Bratislava 24. marca 2019 (HSP/Foto:Internet)
 
Na čarokrásnom strednom Považí našom oproti obci Opatovej povyše mesta Trenčína vypína sa na pravom brehu rieky Váhu strmé obdlžné bralo, ktoré ľud pomenoval Skalkou, na ňom vidno je zrúcaniny bývalého kláštora a chrámu sv. Benedikta

Svätý Andrej Svorad a Benedikt

Za prastarých pohanských časov vystavili predkovia naši na temeni toho vrchu chrám bohyni Devane (Krásnej Panne). Keď pôsobením sv. Cyrilla a Metoda (okolo r. 863) odriekli sa predkovia naši celkom a všeobecne pohanstva, spustla tá svätyňa pohanská. V desiatom storočí oživila sa zase Skalka, lebo lesy jej ozývali sa zbožnými žalmami dvoch svätých mužov, ktorí v jaskyni jej viedli život pustovnícky: boli to Andrej Svorad či Zorard a Benedikt, teraz patrónovia biskupstva nitrianskeho.
Oni pomáhali rozširovať bohumilý život medzi kresťanami na brehoch Váhu a Nitry skvelým príkladom svojím vtedy, keď sv. Štefan, I. kráľ uhorský, usiloval sa vykoreniť pohanstvo medzi Uhrami, ktorí boli sa usadili v Pannonii a na Potisí a strednom Dunaji, i odstrániť rozkol cirkevný u praobyvateľov, upevniť svätú cirkev a oblažiť časne i večne poddaných svojich.
Svätý Andrej narodil sa v desiatom storočí v mestečku poľskom, Opatoviec menovanom, ktoré ležalo na pravom brehu Visly, ako to svedčia dejepisci poľskí. Rodičia jeho menovali sa Marek a Agneša, i živili sa roľníctvom. Novonarodený synčok ich dostal pri krste meno Svorad . Kresťanskí rodičia vychovávali synka Svorada veľmi starostlivo. Zbožný mladík stránil sa hluku sveta a nachádzal zábavu svoju s Bohom.  Keď povyrástol, opustil dom rodičovský i márný svet, odišiel na vrchy Beskydy, vyhľadal si osamelú jaskyňu v brale blízko mestečka Cehov, ktoré ležalo na brehu potoka tatranského Dunajca v biskupstve krakovskom. V pustovni svojej žil Svorad za mnoho rokov v prísnom zapieraní seba, na modlitbách a v svätom rozjímaní. Toho času Poliaci nažívali s obyvateľmi horných krajov Uhorska veľmi priateľsky a to tým viac, že už pred rokom 975 náležali pod jedného panovníka, i vojvodca uhorský Gejza vzal si za manželku kňažnú poľskú Adelhaidu.
Koncom desiateho storočia opustil zbožný pustovník Svorad jaskyňu svoju nad Dunajcom a prišiel do Nitry. I vstúpil do kláštora na vrchu Zobor, ktorý zasvätený bol sv. Hyppolitovi a obývaný mníchmi sv. Benedikta. Keď zložil slávnostný sľub rádu, prijal meno Andrej. V ráde sv. Benedikta žil svätý Andrej Svorad veľmi príkladne, že si vydobyl veľkú úctu u spolubratov a u zbožného opáta Filipa. Všetci obdivovali prísny život jeho i skvelé cnosti pokorného brata. Po rokoch vyprosil si od predstaveného dovolenie, opustil kláštor sv. Hyppolita, vyhľadal si na vrchu Zobor jaskyňu nad studničkou a viedol za istý čas veľmi prísny život. K nemu pridružil sa brat kláštorský svätý Benedikt, i pretekali sa v zbožnosti, v sebazapieraní a v usilovnej snahe po kresťanskej dokonalosti. I zaľúbili si život pustovnícky v takej miere, že opustili vrch Zobor, kde bývali znepokojovaní návštevami bratov mníchov a zbožných veriacich, i odišli na pustý vrch Skalku, ležiaci za pravom brehu Váhu povyše mesta Trenčína a usadili sa v jaskyňach bralových.
