Sostochov 23. septembra 2018 (HSP/Foto: Karol Jerguš)
 
Ako kvietok nemohol by sa rozviť, pestré farvy svoje objaviť a ľúbeznú vôňu vydávať, keby slniečko Božie nezohrievalo ho a neosvecovalo, tak ani človek bez milosti Božej a bez spolupôsobenia s ňou nemôže povzniesť sa ku dokonalosti kresťanskej. Jak zázračne učinkuje milosť Božia na človeka už v mladom veku jeho, ktorý sa Bohu celkom posvätil a s ňou spolupôsobí, toho skvelý a nádherný obraz a dôkaz poskytuje nám kratučký život anjelského mládenca svätého Stanislava Kostku

Svätý Stanislav Kostka

Láskou svojou k nevinnosti, k Bohu a k bližnému, nadšenou úctou k preblahoslavenej Panne Márii, prísnym pokánim a zapieraním seba, častým prijímaním Sviatosti oltárnej vyzískal si takú zvláštnu milosť Božiu, že veľký obdiv vzbudzuje u celého kresťanského sveta.
Svätý Stanislav narodil sa dňa 1. októbra roku 1550 na rodinnom zámku Kostkove v Sostochove, v poľskom kniežatstve Mazovii, i bol najmladším dieťaťom váženého zámožného šľachtica, Jána Kôstku a Margarity Krisky, sestry miestodržiteľovej. Nábožná urodzená matka vynakladala všetku starostlivosť svoju, aby dietky svoje kresťansky vychovať mohla. Stanislava obdaril Boh už v útlom veku očividne milosťou Svojou, že na obdiv sveta objavoval horlivosť v službe Božej a v náboženstve. Útle dieťa sotva že nadobudlo rozumu zasvätilo sa Bohu, zábavy detské netešili ho, stránilo sa roztopašných detí a zábavkou jeho boly modlitba v samote a učenie sa náboženstvu a iným potrebným veciam. Keď dieťa trochu poodrástlo a v základoch náboženstva bolo vyučené, prijalo sviatosť pokánia a najsvätejšiu Sviatosť oltárnu s najväčšou skrúšenosťou a najobľúbenejšou zábavou a zaneprázdnením jeho potom boly sväté rozhovory, návštevy chrámov, prijímanie sviatostí a skrúšená modlitba obyčajne pred obrazom Panny Márie, ktorú neprestajne za orodovanie prosil.
Každý i ten najmenší hriech naplňoval zbožného chlapčeka svätou hrôzou a hamblivosť jeho bola taká útla, že keď niekto v prítomnosti jeho neslušné slovo vyslovil, celý smrteľne zbledol, ba i do mdloby upadol. Starostlivá matka zakázala čeľadi veľmi prísne, aby sa neopovážila vyslovovať pred anjelským chlapčekom ľahtikárske alebo hriešné slová. Detský vek prežil svätý Stanislav s bratom Pavlom, ktorý bol od neho o dva roky starším, na rodinnom zámku Kostkove pod dozorstvom a správou duchovnou učeného Bylinského, ktorý nadaných chlapcov vedám učil a cestu k cnostiam a k dokonalosti kresťankej poukazoval. Roku 1563 poslali rodičia trinásťročného Stanislava so starším bratom Pavlom na štúdia do Viedne, kam ich učený vychovávateľ Bylinský odprevádzal.
Obaja mladíci vstúpili do vychovávacieho ústavu, ktorý cisár Ferdinand I. pre šľachtických mladíkov založil a navštevovali školy, na ktorých Jezuiti vyučovali. Stanislav túžil snažne po dokonalosti a vytrvanlivosťou svojou a usilovnosťou prevýšil všetkých spolužiakov vo vedách, hovorieval často o veciach nadzemských, nebeských a to tak srdečne a výmluvne, že ho druhovia radi a ochotne poslúchali. Vyhýbal všetkému, čo by bolo mohlo uraziť alebo narušiť nevinnosť jeho a pevné bolo predsavzatie jeho, že po dokončených štúdiách Bohu celý život svoj obetuje. Každodenne prítomný býval s vrúcnou nábožnosťou pri obete svätej omše a každého nedeľného a sviatočného dňa pristupoval ku Sviatosti pokánia a oltárnej, i pripravoval sa vždy k tomu pôstom, modlitbou a svätým rozjímaním. Prv, než išiel do školy, pokľakol si v kaplnke domácnej pred oltár, na ktorom bola vystavená najsvätejšia Sviatosť oltárna a modlil sa skrúšene. A to dialo sa každý deň. O pol noci opúšťal lôžko svoje, i modlieval sa a rozjímal za dlhší čas. Telo svoje mŕtvil jako dokonalý dospelý mních alebo pustovník, aby zmyselnosť v ňom udusil.
