Svet očami dvoch umelcov

Výstava Filla ‒ Fulla: Osud umelca v SNG je sondou do výtvarnej moderny. Slovenská národná galéria nemá v ostatnom čase núdzu o divácky príťažlivé výstavy. V rámci projektu Made in Czechoslovakia, určeného k stému výročiu vzniku Československej republiky, pripravila výstavu venovanú tvorbe dvoch klasikov českého a slovenského moderného umenia: Emila Fillu (1882 ‒ 1953) a Ľudovíta Fullu (1902 ‒ 1980). V prípade týchto dvoch umelcov nešlo priamo o rovesníkov, keďže Filla bol o dvadsať rokov starší od Fullu, no ich zástoj v presadzovaní moderného umenia v Čechách a na Slovensku považujeme za kľúčový a svojím spôsobom aj porovnateľný. Pre mnohých návštevníkov SNG je navyše najmä Fulla doslova etalónom slovenskej výtvarnej moderny, o čo sa paradoxne pričinili aj aukčné spoločnosti, kde Fullove obrazy lámali rekordy v sumách, za ktoré boli vydražené.

UMELECKÉ KRIŽOVATKY

Tak Fulla, ako aj Filla patria k najvýznamnejším postavám českého a slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Každý z nich otváral maliarstvu svojím dielom nové a radikálne vývojové cesty, uvádzal do nášho umenia avantgardné prúdy a podnety z Európy. Ako uvádzajú v bulletine kurátorky výstavy Katarína Bajcurová a Alexandra Kusá: „Obaja začali ako ‚revolucionári‘, ‚vierozvestovia‘ nového umenia, obaja však postupne opustili tieto pozície a boli neskôr každý v inom období  ‚oficializovaní‘.“ Väčšina života a tvorby oboch autorov sa odohrala v rokoch existencie Československej republiky, s krátkou prestávkou počas jestvovania  prvej Slovenskej republiky a Protektorátu v rokoch 1939 ‒ 1945.  Ako československí občania reprezentovali úspechy a vzostupy českého a slovenského umenia v širšom medzinárodnom kontexte, angažovali sa v spoločenskom živote i umeleckom školstve.  V päťdesiatych rokoch boli obaja umelci  obvinení z formalizmu, postihnutí dogmatizmom a museli sa vyrovnať s oficiálne proklamovanou metódou socialistického realizmu. Výstava sa po prvýkrát pokúsila o porovnanie a paralely, ale i odlišnosti umeleckých aj životných osudov dvoch výrazných individualít s dôrazom na ich jedinečné  vnútorné vlastnosti tvorby, ako aj vonkajšie sociálno-kultúrne súvislosti.

MEDZIVOJNOVÁ AVANTGARDA

Emil Filla patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti medzivojnovej avantgardy a českého umenia prvej polovice 20. storočia. Intenzívne kontakty so súdobým európskym umením z neho urobili vedúcu postavu mladého českého umenia, radikálne účtujúceho s tradíciami. Ako zjavenie na mladého umelca zapôsobila pražská výstava Edvarda Muncha (1905), ktorá podnietila zaujatie expresionizmom. Spolu s Ottom Gutfreudom patril k prvým umelcom, ktorí v Čechách po roku 1911 adaptovali poetiku analytického a syntetického kubizmu nadviazaním na tvorbu Pabla Picassa a Georgea Braqua. Bol členom skupiny Osma a Spolku výtvarných umelcov Mánes (od 1909). Pred prvou svetovou vojnou veľa cestoval po Európe a v roku 1911 sa jeho záujem sústredil na Paríž, predovšetkým na kubizmus. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel do exilu, žil v Holandsku, zapojil sa do zahraničného odboja a po skončení vojny pôsobil ako diplomat (1914 ‒ 1920). V roku 1920 sa vrátil do Prahy, kde sa venoval tvorbe i organizačnej, publicistickej a umelecko-teoretickej činnosti. Po vypuknutí druhej svetovej vojny ho zatkli, bol väznený v koncentračnom tábore Dachau, neskôr v Buchenwalde (1939 ‒ 1945), odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Po návrate bol vymenovaný za profesora Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe, štát mu ako formu uznania prepožičal krídlo zámku v Peruci (1947), kde umiestnil časť svojich bohatých zbierok umenia. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch sa venoval veľkoformátovým kresbám na motívy slovenských ľudových piesní a realistickej krajinomaľbe. Bol často podrobovaný ideologickej kritike zo stalinistických pozícií, zomrel na šiesty infarkt.

INŠPIRÁCIA ĽUDOM

Ľudovíta Fullu zaraďujeme k najvýznamnejším osobnostiam slovenského umenia 20. storočia, keďže jedinečným spôsobom spojil podnety európskeho avantgardného maliarstva s inšpiráciami slovenským ľudovým umením, najmä s ikonopisnou maľbou, ako aj s detským výtvarným prejavom. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk, ktorý sa vyznačoval intenzívnou a emocionálnou farebnosťou. Od doktríny „absolútnej maľby“, o ktorú sa usiloval počas prvého vrcholu svojej tvorby v tridsiatych rokoch, sa umelec obrátil k tradičnejšie postavenej téme slovenského maliarstva 20. storočia, k hľadaniu a vyjadreniu národného mýtu. Fulla po roku 1927 pôsobil pedagogicky na Slovensku, konkrétne v rokoch 1929 ‒ 1939 ako profesor v Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Do tohto obdobia spadá aj jeho plodná spolupráca s Mikulášom Galandom. Od tridsiatych rokov 20. storočia reprezentoval slovenské umenie na všetkých významných prehliadkach československého umenia v zahraničí. Za obraz Pieseň a práca získal v roku 1937 Grand Prix na Medzinárodnej  výstave umenia a techniky v Paríži. V roku 1942 bol Fulla penzionovaný a  od roku 1943 žil v Martine. V rokoch 1949 ‒ 1952 bol vedúcim oddelenia monumentálno-dekoratívneho maliarstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odkiaľ musel z politických dôvodov odísť. Utiahol sa do ústrania a venoval sa ilustrácii, najmä ilustrovaniu Dobšinského ľudových rozprávok. V rokoch 1966 a 1977 daroval štátu rozsiahlu časť svojho diela ako protihodnotu za postavenie Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku. Zomrel  21. apríla 1980 v Bratislave.

Ľudovít FULLA: Pieseň a práca (1934 ‒ 1935)

Alexander Gocz ‒ Foto: archív SNG

 

ZDROJ >>

Komentujte :)