Svätý Andrej Svorad žil v tejto tichej samote ešte prísnejšie než prv. Trýznil telo svoje prísnym pôstom a namáhavými prácami. V každom týždni zachovával po tri dni prísny pôst, v ostatných dňoch živil sa ovocím poľným, počas štyridsaťdenného pôstu požil iba štyridsať orechov. S druhom svojím svätým Benediktom schádzal sa v určitý čas vo dne i v noci v jaskyni a spolu prespevovali milému Bohu žalmy a odbavovali hodinky cirkevné.
Po ťažkých denných prácach a službách Božích ukladal sa svätý Andrej Svorad na krátky odpočinok do klátu dubového, ktorý sám vydlabal si a ohradil vôkol do kola tŕnim a ktorý v stave bol sotva umiestiť telo jeho, nad klátom visela drevená obruč, na ktorej priviazané boli na rozličných miestach štyri veľké kamene, aby týmto prístrojom urazený mohol sa zo sna prebudiť, hore vstať, slúžiť Bohu modlitbami, žalmami a rozjímaním. Dobrotivý Boh omilostil verného a horlivého služobníka Svojho mnohými divmi a nadzemskou útechou. Keď raz následkom prísneho pôstu a po ťažkej práci pri rúbaní dreva na tele zoslabený v hore omdlel, pristúpil k nemu mládenec krásy anjelskej a preniesol ho do jaskyne jeho.
Keď svätý pustovník prebral sa z blaženého vytrženia, prosil, áno zaviazal slávnostnou prísahou učeníka svojho Benedikta, aby nevyzradil nikomu nadzemské videnie, dokiaľ pokorný služobník Boží nezanechá tento márný svet. Chýr o zbožnom živote pustovníkov rozniesol sa v okolí a z blízka i ďaleka prichádzali kresťania, aby prosili ich o poučenie, o radu, o pomoc duchovnú i telesnú. Žiaden biedny človek neodchádzal od pustovne ich bez útechy a pomoci. A vzorný kresťanský život panoval na krásnom Považí medzi ľudom. Keď svätý Andrej Svorad cítil, že blíži sa posledná hodinka života jeho pozemského, odišiel naspäť do kláštora na vrchu Zobor a pripravoval sa ku blahoslavenej smrti svojej. Toho času stalo sa, že v Nitre odsúdený bol na smrť istý zločinec. Ku šibenici sprevádzal ho svätý Andrej Svorad, a on cestou skrúšene oľutoval ťažké hriechy svoje. Nešťastník bol obesený.
Nad mrtvým telom obesenca modlil sa svätý Andrej Svorad, prežehnal ho svätým krížom a hľa, kajúcnik oslobodený bol zázračnou rukou svätého z väzieb smrti. Pripravený sv. sviatosťami zomierajúcich na cestu do blaženej večnosti napomínal svätý Andrej Svorad bratov mníchov, aby vytrvali v kresťanskej dokonalosti a žiadal opáta Filipa, aby on sám po smrti jeho vyzvliekol rúcho jeho a obmyl telo jeho, ako to bývalo obyčajou pred pohrebom mŕtveho brata. I usnul v Pánu najkrásnejšou smrťou spravodlivého r. 1009. I objavilo sa po smrti horlivého sluhu Božieho mučeníctvo, ktorým on krotil náruživosti slabého tela svojho. Keď opát Filip vyzvliekol drsné rúcho jeho pustovnícke, nalezená bola na holom tele jeho železná reťaz, ktorá hlboko bola sa zarezala do neho. Kresťanský vojvodca krajinský vyprosil si polovičku z nej a prechovával ju v najväčšej úctivosti. Telo svätého Andreja Svorada bolo pochované slávnostne v hlavnom chráme sv. Emmerama v Nitre.
