Svätý Edmund – duši treba cítiť, čo hovorí jazyk

Canterbury 21. októbra 2018 (HSP/Foto: Karol Jerguš)
 
Medzi najučenejších a najzbožnejších arcibiskupov v Kanterbury v Anglicku náleží svätý Edmund. Svätý Edmund narodil sa koncom dvanásteho storočia v Abingtone, v grófstve Berkshire v Anglicku. Otec jeho menoval sa Rainald Rich, a bol kupcom, matka nazývala sa Mabila. Milostivý Boh požehnal zbožným rodičom okrem svätého Edmunda i syna, menom Róbert, a dve dcérky

Svätý Edmund

Otec Rainald opustil časom svet s privolením manželky a utiahol sa do samoty kláštornej, aby žil duševnému spaseniu svojmu, kde i zomrel. Matka Mabila starala sa svedomite o dobrú výchovu dietok svojich, najmä o Edmunda, ktorého milovala nad všetky ostatné. Pod starostlivou výchovou matkinou odrástol Edmund k mimoriadnym milostiam. Matka poslala synov svojich, ktorí vyrástli boli na mládencov, do Paríža na slávné školy, aby tam dokonali vzdelanie svoje. Počas študovania ich, onezdravela zbožná matička Mabila, i povolala miláčka svojho Edmunda domov do Anglicka. Keď pristúpil k smrteľnému lôžku bolestnej matičky, riekla mu:
„Synu môj, postaraj sa po smrti mojej o bratra, a o sestry svoje dľa kresťanských zásád!“
I dala mu požehnanie svoje rodičovské. K slzám pohnutý mladík prosil zomierajúcu milostivú matičku, aby požehnala i brata i sestry jeho. Matka odpovedala:
„Edmund môj, v tebe už požehnala som ich, a Boh iste požehná hojne ich.“
S plačom zatlačil oči milovanej zomrelej matičke, pochoval ju počestne a potom prevzal vernú starosť o bratra Róberta, ktorý študoval v Paríži, a o sestričky svoje. Bratovi otcovskému zapríčiňovali veľkú starosť najmä sestry, ktoré boly veľmi krásné a ktorým preto hrozilo nie jedno nebezpečenstvo. Milostivý Boh oslobodil ho v krátkom čase od tejto starosti, lebo poprial obom sestrám milosť, že zatúžili po živote kláštorskom. Starostlivý Edmund rozmýšľal, do ktorého kláštora mohol by dať sestry svoje. Hovorieval:
„Kto venuje sa životu kláštorskému, ten prijíma zvláštnu povinnosť a zaviazanosť ku dokonalosti. Kto stáva sa nedokonalým v tomto stave, ten priťahuje si najväčšiu zodpovednosť.“
Neľúbili sa mu ani bohaté a v svete sa skvejúce kláštory, ani tie, v ktorých požadovala sa od noviciek výbava. I rozhodol sa po zrelom rozvažovaní, že pošle sestry svoje do skromného kláštora Benediktiniek v Katesby, ktorý nachádzal sa v krajinke Northamptone, v tomto chudobnom kláštore zachovávali mníšky prísnu kázeň cirkevnú. Zbožné sestry jeho vžili sa chytro do prísneho života, vyznačovali sa cnosťami a múdrosťou a zomrelý potom ako priorky v chýre svätého života.
Keď svätý Edmund postaral sa bol o spasenie sestier svojich, navrátil sa do Paríža na vysoké školy a pokračoval v štúdiách. V tom hlučnom meste žil svätý život, ktorý venoval študovaniu, modlitbe, pôstom a dobročinnosti oproti biednym bližným svojim. Denne navštevoval svätú omšu v niektorom chráme. Obcoval iba s cnostnými chudobnými študujúcimi mladíkmi, ktorých podporoval štedre. Už ako chlapec zložil sľub večnej čistoty, teraz úzkostlivo strážil nad každým hnutím zmyslov svojich, i potlačoval samolásku, samoľúbosť a každú myšlienku svetársku. Denne modlieval sa, ako by už bol býval mníchom alebo kňazom, popri iných skrúšených modlitbách i hodinky cirkevné. Pokroky jeho vo vedách jak svetských tak duchovných boly veľké. Každý človek obdivoval všestrannú učenosť jeho. Po dokončení vied bohosloveckých bol posvätený za kňaza i stal sa učiteľom slobodných umení na vysokých školách parížskych. S celou silou veľkého ducha svojho zaoberal sa predmetmi, ktoré mal prednášať v škole, najmä s prírodovedeckými a matematickými. Jednej noci zjavila sa mu vo snách zomrelá matička a nakreslila geometrické figúry. Keď videl toto, pýtal sa:
„Milá matička, čože vyznamenávajú tieto figury?“
A ona odpovedala:
„Synu môj, je lepšie o mnoho, keby si vyvolil ku predmetu štúdia svojho najsvätejšiu Trojicu Božiu!“
Od toho času študoval svätý Edmund výhradne ďalej bohoslovie. Kedykoľvek vzal do ruky sväté Písmo alebo inú posvätnú knihu, v ktorej obsahovali sa slová Božie, poľúbil ich. V prednáškach svojich používal slová Božie a hovoril tak oduševnene a s takým pomazaním, že jedného dňa opustili školy siedmy poslucháči a vstúpili do rádu cistercitského. Medzi nimi nachádzal sa i Štefan, ktorý neskôr stal sa slávnym opátom v kláštore v Clairvaux. Roku 1210 odišiel svätý Edmund z Francúzska do rodnej vlasti Anglicka a usadil sa v meste Oxforde. Na slávnych školách v tomto meste učil potom veľký učenec do roku 1226 filozofiu a najmä sústavu Aristotelesovu, ktorá skôr nebola prednášaná. Popri učiteľstve ohlasoval i slovo Božie.
