Rím 6. septembra 2017 (HSP/kath.net/as/Foto:TASR/AP)

„Ecclesia in Europa“ – postsynodálna apoštolská exhortácia z 28. júna 2003, ktorou pápež Ján Pavol II. zhrnul výsledky Synody biskupov o Európe 2002 – nie je iba syntézou prác synody. Oveľa viac je to dokument pápežského učiteľského úradu, ktorý podáva prorocké pohľady na osud kontinentu a prezentuje dramatickú situáciu a to napriek tomu, že Európu formovalo kresťanstvo tak, „že do nej vrylo niektoré zásadné hodnoty. Dokonca aj európska moderna, ktorá dala svetu demokratický ideál a ľudské práva, čerpá vlastné hodnoty z jej kresťanského dedičstva.“ Pápež neúnavne vyzýval Európu, aby sa starala o svoju pravú identitu a znovu ju nadobudla
Na archívnej snímke pápež Ján Pavol II.

Východisko a centrum dokumentu tvorila nádej vyvierajúca z už dokonaného Kristovho víťazstva:
„Kniha zjavenia obsahuje povzbudenie veriacim: napriek akémukoľvek vonkajšiemu zdaniu, a hoci ani jeho účinky zatiaľ nevidieť, Kristovo víťazstvo už prišlo a je definitívne. Z toho vyplýva zásadný postoj prijímať životné udalosti s hlbokou dôverou, ktorá pramení z viery v Zmŕtvychvstalého, prítomného a účinkujúceho v dejinách.
Ján Pavol II. sa zameral aj na dva aspekty, ktoré sú dnes zvlášť aktuálne: dialóg s inými náboženstvami a pritom s islamom, ako aj na rastúci jav migrácií a pravý rozmer „kultúry prijímania“, ktorá sa nestráca v ideológii  migracionizmu.
Kath.net uverejňuje odseky z „Ecclesia in Europa“ (28. Juni 2003), v ktorých sa pápež Ján Pavol II. zaoberá problémom islamu a migrácie:

V dialógu s ostatnými náboženstvami
55. „Tak ako v celej úlohe novej evanjelizácie, aj so zreteľom na ohlasovanie evanjelia nádeje je nevyhnutné začať prehĺbený a inteligentný medzináboženský dialóg, najmä dialóg s judaizmom a s islamom. „Ak sa tento dialóg bude chápať ako prostriedok vzájomného poznania a obohacovania, nebude stáť v protiklade k misii ad gentes, ale bude sa v mnohom spájať s ňou, dokonca bude jej výrazom.“
Pri osvojovaní si tohto dialógu nepôjde o to, dať sa zajať „mentalitou ľahostajnosti, ktorá je, žiaľ, aj medzi kresťanmi veľmi rozšírená a ktorá má korene často v nesprávnych teologických predstavách a je poznačená náboženským relativizmom, vedúcim k domnienke, že ‚jedno náboženstvo má takú istú cenu ako druhé.“
57. Takisto je dôležité začať lepšie poznávať ostatné náboženstvá, aby sme mohli nadväzovať bratský rozhovor s ľuďmi, ktorí k nim patria a žijú v dnešnej Európe. Osobitne dôležitý je korektný vzťah k islamu. Tento dialóg, ako si to v ostatných rokoch viac ráz zreteľne uvedomili európski biskupi, sa musí viesť „rozumným spôsobom, s jasnými predstavami o jeho možnostiach a hraniciach, ako aj s dôverou k Božiemu zámeru spasiť všetky svoje deti“. /103/ Okrem iného je potrebné uvedomiť si značný rozdiel medzi európskou kultúrou, s jej hlbokými kresťanskými koreňmi, a moslimským myslením.
V tejto súvislosti treba tých kresťanov, ktorí žijú v dennom kontakte s moslimami, náležite pripravovať na objektívne poznanie islamu, aby sa mohli s ním vyrovnávať. Takúto prípravu musia dostať najmä seminaristi, kňazi a všetci pastorační spolupracovníci. Napokon je celkom prirodzené, aby Cirkev, ktorá žiada od európskych inštitúcií podporovanie náboženskej slobody, mohla nástojiť aj na rovnakom zabezpečovaní náboženskej slobody v krajinách s inou náboženskou tradíciou, kde sú kresťania v menšine.
V tom súvise „je pochopiteľné prekvapenie a pocit frustrácie u tých kresťanov, ktorí napríklad v Európe prijímajú veriacich iných vyznaní a dávajú im všetky možnosti vykonávať ich kult, pričom praktizovanie kresťanského náboženstva je zakázané práve v tých krajinách, kde títo veriaci majú väčšinu a ich viera je vyhlásená za štátne náboženstvo“. Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu a všetci ľudia na celom svete „musia byť slobodní pred akýmkoľvek nátlakom, či už zo strany jednotlivcov, alebo zo strany spoločenských skupín, ako aj pred akoukoľvek inou ľudskou mocou“.

K problémom rastúcich migračných prúdov
101. Zoči-voči problému migrácie je v hre schopnosť Európy vytvoriť priestor formám inteligentného prijatia a pohostinstva. Univerzálna predstava všeobecného dobra si vyžaduje potrebu rozšíriť pohľad tak, aby sme mali na zreteli potreby celej ľudskej rodiny. Jav globalizácie predpokladá otvorenosť a spoluúčasť, ak má byť zdrojom solidárnej účasti všetkých na produkcii a výmene dobier, a nie zdrojom vylučovania a odstrkovania niektorých.
Každý sa musí usilovať o rozvoj vyspelej kultúry prijímania druhých, ktorá ráta s rovnakou dôstojnosťou všetkých ľudí a so záväznou solidárnosťou s najslabšími, a preto je potrebné každému prisťahovalcovi zaručiť základné práva. Verejné úrady sú zodpovedné za riadenie prisťahovaleckých vĺn s ohľadom na potreby všeobecného blaha. Prijímanie migrantov sa vždy musí robiť s dodržiavaním zákonov, a preto, ak je to nevyhnutné, sa musí spájať s potláčaním jeho zneužívania.
102. Rovnako potrebné je postarať sa o vypracovanie možných foriem pravej integrácie prisťahovalcov legálne prijatých do spoločenských a kultúrnych štruktúr rozličných európskych národov. Integrácia si vyžaduje neupadať do ľahostajnosti voči univerzálnym ľudským hodnotám a zachovávať osobitné kultúrne dedičstvo každého národa. Pokojné spolunažívanie a recipročná výmena vnútorných bohatstiev umožní budovať takú novú Európu, ktorá vie byť spoločným domovom, ktorá vie každého prijať, v ktorej nikto nebude diskriminovaný a v ktorej sa všetci budú posudzovať a zodpovedne žiť ako členovia jednej veľkej rodiny.
Nestarajte sa, čo budete hovoriť …