Za patrónku vyvolil si preblahoslavenú Pannu Máriu, prejavoval jej po Bohu najväčšiu úctu a obetoval jej slávnostným sľubom nevinnosť srdca svojho, ktorú i cez celý kraťučký život svoj celkom čistú a neporušenú zachoval. Spolužiaci v ústave obdivovali s úctou nábožné obcovanie jeho, mnohí z nich nasledovali príklad jeho a boli oduševnení takou láskou k Bohu, že sa odriekli márnosti svetskej, rodinného bohatstva a nádejnej slávy, i obetovali život svoj zbožnosti a službe Božej. Ale bohabojný mladík podstúpiť musel mnohé boje so zlým svetom a znášal mnohé skúšky.
Starší brat Pavel zmýšľal svetácky, vysmieval sa z cnosti a nábožnosti a nakladal so Stanislavom surovo, keď zbožný mladší brat rozpustilca napomínal. I vychovávateľ Bylinský domlúval svätému mladíkovi Stanislavovi, aby žil, ako vraj sluší na gavaliera poľského. Ale ešte väčšie protivenstvá bol nútený zakúsiť svätý mladík, keď r. 1564 cisár Ferdinand I. zomrel a nástupník jeho cisár Maximilian II. vychovávací šľachtický ústav zrušil. Chovanci rozišli sa a ubytovali sa dľa ľúbosti po meste Viedni. Svetársky Pavel Kôstka tešil sa tomu, že bude môcť voľnejšie žiť, i najal hospodu u mešťana, ktorý vyznával učenie Lutherovo. S hrôzou vkročil zbožný Stanislav do domu lutheránskeho, ktorého obyvatelia známi boli súsedom ako nemravníci. A len teraz ešte zakúsil svätý Stanislav opravdivú biedu duševnú a utrpenia. Pavel začal nemravne žiť, a prísny kresťanský, nevinný život Stanislavov bol mu soľou v očiach, i potupoval ho, vysmieval, ba i bijával mladšieho brata svojho.
Domášni lutheránski obyvatelia vytýkali svätému mládencovi život nábožný a tvrdili, že sa nehodí do sveta, že sa v ňom stratí, že i druhí ľudia chcú do neba sa dostať a nie sú žiadnymi prepiatymi pobožničkármi ani popolvármi. Svätý mládenec trpel príkorie a úsmešky a riekol vážne svetárom a nemravníkom:
„Narodil som sa ku vznešenejším veciam, Boh stvoril mňa jedine pre Seba!“
A bratovi Pavlovi, ktorý sa posmieval zbožnému životu jeho, riekaval vážne, ale úctive a prívetive:
„Brat môj, ja chcem žiť, ako sa Bohu ľúbi, či sa to tebe ľúbi, lebo nie, do toho mňa nič nenie.“
A žil ešte prísnejšie než pred tým , strážil úzkostlivo nad zmyslami svojimi, znášal trpezlivo všetky protivenstvá a zvíťazil nad všetkými pokušeniami a nástrahami, na cnosť jeho útočiacimi. Za dva roky žil v takejto borbe, učil sa usilovne a modlieval sa horlivo.