Jedného dňa kázal vo Vorcestere pod holým nebom. I pozdvihla sa veľká búrlivosť v povetrí, silný vetor vyvracal stromy, dážď lial sa prívalami, hromy bily na všetky strany, ľadovec zbil úrodu poľnú,  a hľa miesto, na ktorom početným zástupom ohlasoval slovo Božie, nebolo dotknuté hroznou nepohodou živelnou. Tak oznámil milostivý Boh zaľúbenie Svoje vo vernom horlivom sluhovi!
Gróf Vilhelm zo Salisbury, s priezviskom „Dlhý meč“, žil za dlhší čas veľmi nekresťanský život. Nikdy nepristupoval ku sviatosťam, nestaral sa o večný život. Náhodou počúval kázeň svätého Edmunda. A slová muža Božieho učinkovali ako dvojostrý meč do zkazeného srdca jeho, i vstúpil do seba, obrátil sa cestou pokánia k Bohu a nestaral sa o nič inšie iba o spasenie biednej duše svojej.
V posvätných rečiach svojich učieval umeniu, ako treba je dobre sa modlievať. Odporúčal, aby človek popri modlení bol pokorným a zapieral seba. Veľmi kládol na srdce poslucháčov, aby sa modlievali v duchu a mysli. On hovorieval:
„Tisíci klamú seba, keď rozmnožujú rozmanité modlitby svoje. Ja by som vyriekol radšej päť slov, ktoré pochádzajú zo srdca, a s nábožnosťou, než chladno a ľahostajne tisíc, ktorými nebýva zachvátená duša moja, duši treba cítiť, čo hovorí jazyk.“
O cnosťach a kresťanskej múdrosti svätého Edmunda riekol Honorius :
„Svätý Edmund spojoval v sebe, čo je veľmi zriedkavým, tak znamenite vedu srdca a školy, mystiku a svätú špekuláciu, že, keď upravil vedomosti ducha svojho do srdca svojho, stal sa dokonalým bohoslovcom, ktorý nielen vysvetľoval sväté Písmo svätosťou života svojho, ale i skrze prepodivný duchaplný spis svoj, ktorý mal nápis „Zrkadlo cirkve“, v ktorom nachádzajú sa mnohé veci, ktoré vzťahujú sa na rozjímajúci život.“
Práce jeho učiteľské, kazateľské a spisovateľské, ako i zbožný život jeho obrátili na seba pozornosť predstavených svätej cirkve, kňažstva i veriaceho ľudu. Roku 1234 vyvolený bol svätý Edmund za arcibiskupa do mesta Kentrbery. Dňa 2. apríla posvätený na dôstojnosť vysokého pastiera začal hneď blahonosne pôsobiť. Horlivosť jeho ľúbila sa všeobecne. Nedbal na to, keď niekto ho urazil, každému nepriateľovi odpúšťal veľkodušne, ba vždy odplácal zlé dobrým. Hovorieval:
„Prečo mali by zapríčiniť iní, že by som obrazil Boha, alebo že by som utratil lásku, ktorú som podlžný im? Keby niekto chcel vyrvať mne oči alebo okaličiť mňa na niektorom úde, nuž bol by mne ešte milejším, a ja považoval by som ho ešte za hodnejšieho útlocitu svojho a útrpnosti. Zármutok podobá sa mlieku, ktorý pripravuje Boh ku pokrmu duše mojej. Trpkosť, ktorú uzatvára v sebe, zmiešaná je s mnohou sladkosťou; ona je akoby med poľný, ktorý má kŕmiť dušu v púšti tohoto sveta. A Ježiš Kristus učil nás príkladom Svojím, aby sme milovali prenasledovníkov a odporúčali Otcovi nebeskému duše ich.“
