nemilosrdnú etnickú čistku. Osud Slovenska bol teda stále neistý. Strategickým cieľom Maďarska od roka 1918 bolo opätovné získanie celého Slovenska. Západné mocnosti tento cieľ nepodporovali a Hitlerovu podporu Maďari zasa stratili odmietnutím vstupu do vojny proti ČSR. Pre slovenskú politickú reprezentáciu tak vznikol neveľký manévrovací priestor. Záviselo aj od nej, ako za Slovensko zabojuje a čo preň dosiahne.

KOMPETENČNÉ SPORY

V priebehu februára 1939 sa v oslabenom Česko-Slovensku znovu začala zostrovať vnútropolitická situácia. Došlo k viacerým kompetenčným sporom medzi ústrednou vládou v Prahe a slovenskou autonómnou vládou. Spory sa týkali rozpočtu, kontroly nad armádou a pôsobenia Hlinkovej gardy (HG). V Prahe sa obávali, že radikáli z HSĽS sa pokúsia odtrhnúť od Prahy a vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Ústredná vláda sa tomu usilovala zabrániť. Jej ministri sa preto 12. februára 1939 zišli na neformálnom rokovaní v Nouzově pri Prahe a o tri dni neskôr v Agrárnom klube v Prahe. Rokovali o spôsoboch, ako zabrániť hrozbe vnútorného rozpadu ČSR. Dospeli k záveru, že jediným možným a efektívnym spôsobom riešenia situácie na Slovensku je vojenský zásah. Jeho súčasťou malo byť jednoznačné deklarovanie, že autonómia Slovenskej krajiny je nedotknutá. Podľa ich predstáv bolo takéto odvolanie ministrov autonómnej vlády v súlade s ústavou a právami prezidenta. Organizátori vojenského zákroku vychádzali z názoru, že v prípade neúspechu akcie alebo jej využitia Nemeckom je lepšie dať prednosť zániku republiky zásahom zvonka pred vnútorným rozpadom. Pred svetovou verejnosťou by sa mohla prezentovať verzia, že Hitler donútil Slovákov k samostatnosti. Chceli za každú cenu vylúčiť vnútorný rozpad ČSR, aby to vyzeralo tak, že Slováci vyhlásili samostatnosť v dôsledku tlaku Nemecka a časti radikálov, a nie celého slovenského národa. V prípade likvidácie republiky nacistickým Nemeckom by totiž došlo k porušeniu Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže, ktoré Nemecko iniciovalo a podpísalo. Hlavnými iniciátormi a podporovateľmi myšlienky riešiť existujúcu situáciu mocenským zásahom bol minister dopravy divízny generál Alois Eliáš a minister bez kresla Jiří Havelka. Definitívne rozhodnutie padlo až 8. marca 1939 dopoludnia na zasadnutí českých ministrov ústrednej vlády. Predseda vlády Rudolf Beran sa rozhodol riešiť situáciu s použitím sily, na čo prakticky dostal súhlas všetkých prítomných. Zásah bol dôkladne utajený. Nevedeli o ňom ani bývalé politické strany pôsobiace na Slovensku, ktoré boli v rozklade.