Veľké napnutie duševných a telesných síl pritiahlo zbožnému Stanislavovi ťažkú nemoc. Lekári pochybovali na vyzdravení jeho. Nábožný mládenec znášal bolesti nemoci svojej trpezlivo a s radosťou odovzdával sa do vôle Božej, i túžil po prijatí svätých sviatostí zomierajúcich. Ale ani ľahkomyseľný starší brat Pavel, ani sluha nechcel kňaza zavolať, lebo  lutheránky hospodár nechcel dovoliť, aby v dome jeho katolícke bohoslužobné obrady sa konali. Svätý nemocný mládenec zarmútil sa veľmi nad touto zlosťou ľudskou a s horkými slzami vzýval svätú Barbaru, patrónku zomierajúcich, o udelenie svätých sviatostí a o šťastlivé skonanie. A milostivý Boh vyslyšal skrúšené vzdychanie svätého Stanislava. Vo videní zjavila sa mu svätá Barbara v sprievode dvoch anjelov, ktorí mu najsvätejšie Telo Božie v podobe svätej hostie prinášali. Toto videnie veľmi potešilo svätého Stanislava, ale lekári nedávali už žiadnej nádeje na uzdravenie jeho. Nasledujúcej noci zjavila sa mu preblahoslavená Panna Maria, ktorá mu oznámila, že nezomrie a že je vôľa Božia, dľa ktorej treba je, aby si ešte lepšie zaslúžil úprimnou poslušnosťou milosť Božiu, aby takým činom Spasiteľa uzrieť mohol, i vyslovila žiadosť, aby do rádu Pána Ježiša Krista vstúpil a v ňom poslušnosť svoju osvedčil. Ráno po tomto videní cítil sa svätý Stanislav úplne zdravým. I navštívil predstaveného Jezuitov vo Viedni a prosil o láskavé prijatie do tovaryšstva Ježišovho.
Predstavený kláštora pochválil úmysel svätého mladíka, ktorý už dávno po samote kláštornej a po výlučnej službe Božej túžil, i bol hotový prijať ho do rádu, ale žiadal, aby povolenie od rodičov svojich priniesol, ktorí boli veľmi vážení a vplyvní v Poľsku, kde by ináč veľkú škodu rádu Ježišovmu v domovine svojej zapríčiniť mohli, keby syn proti vôli ich do tohoto rádu bol prijatý. To isté riekol svätému mládencovi poslanec pápežský vo Viedni; ba sám písal otcovi jeho do Poľska, aby synovi nebránil do rádu Ježišovho vstúpiť, keď tak veľmi si žiada službe Božej život svoj venovať. Ale otec, bohatý šľachtic Ján Kôstka nechcel o tom ani počuť. Svätý mládenec Stanislav prelial nie jednu horkú slzu, že mu nebolo popriate, aby dľa srdca svojho stav životný si vyvolil. I radil sa so spovedným otcom Mikulášom Doniom.
Radiť bolo ťažko! Keď svätý Stanislav videl, že je nemožno dosiahnuť povolenie od otca a že bez povolenia jeho do rádu Ježišovho vo Viedni prijatý byť nemôže, odhodlal sa, že pôjde do zeme Bavorskej ku blahoslavenému Petrovi Kanisiovi, ktorý bol tam provinciálom Jezuitov, a keď treba bude, i do Ríma ku generálovi rádu s prosbou o prijatie do tohoto prísneho rádu. Príležitosť ku prevedeniu úmyslu nadhodila sa. Svetársky brat Pavel neprestával sužovať svätého mládenca. Keď ho zase raz trýznil, riekol mu svätý Stanislav mierne:
„Brat môj, keď neprestaneš takto so mnou nakladať, budem prinútený zutekať, a potom staraj sa, ako to zodpovieš pred rodičami.“
A to sa i stalo. Jedného rána napomínal svätý mládenec brata svojho, aby Boha neurážal výstupným životom svojím, a prosil ho, aby sa nevysmieval z nábožnosti jeho, ale svetársky Pavel odstrčil ho hnevlivo od seba a nadával mu hrubými slovami, i odišiel do hriešnej spoločnosti. Svätý Stanislav odložil obyčajný odev svoj, obliekol si prichystané rúcho sedliacke a vošiel do kláštora Jezuitov. V chráme občerstvil sa svätými sviatosťami, vzal si od provinciála rakúskeho odporúčajúce listy, opustil Viedeň a vybral sa na cestu do mesta Augsburgu. Sotva vzdialil sa svätý Stanislav z Viedne, zbadal útek jeho brat Pavel, ktorého to mrzelo, i vydal sa za ním, dohonil ho, ale v sedliackom pútnikovi nepoznal brata svojho Stanislava. Svätý mládenec šťastne prišiel do bavorského mesta Augsburgu a stade do mesta Dillingenu ku blähoslavenému Petrovi Kanisiovi, provinciálovi nemeckému, ktorý nemálo sa podivil nad tou zriedkavou horlivosťou mladíka šľachtického, tak zďaleka prišlého, aby sa jezuitom stať mohol.