Svätý Benedikt, učeník svätého Andreja Svorada, narodil sa v desiatom storočí na Považí z nábožných, vznešených kresťanských rodičov. Keď pod starostlivou opaterou rodičovskou povyrástol, daný bol na učenie do školy kláštorskej na vrchu Zobor pri Nitre. Po odbavených štúdiách zahorel takou neukojiteľnou túžbou po kresťanskej dokonalosti, že rozlúčil sa navždy s dobrými rodičami, pokrvnými a priateľmi, odriekol sa všetkého, čo mu malo byť drahé a milé na tomto márnom svete, i stal sa mníchom v kláštore sv. Hyppolita. Tu pridružil sa ku svätému Andrejovi Svoradovi a našiel v ňom rukovodiča svojho na ceste, vedúcej ku kresťanskej dokonalosti, učiteľa a otca duchovného.
On sprevádzal svätého Andreja do pustovní na vrchoch Zobor a na Skalke a trávil s ním v bohumilej samote na modlitbách a prísnom pôste mnohé krásné dni a vyhľadával spasenie svoje duševné. Po blahoslavenej smrti svätého Andreja na Zobore navrátil sa svätý Benedikt na Skalku a usadil sa v jaskyni učiteľa svojho, i pokračoval v prísnom bohumilom živote svojom. Rozšíril jaskyňu učiteľovu a nasledoval šľapaje jeho. Život jeho pozostával z prísnych pôstov, trýznenia tela ťažkou prácou, z vrúcnych modlitieb a spevov, z rozjímania, z ohlasovania slova Božieho a poučovania krajanov svojich o kresťanskej viere, o pokladoch nebeských a o požiadavkach každodenného života. Spevami žalmov závodil s vtáčkami lesnými a rozširoval požehnanie Božie v okolí svojom. Tak žil svätý Benedikt za tri roky v jaskyni svojej o samote, v chudobe, v kajúcnosti, v zbožnosti a dobročinnosti.
I napadli ho zločinci, ktorí prišli z iných strán, možno že pohania alebo kacíri, a nazdávali sa, že najdú u neho veľkú korisť. Ale keď nenašli v jaskyni pokladov, zavraždili ho, odvliekli telo jeho k juhovýchodu asi na štvrť hodiny cesty od pustovne a zhodili ho so strmej skaly do vln bystro tekúceho Váhu. To stalo sa roku 1012.
Milostivý Boh oslávil zázračne telesné ostatky svätého služobníka a mučeníka Svojho. Pažravé ryby riečné a raky nedotkli sa celý rok tela jeho, ktoré ostalo čerstvé a neporušené. Velikánsky orol, ktorý každodenne poletoval nad bystrými vodami Váhu a posedúval na brehu jeho, zvestoval vodný hrob svätého, ktorý sa bol ztratil vďačným okolitým obyvateľom z pustovne svojej, a zamlkol s nábožnými spevami svojimi. Zarmútení kresťania upozornení boli týmto skôr nevídaným vtákom a podivným chovaním sa jeho, a osvietení milosťou Božou pospiechali na breh Váhu, kde podivný orol sedával a nad vlnami do kruhu poletoval. Obratní plavci spustili sa do vody a našli na dne Váhu telo svätého Benedikta, i vyzdvihli ho z vody neporušené, akoby vrahovia boli hodili ho iba deň pred tým do vĺn bystrého Váhu. Nábožní kresťania pochovali slávnostne ostatky svätého Benedikta v blízkom meste Trenčíne.
Keď pri hrobe jeho diali sa divy, prenesené boly ostatky jeho do Nitry a uložené v chráme svätého Emmerania pri tele svätého Andreja Svorada, učiteľa a druha jeho. Jak na hrobe svätého Andreja Svorada a Benedikta, tak i na Skalke diali sa mnohé divy. Behom času ubili zbojníci druha svojho na Skalke. Kajúcny zločinec, ubitý na smrť, utiahol sa do jaskyne k svätým pustovníkom a prosil dobrotivého Boha o zmilovanie. A hľa, polomrtvý bol náhle uzdravený na príhovor svätých pustovníkov a mučeníkov, i zveleboval hlasne milostivého Boha a mocných orodovníkov svojich. A veriaci ľud ako i cirkev vyhlásili zbožných pustovníkov a mučeníkov Andreja Svorada a Benedikta za svätých, ktorí potom vzývaní bývali ako mocní orodovníci u milostivého Boha od krajanov svojich v každej potrebe života.