VOJENSKÝ ZÁSAH

Na Slovensku po príkaze vojenských veliteľov už popoludní 9. marca vyhlásili stanné právo, aj keď krajinský úrad bol o tom upovedomený až na druhý deň dopoludnia. Prví četníci z Moravy začali prenikať na Slovensko okolo 20. hodiny. Hlavnú pozornosť venovali Bratislave, ktorú uzavreli zo všetkých strán. Celú akciu zabezpečoval krajinský vojenský veliteľ na Slovensku div. gen. Hugo Vojta, ktorý na prelome rokov 1938/1939 vybudoval na Slovensku spravodajskú sieť na sledovanie predstaviteľov HG a HSĽS. Vypracovali sa zoznamy prominentných osobností, ktoré mali byť internované. Prezident republiky zbavil funkcie členov autonómnej vlády J. Tisa, F. Ďurčanského, M. Pružinského a M. Vanča. Za zastupujúceho predsedu autonómnej vlády zároveň vymenoval Jozefa Siváka. Na Slovensku bola fakticky nastolená vojenská diktatúra. Bolo zatknutých okolo dvestošesťdesiat ľudáckych radikálov, ktorých deportovali do českých a moravských väzníc. Do ulíc Bratislavy vyšli obrnené vozidlá a tanky, ktoré blokovali výpadovky z mesta a študentské domovy. Podvečer 10. marca došlo v Bratislave k streľbe, pri ktorej zahynuli Mária Psotová a gardista Anton Kopal. Niekoľko ľudí bolo ranených. Ďalších ranených priniesli zrážky v Žiline, Poprade, Levoči a najviac v Prešove.

NÁTLAK BERLÍNA

Hitler a Tiso, 13.3.1939

Vojenský zásah na Slovensku využilo Nemecko ako zámienku zlikvidovať ČSR s poukázaním na vnútorný rozklad republiky. Nemci ústrednú vládu provokovali k radikálnemu postupu a situáciu potom rýchlo využili. Slovenských politikov zasa tlačili k urýchlenému vyhláseniu samostatnosti. Nerozvážne konanie Prahy tak rozhodlo o osude ČSR. Adolf Hitler bol sklamaný, že Slováci ho počas českého vojenského zásahu nepožiadali o pomoc. Rozhodol sa preto zobrať osud ČSR do vlastných rúk. Hitlerovi zmocnenci najprv kontaktovali K. Sidora a žiadali od neho vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Keď to Sidor odmietol, obrátili sa na zosadeného ministerského predsedu J. Tisa. Tiso prijal Hitlerovo pozvanie na rozhovory až po porade s vládou, predsedníctvom Slovenského snemu a predsedníctvom HSĽS. Do Berlína odletel nemeckým kuriérnym lietadlom 13. marca 1939 z Viedne. Najprv ho na ministerstve zahraničných vecí prijal ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, ktorý Tisovi oznámil, že Hitler je rozhodnutý likvidovať Česko-Slovensko a Maďarsko zadrží len osamostatnenie  Slovenska. V podobnom tóne sa niesla aj audiencia u Hitlera, ktorý Tisovi jasne povedal, že Slovensko sa buď osamostatní, alebo bude ponechané „osudu“. Von Ribbentrop práve vtedy prečítal správu o sústreďovaní maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Na Jozefa Tisa očividne vyvíjali psychický tlak. Ribbentrop dokonca ponúkol Tisovi pripravený text deklarácie slovenskej nezávislosti a dával k dispozícii aj ríšsky rozhlas! Tiso to odmietol a po polhodinovej audiencii u Hitlera o 19.30 hodine telefonoval prezidentovi E. Háchovi a K. Sidorovi, aby na druhý deň o 10. hodine zvolali zasadnutie slovenského snemu. Ribbentrop ešte Tisovi povedal, že buď Slovensko do 12. hodiny 14. marca vyhlási samostatnosť, alebo Nemecko nebude brať zodpovednosť za prípadné následky. Na druhý deň o 10. hodine sa začalo rokovanie Slovenského snemu, na ktorom J. Tiso oboznámil päťdesiatich siedmich prítomných poslancov s obsahom rozhovorov v Berlíne. Zdôraznil pritom maďarskú hrozbu. Poslanci však krátko pred 12. hodinou, teda pred uplynutím nemeckého ultimáta, rokovanie prerušili. Po dvanástej sa snem opäť zišiel na krátke trojminútové rokovanie. Povstaním poslanci odhlasovali vytvorenie samostatného slovenského štátu.

Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo v danej situácii logickým a pre Slovákov jediným správnym riešením. Centrálna vláda v Prahe a prezident Beneš prijatím mníchovského diktátu česko-slovenský štát odsúdili na zánik.

Pavel MIČIANIK – Foto: archív