Zbožný provinciál skúšal zvláštneho vznešeného mladíka, ktorý s ohnivou túžbou žiadal byť prijatým do prísneho rádu, po troch týždňoch poznal blahoslavený Kanisius, že svätý Stanislav je zvláštnou milosťou Božou obdarený a vyznačený, a natešený prijal ho do rádu svojho. Avšak považoval za prospešné, aby ho do Ríma poslal, kde by v povolaní svojom mýlený nebol a od otca lebo od brata prenasledovaný byť nemohol. Svätý Stanislav vybral sa, opatrený odporúčajúcim listom, na ďalekú a obťiažnú cestu do Ríma a tešil sa, že sa mu podarilo nebezpečenstvám sveta ujsť a k bezpečnému prístavu večného blahoslavenstva pospiechať. Ďalekú cestu konal, preoblečený za pútnika, pešky, aby nebol prezradený a rodinou na zámok rodný do Poľska odvedený. Po mnohých nebezpečenstvách a biedach prišiel sedemnásťročný nábožný mladík koncom októbra roku 1567 do Ríma, kde ho svätý František Borgia, generál rádu Jezuitov, s otcovskou láskavosťou privítal. I hodil sa mu vznešený mladík k nohám a prosil, aby ho do kláštora prijal. A svätý František vyplnil žiadosť jeho. Dňa 28. októbra bol oblečený svätý Stanislav do rúcha rádu ako novic, i tešil sa, že je najšťastlivejším človekom na svete. Túto svätú rozkoš jeho ztrpčil mu veľmi ostrý list, ktorý rozhnevaný otec písal. Ale svätý Stanislav nedal sa v predsavzatí svojom zviklať, duša jeho bola preplnená slasťou nebeskou, lebo vstúpenie jeho do rádu Jezuitov stalo sa následkom vyššieho rozhodnutia, ktoré oslyšať nemohol.
Citlivý svätý mládenec zaplakal ľútostivo a útrpne nad trpkými slovami a preklínaním otcovým pre útek svoj z hriešneho a márného sveta; modlil sa, aby Boh odpustil náruživosť ináč vždy dobrého a útlocitného otca a skrúšene ďakoval prozreteľnosti Božej, že ho priviedla na bezpečné miesto, na ktorom nemôže byť vyrvaný spasiteľnému povolaniu svojmu. I napísal rodičom pokorný a úctivý list, a prosil ich pre Boha, aby ho už viac nemýlili v predsavzatí, i aby mu dovolili v ráde žiť; lebo že je on hotový všetko nešťastie a trápenie svetské, áno i muky a smrť podstúpiť, než sľub svoj oľutovať alebo zrušiť. Svätý Stanislav obetoval všetky výhody márného sveta povolaniu svojmu.
A každý človek bol presvedčený, že ten, ktorý takú veľkú obetu povolaniu svojmu priniesol, veľké veci v snahe po dokonalosti kresťanskej preukáže a táto nádej nesklamala nikoho, najmenej predstavených duchovných jeho. Stanislav bol anjelom v tele ľudskom, milosť Božia vyvolila si ho za zvláštnu, divotvornú nádobu svoju. Všetka snaha jeho smerovala k tomu, aby skutky svoje ku cti a sláve Božej konal a pravidlá rádu na vlas plnil. Aby samolásku svoju udusil a nevinnosť neporušenú zachoval, trýznil telo svoje, ale nikdy okrem vôle predstavených. Pokoru jeho, poslušnosť, prísnosť pokánia a zapieranie samolásky obdivovali všetci kláštorníci, v dome vykonával dobrovoľne tie najnižšie a najopovrženejšie práce. Celé živobytie jeho bolo ustavičnou modlitbou. S milostivým Bohom obcoval tak úprimne a tak úzko bol s Ním spojený, že nepocítil ani tú nejmenšiu roztržitosť v modlitbe a neraz rozplakal sa pri pobožnosti od nadzemskej slasti a vylieval slzy lásky. Najväčšiu radosť cítieval, keď kľačal pred prevelebnou Sviatosťou oltárnou, vtedy tvár jeho bola ožiarená vždy ohňom nebeským. Pri prijímaní Sviatosti oltárnej upadol častoráz do vytrženia, že i zamdlieval. A čo potom hovorieval, bolo ako by nebom nadchnuté. Najnábožnejší kláštorníci bývali veľmi dojatí slovami, preplnenými nadzemskými milosťami a pocitami blaženosti nebeskej, a neboli by unavení bývali večne ho počúvať. Pri tejto príležitosti pôsobil oheň lásky k Bohu tak mohutne na telo jeho, že kláštorníci studenými obkladkami rozpálené a nepokojne dmúce sa prsia jeho ochlaďovať bývali prinútení.