Roku 1224, dňa 17. júla oslávil biskup nitriansky, Jakub I., jaskyňu na Skalke, v ktorej žili svätý pustovníci a svätý Benedikt bol umučený a ktorá ešte vtedy bola poznačená svätou krvou jeho, slávnostnou posviackou pamätného miesta. Vďačný biskup založil hneď na začiatku úradovania svojho na tom pamätnom mieste opátstvo sv. Benedikta a nadelil ho majetkami a dôchodkami. Nad jaskyňou na Skalke dal vystavať kláštor benediktínsky s kostolom a na strmej skale nad Váhom, ktorá leží oproti Opatovej a Trenčínu a s ktorej zhodili vrahovia telo svätého Benedikta do vín, vystavil kostol s dvoma vežami ku cti svätého mučeníka. Dôchodky opátstva rozmnožil Béla IV., kráľ uhorský, roku 1238, keď bol prišiel na Skalku a presvedčil sa, že mnísi, ktorí ohlasovali slovo Božie a spovedávali na celom Považí, trpia na veľký nedostatok.
Biskup nitriansky Paskasius potvrdil roku 1297 základnú listinu Jakubovu. Toto opátstvo trvalo až po osudnú bitku a porážku vojska uhorského pri Moháči , r. 1526. Od toho času hynula sláva týchto nábožných pomníkov svätých Andreja Svorada a Benedikta mnohými pohromami. Následkom nepokojov Zápoľovcov rozpŕchli sa mnísi Benediktíni; ale biskup nitriansky, Štefan Podmanicky, vyprosil si r. 1528 právo patronátske slobodného udeľovania tohoto opátstva. Zápoľovci zhabali predsa statky jeho po kusoch a potom zase velitelia vojska cisárskeho. Kráľ Ferdinand III. na žiadosť arcibiskupa ostrihomského Juraja Lippaya udelil opátstvo Skalky Jezuitom roku 1644, aby tam založili kolégium svoje. Po zrušení tovaryšstva Jezuitov prešiel majetok opátstva do základiny študijnej. Po týchto pohromách premenili sa kláštor a kostol na Skalke pomaly v zrúcaniny, aké dnes vidíme; ale nábožný ľud neprestával konávať ta každoročne púte svoje. Na týchto zrúcaninách modlieval sa, spieval a premýšľal o zázrakoch, ktorými poctiť ráčil milostivý Boh služobníkov Svojich svätých Andreja Svorada a Benedikta a neprestajne prechováva až na dni naše veľkú úctu a dôveru k ním, ako k mocným orodovníkom a patrónom biskupstva nitrianskeho. Roku 1853, dňa 17. júla bol slávnostne posvätený novo opravený kostolík pri jaskyni na Skalke k úcte svätých pustovníkov a mučeníkov, a biskup nitriansky Imrich Palugyai obdaroval ho základinou.
A tak schádza sa v tento deň alebo v budúcu nedeľu každoročne nábožný ľud na Skalku ku jaskyni svätých patrónov, kde v kostolíku slúžieva sa svätá omša, ohlasuje sa slovo Božie a prespevuje sa nábožná pieseň k úcte svätým  Andrejovi a Benediktovi. V Nitre a v Opatovej býva tento deň zasväteným sviatkom k úcte týmto patrónom biskupstva nitrianskeho.
Svätý Andrej Svorad vyobrazuje sa v rúchu pustovníckom, ako sa modlí so zopätymi rukami v prázdnom dube, pri ňom stojí anjel.
Svätý Benedikt vyobrazuje sa tiež v rúchu pustovníckom pred jaskyňou, ako složenými rukami odrieka svätý ruženec, neďaleko vidno blížiť sa vrahov a poletujúceho orla.
Karol Jerguš
 
 
Príspevok Svätý Andrej Svorad a Benedikt, pustovníci z jaskyne na vrchu Zobor zobrazený najskôr Hlavné správy.