V Anglicku povstali nepokoje a veľké neporiadky. Svätý Edmund znášal veľmi ťažko neblahé pomery. I zaumienil si, že opustí nešťastnú vlasť. Keď priberal sa k odchodu do cudziny, bol veľmi zarmútený a zaplakal horko. I zjavil sa mu svätý mučeník Tomáš, napomenul ho vo snách, aby zmužile vytrval v ťažkom postavení svojom a v úmysle, i posilnil klesajúcu odvahu a vytrvalosť jeho. Keď svätý Edmund poznal svätého Tomáša, chcel z úcty poľúbiť nohu jeho. Svätý mučeník nedovolil to a odtiahol nohu svoju. Svätý Edmund začal vzdychať a plakať. Svätý mučeník Tomáš pýtal sa ho, prečo žalostí a narieka. Svätý Edmund odpovedal:
„Preto, že nie som hoden poľúbiť zvelebovanú nohu tvoju.“  Na to odpovedal svätý:
„Neplač preto, lebo v krátkom čase pripustený budeš ku poľúbeniu úst.“
Svätý Edmund opustil Anglicko a odišiel do Francúzska, kde prijatý bol veľmi priateľsky od svätého Ludvika. Ale ťažký pút pozemského života jeho blížil sa ku koncu. Onemocnel nebezpečne, i chystal sa skrúšene, s kajúcim plačom, prísnym pôstom a horlivými modlitbami ku blízkej smrti svojej. S pohnutím dívali sa prítomní kňazi ako verný sluha Boží v Soissy prijímal sviatosti zomierajúcich. Keď kňaz podával mu najsvätejšiu Sviatosť oltárnu, riekol pokorný sluha Boží:
„Veril som v Teba, ó Pane! Ohlasoval som Teba. Oznamoval som učenie Tvoje. Ty si svedkom mojím, že nežiadal som na zemi ničoho okrem Teba. A Ty vidíš, že srdce moje nežiada ničoho, než vyplnenie vôle Tvojej!“
Na smrteľnej posteli modlieval sa neprestajne, vždy bol pokojnej a veselej mysli. Ustavične držal v ruke znak umučenia Pánovho, i ľúbal s času na čas znaky rán Pána a Boha svojho. Hojné slzy radosti dojímali hlboko tých, ktorí stáli okolo bolestného lôžka jeho. Konečne usnul tíško v Pánu v Soassách, dňa 16. novembra roku 1242. Telo jeho pochované bolo slávnostne a potom prenesené do chrámu opátského v Pontigny, kde posiaľ sa prechovávajú ostatky jeho.
Pri prenášaní ostatkov jeho do Pontini, prítomní boli pri slávnosťach kráľ sv. Ludvik, matka jeho kráľovná Blanka, bratia kráľovi Róbert, gróf z Artois, Alfons, gróf z Poitiers, Karol, gróf z Provence, kráľ zo Sicílie, sestra kráľova, Isabella z Francúzska, kardinál Peter, biskup z Albánie, kardinál Eudo, biskup z Fraskati, arcibiskupi z Bourges, zo Sens, z Bordeaux a z Armagh, sv. Richard, biskup z Chichester v Anglicku a mnoho iných vznešených osôb. Pápež Innocent IV. vriadil ho roku 1247 do počtu svätých. Svätý Edmund vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, ako sedí pri písacom stolíku s perom v ruke a ako zjavuje sa mu oslávená matka jeho s knihou v rukách, v ktorej vykreslené sú geometrické figúry.