Veľkú úctu prejavoval i oproti preblahoslavenej Panne Márii. Aby ju náležíte uctil, začal spisovať všetko, čo svätí Otcovia cirkevní o nej pochválneho predniesli. Sám menoval Pannu Máriu matkou svojou. Svätý život nadzemského mládenca Stanislava vzbudil u druhov jeho takú svätú úctu a takú veľkú príchylnosť a dôveru, že sa odporúčali pri každej záležitosti modlitbe jeho. A obyčajne dosiahli na prímluvu jeho pomoc Božiu. A tak bol svätý mládenec Stanislav okrasou a slávou tovaryšstva Ježišovho v Ríme. Jak generál rádu svätý František Borgia, tak i bratia zakladali na svätom mládencovi veľkú nádej do budúcnosti. Ale milostivý Boh uzavrel, že horlivého sluhu Svojho v kvete mladosti k Sebe povolá, aby ho ovenčil korunou večnej slávy.
Na začiatku augusta roku 1568, keď bol iba desať mesiacov v noviciate rádu Ježišovho strávil, predpovedal svätý Stanislav následkom vnútorného osvietenia alebo bezprostredného zjavenia Božieho hodinu smrti svojej. Hovoril jasne rovesníkom svojím, že má veľkú príčinu, aby strážil nad sebou, i aby dobre činil, lebo že pred dokončením tohoto mesiaca zomre. I činil také prísné pokánie, ako by skôr najhriešnejší život bol viedol.
Neskôr, keď sa približoval sviatok Nanebevzatia Panny Márie, riekol k otcovi Emanuelovi, ktorému veľmi dôveroval:
„Otče môj, aká radosť musela to byť vtedy v nebi, keď Matka Najsvätejšieho ta zavítala! Oj, keď tento veľký sviatok ako na nebi tak i na zemi bude slávený, ufám, že budem ho tam s Vyvolenými oslavovať.“
Svätý Stanislav bol vtedy prekvitajúci osemnásťročný mládenec a prekypujúco zdravý. A tak nikto nepomyslel na to, že by sa mohlo predpovedanie jeho vyplniť. Ale to bolo každému v kláštore nápadné, že sa na večnosť pripravuje, ako by bol ozaj blízkej smrti svojej celkom istý. Na deň svätého Laurenca , dňa 10. augusta pri svätom prijímaní položil si na prsia list, ktorý bol v detinskej prostote svojej „Milej Matke Márii“ napísal a v ktorom veľmi skrúšene prosil, aby sviatok Nanebevzatia Panny Márie už v nebi sláviť smel. Vtedy bol ešte celkom zdravý, ale deň ešte neminul, i cítil, že je nemocný, lebo napadla ho večerom ľahká zimnica. Predstavení naložili, aby ho bratia do nemocnice odviedli. Keď vkročil do izby pre nemocných, poznamenal lôžko, do ktorého sa mal uložiť, znamením svätého kríža, oči jeho sa zaskveli, tvár vyjasnila, i zvolal radostne:
“Keď je to vôľa Božia, nuž nepovstanem viacej s tohto lôžka!“
 Lekári tvrdili, že je to ľahké onemocnenie a najmenej nie nebezpečné. Ale svätý Stanislav chystal sa predsa k poslednej hodinke svojej s takou vážnosťou a obozretnosťou, že všetci prítomní horké slzy prelievali. V pred večer slávnosti Nanebevzatia Panny Márie, dňa 14. augusta, netušili lekári ráno nič zlého, ačkoľvek riekol, že zajtra zomrie, ale popoludní stratil svätý Stanislav vedomie a studený pot vylial sa mu po tele. Po niekoľkých hodinách prebral sa zo smrteľného spánku, zopäl ruky a prosil predstaveného kláštora, aby mu boli udelené sviatosti zomierajúcich. I ľahol si v hlbokej pokore na zem a prijal s veľkou vrúcnostou Sviatosť oltárnu a posledného pomazania. Rozlúčil sa so všetkými bratmi, ďakoval im za preukázanú lásku a so slzami v očiach prosil ich, aby previnenia jeho odpustili, ktorých sa proti ním dopustil. Keď sa ho pýtali bratia, či ho nič nezarmucuje, odpovedal:
„Hotové je srdce moje, ó Bože, hotové je srdce moje!“
I tiskol znamenie svätého kríža k ústam svojim a vzdychal neprestajne k Bohu o skoré rozlúčenie duše svojej od tela a volal:
„Hotové je srdce moje, ó Bože!“
Zrazu zaskvel sa jeho mladistvý obličaj, oči jeho svietili nebeským ohňom a dľa niekoľkých blažených slov dalo sa súdiť, že sa mu zjavila Kráľovná nebeská, Panna Maria, milá matka jeho, ako ju vždy menoval. Pri východe slnka, ktoré slávnostný deň Nanebevzatia Panny Márie oznamovalo, naklonila sa hlava jeho, bledosť smrteľná striedala sa s ružami na lícach jeho anjelských, i usnul tíško a blažene s úsmevom na mladučkej tvári, ako anjel svätej nevinnosti, v osemnástom roku života svojho, dňa 15. augusta roku 1568, v slávnostný deň Nanebevzatia preblahoslavenej Panny Márie. Telo svätého Stanislava bolo pochované v kláštorskom chráme Jezuitov v Ríme.
