Bratislava 11. februára 2018 (HSP/Foto:Internet)

Za panovania cisárov Diokleciána a Maximiána povstalo tak veľké prenasledovanie kresťanov, že temer nikde ani jeden kresťan nebol istý svojím životom, lebo kde koho ako kresťana udali, toho strašnými mukami usmrtili.
Svätý Kastulus

Aby však kresťanov tým lepšie chytať mohli, vydaný bol cisársky rozkaz, že nikto, kto nebude prv falošným bohom obetovať, nesmie ani nič kupovať ani predávať, áno skoro na všetkých miestach porozostavovaní boli dozerači, ktorí nemali dovoliť nikomu, ktoby prv nebol klaňal sa modlám, mlieť, ba ani vody zo studní, potokov alebo riek si nabrať. Pekelná chytrosť! Avšak kresťania ani tým nedali sa odstrašiť. Lebo keď tehdajší pápež Kajus požiadal vzácneho cisárskeho úradníka Chromatia, tajného kresťana, aby v čas toľkého nebezpečia malému stádu kresťanskému vo svojom veľkom paláci útulku poprial, Chromatius ihned milerád to učinil a kresťanov ešte i všetkým, čo k živobytiu potrebno, zaopatril, bez toho, že by boli museli obetovať modlám. Toto však dlho nedalo udržať sa v tajnosti.
Pohania i tam vysliedili kresťanov, a žeby z nebezpečenstva vyviazli a dľa slov Pána sa zachovali,  odobral sa Chromatius, údajne, otužiť si zdravie, na svoj letohrádok do Kampanie, i dal na vôľu kresťanom, aby, komu ľúbo, tam s ním bezpečnosť si hľadali. Mnohí vďačne prijali pohostinnosť Chromatiovu a s týmito šiel do Kampanie i kňaz Polykarp, prispievať im svätým svojím úradom k pomoci a k úteche. V Ríme len niekoľko ich zostalo s pápežom, z ktorých Marka a Marcelliána vysvätil za jáhnov, ich však otca Tarkvillinia za kňaza, a Sebastiána, vysokého a veľmi obľúbeného dôstojníka cisárskeho, ktorý tiež bol tajným kresťanom, ustanovil im za obhájcu. Ale ani toto celkom nepatrné stádočko, ktoré v Ríme pri svätom Otcovi zostalo, nebolo v dome Chromatiovom životom isté, lebo ho pohania ustavične ohrozovali. Pre tú príčinu ujal sa ich iný rimsky pán, menom Kastulus, tajný kresťan, najvyšší komorník u dvoru cisárskeho, on prijal ich do svojho palácu, domnievajúc sa, že tam pohania špehovať sa neopavážia lebo veď snáď len tak vysokého dvorana nebudú mať v podozrení, žeby u seba skrýval kresťanov.
U tohoto vznešeného pána zdržoval sa teda svätý Otec i s ostatnými kresťanmi, modlievajúc sa s nimi čo deň v plači a kvílení, v pôste a skutkoch kajúcnych, aby ich Pán Boh hodnými učiniť ráčil koruny mučeníckej. Medzitým dochádzalo k ním potajomky o krst svätý žiadať i mnoho iných, ktorých nábožný Kastulus ochotne prituloval i zaopatroval. Ale ono prichádzalo ich so dňa na deň viac a viac, lebo sa tam stávaly zázraky: slepí nabývali zrak, nemocní boli uzdravovaní. Zvlášte sám Kastulus mnoho duší priviedol ku svätému Kajovi, ktorý, vyučiac ich, krstom svätým prijímal ich do cirkvi Kristovej. Zanedlho na to našiel Tiburtius na ulici človeka, ktorý s povaly spadol a hlavu si roztrieskal, následkom čoho i zomrel. Rodina chcela ho dať pochovať, Tiburtius však riekol:
„Dajte mi k nemu prehovoriť, snáď ešte k sebe prijde.“
Keď sa uhli, kľakol si k nemu a pomodlil sa Otče náš a Verím v Boha, a hľa, mŕtvy skutočne prišiel k sebe, ožil. Rodičia vzkrieseného, vidiac tento zázrak, ihneď uverili v Krista Pána, a Tiburtius zaviedol ich do príbytku Chromatiovho k svätému Kajovi, kde boli potom i pokrstení. Kastulus a Tiburtius vôbec kde len mohli všade prehovárali zaslepených pohanov, aby prijali vieru Kristovu, a poneváč Boh reči ich potvrdzoval mnohými zázrakmi, zvlášte na nemocných, vzrástalo stádo Kristovo utešene. Čo však učinil diabol?
On vliezol do Torkváta, prešibaného pohana, a tento prišiel k svätému pápežovi i staval sa, ako by tiež prijať chcel vieru svätú ,bol však odpadlíkom. A keď mu Tiburtius vytýkal, že drží len na jedenie a pitie, na hry a ženské, na pôst a modlitbu nič, že nechodieva na služby Božie, tu sa staval chytrá tá líška, akoby mu to šlo k srdcu, zatiaľ však potajomky navliekol to tak, že pohania svätého Tiburtia chytili, poviazali a dovliekli k sudcovi Fabiánovi, kde ho potom pre jeho stálosť vo viere sťali. Ale Torkvátovi na tomto hanobnom kúsku nebolo ešte dosť, on udal i prvého cisárskeho komorníka, svätého Kastula, že prechováva v paláci svojom kresťanov. Túto vec, poneváč týkala sa osoby vysoko postavenej, oznámil sudca cisárovi. Cisár počujúc, že ešte i jeho komorník je kresťanom, náramne sa nahneval a dal svätého Kastula a všetkých kresťanov ihneď zajať a do žalára uvrhnúť. Potom ich všetkých strašne umučili. Menovite Kastula, keď ho dlhými mukami nemohli zviesť k tomu, aby zaprel Krista, natiahli konečne na škripec, tĺkli, bičovali ho, on však medzi tým, čo i mäso z neho trhali, neprestával chváliť Pána Boha, hovoriac:
„Toto je ten žiadúci deň, po ktorom som vždy túžieval, toto je tá radostná hodina, ktorú som si vždycky žiadal. Ďakujem Ti, Pane Ježišu Kriste, že si ma odôstojnil trpieť pre meno Tvoje a krv vyliať pre Teba.“
Napokon, keď žiadne muky od Krista odlúčiť ho nemohli, dal ho sudca Fabián hodiť do hlbokej jamy a pieskom zasypať. Mŕtvolu svätého mučeníka kresťania pozdejšie z tej jamy vzali a pochovali u silnice Lavikanskej, kde ho Boh mnohými zázrakmi oslávil.
Karol Jerguš