Chateau-Neuf 18. marca 2018 (HSP/Foto:HSP)

Svätý Hugo narodil sa roku 1053 v Chateau-Neuf vo Francúzsku. Otec jeho menoval sa Odilo a bol vojenským dôstojníkom, vynikajúcim mnohými krásnymi cnosťami kresťanskými. Matka Hugova bola vzorom pravej kresťanky. Ona často spomínavala, ako sa jej raz, keď ešte Huga pod srdcom nosila, snívalo, že jej dal Pán Boh dieťa krásne, ktoré jej však svätí vzali a odniesli do neba pred tvár Božiu. Preto si i hľadela Huga od malička vychovávať zbožne a zverila ho škole čo najlepšej, kojac sa nádejou, že on bude niekedy Pánu Bohu zvlášť milým, vzácnym služobníkom. A nádeje matkine splnili sa.

Na snímke svätý Hugo

Mladý Hugo čím dalej, tým viac prospieval v cnosti a učenosti. Keď s prospechom znamenitým skončil školy, vysvätený bol za kňaza a zanedlho na to stal sa kanoníkom vo Valencei, kde príkladný jeho život a nevšedná učenosť vyzískali mu čo chvíľa všeobecnú vážnosť i lásku. Toho času meškal tam, aby vykorenil rozličné, v biskupstvách francúzskych zavládnuvšie, zlozvyky a neriady, vyslanec pápežský, ktorý, vysoko si ceniac duchovné dary Hugove, požiadal ho, aby mu bol v prácach jeho na pomoci. Hugo ochotne vyhovel tejto žiadosti a pohnutým napomínaním i poučovaním svojím vykonal jak u kňazov, tak i u svetských veľmi mnoho dobrého.
Roku 1080 zvolal pápežský vyslanec cirkevný snem do Avignonu, na sneme bol i Hugo. Tu prišli vyslanci z Grenoblea, i prosili si mladého kanonika Hugu za biskupa. Pápežský vyslanec ihneď s radosťou na to privolil, ale neprivolil sám Hugo, vyhovárajúc sa, že je mladý, slabý a vôbec, že nie je ani hoden toľkej hodnosti. Ba so slzami v očiach dal sa vypočitavať ešte i všetky chyby svoje, aby mu len úrad tak svätý nezverovali. Vyslancovi pápežskému a iným prítomným však ľúbila sa táto skromnosť a poníženosť Hugova, nuž a práve i z toho súdili, že je hoden dôstojnosti biskupskej, i neprestávali ho posmeľovať a nahovárať, aby spoliehajúc sa hlavne na Pána Boha, ktorý zná byť mocným i v slabých a milosťou svojou doplňuje i zdokonaľuje všetko, čo nedokonalého, prijal úrad biskupský. Hugo konečne svolil.
Krátkou dobou na to sprevádzal vyslanca pápežského do Ríma. Však ale v Ríme napadol Huga starý nepriateľ pokolenia ľudského, pokušiteľ, ktorý kedysi opovážil sa pokúšať i samého božského Spasiteľa. Satanáš vnukal mu totižto špatné, rúhavé myšlienky o Pánu Bohu a o veciach Božích. Keď všetky tieto pokušenia s pomocou Božou na čas premohol, zahniezdila sa mu zase v srdci pochybnosť, či je voľba jeho za biskupa príjemná Pánu Bohu, nie je li ozaj nehoden takej svätej služby, i začal už pomýšľať, že predsa len dôstojnosť biskupskú neprijme. Na radu vyslanca pápežského šiel Hugo k samému svätému  Otcovi, Rehorovi VII. a tomuto otvoril srdce svoje. Svätý Otec úplne ho upokojil a sám vysvätil ho za biskupa.