Milostivý Boh oslávil verného sluhu Svojho mnohými veľkými divmi a zázrakmi. Svetársky brat jeho, Pavel, obrátil sa podivne, predal svoj majetok a stal sa Jezuitom. Pápež Benedikt XIII. vriadil zbožného a anjelského mládenca poľského do počtu svätých a nariadil, aby dňa 13. novembra svätila sa pamiatka svätého Stanislava po celom kresťanskom svete. V Poľsku ctia svätého Stanislava Kôstku popri svätom Kazimírovi jako patróna zemského.
Svätý Stanislav býva vzývaný jako orodovník pri mnohých nemociach, ako pri nebezpečnom klopaní srdca, pri zapuchlinách, pri polámaninách nôh, pri bolesti očnej a pri každej zimnici. Svätý Stanislav Kôstka vyobrazuje sa buď ako nemocný mladík, ktorému sa svätá Barbara s anjelmi zjavuje a Telo Božie ku prijímaniu podáva, buď ako mladučký pútnik so znamením svätého kríža a písmen JHS (Jesus Homo Salvator – Ježiš, Človek, Spasiteľ, čo znamená Sviatosť oltárnu,) na prsiach, ako podáva pri bráne kláštorskej list svätému Františkovi Borgiovi, generálovi rádu Jezuitov, sprevádzaný anjelmi, ktorí lalie a ratolesti palmové v rukách držia.
Svätý Ambróz hovorí:
„Boha nemôžeme na žiadnom mieste videť, ale iba s čistým srdcom.“
To znal svätý Stanislav, preto zachovával úzkostlivo anjelskú čistotu srdca svojho. Svätý Bonaventura hovorí:
„Čistota je dľa pôvodu svojho nebeskou cnosťou.“
Svätý Stanislav slúžil horlivo Bohu, pohŕdol všetkým, čo svet mu poskytoval, vynikal, horlivou kajúcnosťou a odovzdal sa výlučne službe Božej. Aby Bohu verne slúžiť mohol, vzýval o pomoc preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú vždy iba matkou svojou nazýval. A tak dosiahol milosť Božiu v plnej miere, že nevinnosť srdca svojho neporušenú zachoval a že bola vyplnená svätá túžba jeho, aby vo sviatok Nanebevzatia Panny Márie Spasiteľa Svojho v nebeskom kráľovstve uzreť mohol. Na ňom vyplnily sa slová svätého Pavla , ktorý verným a horlivým služobníkom Božím privoláva:
„Verný je Boh, skrze ktorého vy k spoločnosti so Synom Jeho, Ježišom Kristom, Pánom našim, spojení ste.“
Kresťan, nasleduj svätého anjelského mládenca Stanislava v horlivej službe Božej, a zachrániš si i ty srdce čisté od každej poškvrny hriechu, i popriate bude tebe uzrieť Spasiteľa Svojho v kráľovstve nebeskom, keď za hriechy svoje dokonalé a skrúšené pokánie učiníš.
Karol Jerguš

Príspevok Svätý Stanislav Kostka sa vyhýbal všetkému, čo by bolo mohlo uraziť alebo narušiť jeho nevinnosť zobrazený najskôr Hlavné správy.