Sv. Bonaventura hovorí:
„Cnosti, najmä pokora, láska, dobrotivosť, nábožnosť, štedrosť, striedmosť a čistota, sú opravdivou svätyňou, a ten, ktorý prechováva ich, je svätým.“
 Tieto slová veľkého učiteľa cirkevného vzťahujú sa všetkým právom na svätého Edmunda. Veď on vynikal všetkými týmito cnosťami. Veľká bola najmä nábožnosť jeho a sám učí nás, ako sa máme modlievať, že sa máme chrániť roztržitosti, lebo vraj „duši treba cítiť, čo hovorí jazyk.“
O sv. Dominikovi je známe, že konával modlitby svoje s takou pozornou mysľou, že ničím nemohol byť pohnutý k roztržitosti v modlitbe. Keď raz nočného času trval na modlitbách pred oltárom, hodil duch pekelný veľký kameň s vrchu kostola, že celý chrám zatriasol sa od toho hrmotu. A predsa ten svätý muž pokračoval bez roztržitosti v modlitbe svojej. A prečo bývame často roztržití v modlitbách, ktorými zhovárame sa s Bohom? To pochádza z krehkosti ľudskej, potom i od zlého ducha, a že vlažní a bez vrúcnosti pristupujeme k modlitbe. Na takýchto ľudí vzťahujú sa slová proroka Izaiáša :
„Tento ľud chváli Mňa ústami a pernami svojimi, ale srdce jeho vzdialené je odo Mňa.“
Ján Major, spisovateľ letopisov, rozpráva o jednom vznešenom mužovi, že chcel učastovať známych svojich. Zaopatril drahé ryby a odovzdal ich kuchárovi, aby pripravil ich dobre. Potom odišiel do kostola. Sotva začal sa modliť, napadli mu tie ryby na myseľ. Strachoval sa, aby kuchár neprekorenil, nepresolil tie ryby, i liezla na myseľ jeho jedna starosť za druhou. A tak modlil sa roztržité a nemyslel na slová, ktoré prednášal Bohu. Z dopustenia Božieho vzal vraj diabol tie ryby s kotlíkom od ohňa, tiež i soľ a korenie, a položil to všetko v chráme pred toho pána, i riekol:
„Keď tak veľmi staráš sa pri modlení o tieto ryby, nuž predstavujem ti ich tu i so soľou a korením, osoľ si a okoreň si ich dľa ľú bosti!“
Hľa, tak vysmieval sám satan človeka, ktorý roztržité sa modlil. Aby nepokúšal nás diabol pri modlení, ako to činil i svätej Kataríne Sienskej, sv. Františkovi, sv. Antonovi na púšti a sv. Hilárionovi, i aby sme premohli krehkosť ľudskú, máme sa náležíte pripraviť ku modlitbe. K tomu napomína nás Duch svätý :
„Pred modlitbou priprav dušu svoju, a nebuď ako človek, ktorý pokúša Boha.“
Mnohý človek začína konať modlitbu svoju, keď príde od práce , s poľa, s lúk alebo od nejakého obchodu a zamestnania, a zase keď poberá sa do chrámu, schádzava sa so susedmi na ceste a dáva sa do rozhovoru hneď o týchto alebo o iných veciach. A tak buď doma, buď v chráme začína konať modlitbu svoju bez prípravy a dobrého úmyslu. Či je to div, že taký človek roztržitý je v modlení? Veď myšlienky jeho zaletujú nie k Bohu, ale na pole, na lúky, do domu, k obchodu, ku remeslu. A tak treba je, aby sme pozbavili sa každodenných starostí a vzbudili v sebe dobrý úmysel pri začiatku modlitby svojej, či už doma, či v chráme Božom, pozdvihli myseľ a srdce svoje k Bohu a prežehnali sa vrúcne znamením svätého kríža. Nasledujme svätého Edmunda a iných svätých Božích! Sv. František Serafinský skôr než vkročil do chrámu, vždy prehovoril k sebe:
„Zostaňte tu vonku myšlienky moje, dokiaľ zase vrátim sa von, a keď zložím povinnú službu svoju Bohu svojmu, chcem zase povoliť vám voľnosti, keď bude potreba toho.“
Sv. Ludgarda modlievala sa veľmi vrúcne. Jedného dňa povolaná bola od modlitby veľmi dôležitou záležitosťou, i riekla v svätej prostote:
„Láskavý Pane môj, Ježišu, počkaj trochu,  ja chcem dľa ochotnej možnosti svojej vybaviť tú vec a zase navrátiť sa k Tebe.“
Kresťan, keď modlievaš sa doma, nasleduj slová Kristove :
„Ty, keď sa modlíš, vojdi do komôrky svojej, a zavri dvere, i modli sa skryte Otcovi svojmu.“ V 3. knihe kráľovskej čítame, že, keď Eliáš hovoriť mal s Bohom, zakryl tvár svoju plášťom. Istý nábožný vysvetľovač hovorí, že sv. prorok Eliáš tým zakrytím chcel zhromaždiť päť zmyslov svojich, aby v rozmluve s Bohom nemal žiadnych roztržitostí. To potvrdzuje sv. Vincenc z Ferrary:
„Ako v modlitbe pozdvihujeme a vzpíname dve ruky, tak zjednotené majú byť ústa a srdce.“
 Kresťan, nasleduj radu a príklad svätého Edmunda a Vincenca, a budeš sa modlievať dobre!
Karol Jerguš

Príspevok Svätý Edmund – duši treba cítiť, čo hovorí jazyk zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)