Vrátiac sa z Ríma do Grenoblea, našiel biskupstvo svoje v stave veľmi smutnom. Všade panovalo svetáctvo, nevedomosť a vlažnosť náboženská, ohavnosť spustošenia. Kňazi proti zákonu sa ženili, kupovali i predávali veci posvätné, svetskí páni habali statky cirkevné, úžerníci nesvedomite drali chudobu. Biskupský majetok bol zadĺžený a zanedbaný, takže Hugo vyše roka, nechcejúc ani dlhy robiť ani poddaných utlačovať, prinútený bol živiť sa čo najnúdznejšie. Svätý biskup dal sa horlivo do apoštolského svojho povolania. Hlásal slovo Božie, napomínal, navštevoval duchovných pastierov i ovečky svoje, bedlil, modlil sa, postil sa, plakal, aby sa zmiloval Boh a prietrž učinená bola zlému. A dobrotivý Boh spustil rosu nebeskej milosti na prácu biskupovu, takže za dva roky pomkli sa veci k lepšiemu. Ale srdcu svätého Huga, prahnúcemu po pokoji v Bohu, nepozdávala sa služba biskupská, obťiažná a s mnohými spojená nebezpečenstvami. Po dvoch rokoch hľadal útočište v prísnom kláštore Benediktínskom, tu chcejúc nažívať v pokore a chudobe. No pápež naložil mu, aby sa vrátil do svojho biskupstva. Svätý Hugo, akokoľvek nerád lúčil sa s kláštorom, uposluchnul a potom tým neúmornejšie pokračoval v diele apoštolskom. Toho času sa stalo, že prišiel do okolia Grenoblea svätý Bruno i so šiestimi druhmi, hľadajúc samotinu, kde by sa usídliť mohol. Svätý Hugo vyznačil mu roku 1084 pustatinu, známu pod menom Karthusia, a tu založil svätý Bruno rád Karthusianský, v ktorom mnohí potom hľadali i našli pokoj a spásu duši svojej. Rehoľa táto je jedna z najprísnejších v cirkvi katolíckej. Svätý biskup rád meškával medzi Karthusiánmi, postievajúc sa s nimi a vykonávajúc všetky skutky kajúcnosti. Ostatne i v biskupskom dome svojom žil ako v kláštore.
V rozhovore so ženskými mával oči vždy k zemi sklopené. S najväčšou bedlivosťou strážil si nad očami i ušami, vyhýbal rečiam marným a nanajvýš ošklivila sa mu potuplivosť, na cti utŕhačnosť a ohováračnosť.
„Máme dosť svojich hriehov“, hovorieval, „ netreba nám ešte i cudzími chybami zneuctievať si zmysly a obťažovať svedomie.“
Rozprával-li kto v jeho prítomnosti nejaké novinky, zavracal ho slovami:
„Život, priateľu, nie je nám daný na to, aby sme daromné reči rozprávali, lež aby sme oplakávali hriechy svoje a pokánie za ne činili.“
Luhať- neluhal nikdy. Chudobných a biednych podporúval veľmi štedre. Raz v čas hladu predal si i jediný, drahokammi ozdobený biskupský prsteň, ba i zlatý kalich, aby len hladom umorených nasýtiť mohol. Mnohým nespávaním, postením i mrtvením tela dotiahol si svätý Hugo veľké bolesti hlavy i žalúdka, následkom čoho vzdať sa chcel úradu biskupského a obrátil sa dva razy na rimského pápeža, aby ho od služby biskupskej oslobodil, ale pápež v záujme cirkve svätému neurobil mu po vôli, lež tešiac povzbudzoval ho, aby len vytrval až do konca. Medzitým od mnohých krutých bolestí utratil svätý biskup pamäť, ale len ohľadne vecí pozemských, kdežto veci duchovné, nadzemské tým viac mu boli na rozume, vo dne, v noci modlieval sa z pamäti litánie i žalmy. Po čas dlhej jeho choroby nikdy nepočul ho nikto čo len slovíčko netrpezlivé z úst vypustiť. Tých, čo ho navštívili, zabával nábožnými rozhovory a dával im spasiteľné naučenia. Keď čo potreboval, nikdy si nerozkazoval, lež vždy prosil, hovoriac:
„Prosím vás, dajte mi to lebo ono pre Boha, nech vám Pán Boh odplatí na druhom svete.“
Všetkých, čo k nemu prišli, prosieval, aby sa zaňho modlili, a keď sa ho biskup Gaufred pýtal, čo mu má žiadať od Pána Boha, odpovedal:
„Aby Boh vo mne všetko, čo je svetské, vyhladil, a lásku k sebe roznietil.“
Čím viac blížil sa mu konec života, tým viac oplakával poklesky svoje, hovorievajúc:
„Len milosrdenstvom Božím, ktoré máme neprestajne vzývať, môžeme byť spasení.“
Presťahoval sa do stánkov nebeských dňa 1. apríla 1132 v 80. roku veku a v 52. verného biskupského úradovania svojho. Pán Boh oslávil služobníka svojho na hrobe tak veľkými zázraky, že ho o dva roky pozdejšie pápež Innocent II. za svätého vyhlásil.
V životopise svätého Huga zvlášť poučiteľné a vzdelávateľné je chovanie sa jeho v poslednej nemoci. Kresťan, aj keď má po celý čas života svojho svetu odumierať a na smrť sa pripravovať, predsa menovite z toho, ako svätý umiera, môže sa naučiť, jak ďaleko to priviesť môžeme a máme i my. Pokušenia, ktoré svätého Huga v živote často napádali a trápievali, v poslednej jeho nemoci úplne prestali, takže pokojne bez všetkých prekážok dušu svoju k Bohu obrátiť a jedine s Bohom zaoberať sa mohol. A v tom je práve veľký rozdiel medzi pravým kresťanom a svetákom. I pravý kresťan máva, dokiaľ žije, mnohé a ťažké pokušenia, ako náhle však blíži sa hodinka smrti, pokušenia prestávajú  a v duši vzíde mu zora nového života, zora blahoslavenstva večného, alebo je li to vôľa Božia, že mnohí nábožní musia zápasiť až do posledného okamihu, nie je ono ani v tomto zápase žiadneho nebezpečenstva. Duša spravodlivého pevne je zakotvená vo viere a v láske, i odolá ľahko poslednému útoku zlého nepriateľa, tým ľahšie , lebo Boh je dobrý a verný, On neopúšťa v boji poslednom nikoho, kto mu roky a roky verne slúžil.
Celkom ináč má sa však vec so svetákom, tento bár by na smrteľnej posteli i prijal sväté sviatosti, zlý duch, keď sa blíži smrť, ľahko ho pripraví o úžitok z nich. Lebo pri smrti a už i v ťažkej nemoci celá povaha človeka upadá do hrozných tiesni a úzkostí, teda v týchto úzkostiach duša ku zápasom a bojom nezvyklá sotva bude sa môcť víťazne brániť proti pokušeniam nevery, zúfalstva, nenávisti… . A ako čím viac človek slábne a dokonáva, tým viac sa hýbu a hodujú vo vnútornostiach jeho červy, tak i v duši ľudskej naposledy, keď už lúčiť sa má s telom, najsilnejšie ozýva a prejavuje sa to, čomu najviac navyknul, čo najhlbšie v ňom korene pustilo. To môžeme často pozorovať na umierajúcich:
Remeselník v poslednom ťažení robí také posunky, akoby vo svojom remesle pracoval, kartár, akoby karty rozdával, opilec ošmatráva rukou miesto, kde mával schovanú nádobu s opojným nápojom, lakomec sníva o peniazoch a mamone,  smilník sa odkrýva… . A podobne ukazuje sa na umierajúcom, že nábožnosť mala v ňom hlboké korene, ako i čím čie srdce oplývalo. Staroba a nemoc sú príčinou, že človek býva v nich mrzutý, nedotklivý, nevrlý až do nevystátia. Je-li ale duša posvätená, vtedy je v nej i láska a pokoj Boží silnejší, než všetky neduhy a bolesti telesné, a preto u pravého kresťana nebadať žiadnej čudnosti, nevrlosti a mrzotosti. Jak láskavý a ponížený bol svätý Hugo v nemoci svojej k tým, čo ho obsluhovali! A ľudia starí a nezdraví, ktorých duša nie je posilnená a občerstvená milosťou Božou, akí bývajú čudní a neznesiteľní!
Svätý Hugo dával tým, ktorí ho v nemoci navštívili, primerané dobré rady a spasiteľné napomenutia. Nič totiž hlbšieho dojmu nečiní, nežli keď človek umierajúci ľuďom napomenutie dáva. A ľudia obyčajní dávajú sa bolesťami a súžením choroby tak zaujímať, že na nič iného nemyslia, len ako to bolí, a tak čas do smrti bez úžitku duchovného prechádzať nechávajú, kdežto by práve ešte mnoho dobrého vykonať mohli. Koľko by mnoho ráz prospelo napomenutie nezdravého otca, koľko požehnanie umierajúceho rodiča!
Karol Jerguš