Antiochia 11. marca 2018 (HSP/Foto:interalex.net)

Achác, menom Agathangelos, t. j. „dobrý anjel“, bol biskupom v aziatskom meste Antiochii. Keď cisár Decius r. 249 vydal zákony na prenasledovanie kresťanov, a mnohí už z púheho strachu pred mukami Krista Pána zapreli, zotrvávali Antiochenskí neohrozene verní viere svojej, lebo biskup ich – Achác bedlil opravdu ako dobrý anjel nad nimi a slovom i činom zmužilosti im dodával.

Miestodržiteľ Marcian počujúc, že biskup Achác štítom i útočišťom je kresťanov, dal si ho predvolať. Achác sa dostavil a tu hneď osopil sa na neho Marcian:
„Lebo pod vládou rímskou žiješ, musíš cisára nášho i ctiť a milovať.“
 Achác: „A komuže blaho cisárovo leží viac na srdci, nežli nám kresťanom? Ktože miluje ho viac, než my?My neustále modlievame sa za neho, aby dlho živý bol, spravodlivo nad národmi panoval, a aby vláda jeho bola pokojná, modlievame sa i za vojsko jeho a za šťastie celej dŕžavy.“
Marcian: “V tom ťa chválim, aby však cisár o oddanosti tvojej ešte lepšie sa presvedčil, poď a obetuj so mnou.“
 Achác: „Ja síce k Bohu jedine pravému a veľkému modlievam sa za blaho cisárovo, ale cisár nesmie od nás žiadať, aby sme mu obetovali, a my ani nie sme povinní obetovať mu ako Bohu.A kto by aj iba človeku preukazoval služby Božie?“
Marcian:“Ale povedz mi, kto je ten Boh, ku ktorému sa to modlievaš, aby sme sa mu i my klaňali?“
Achác:“Ó, ako bych si prial, aby si poznal Pána Boha môjho a zvedel, že On je jedine pravý Boh.“
Marcian:“A ako sa volá Boh tvoj?“
Achác: „On je Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov.“
Marcian:“Sú to tiež mená bohov?“
Achác: “Nie, to sú len mená otcov, ku ktorým On kedysi hovoril a ktorých spasil, On je jedine pravý Boh, ktorého musíme sa báť.“
Marcian: „Ale kto je on?“
Achác: „Ten Najvyšší – Adonai, ktorý sídli nad Cherubínmi a Serafínmi.“
Marcian: „A kto to je ten Serafín?“
Achác: „Služobník Najvyššieho, ktorý stojí pred trónom jeho.“
Marcian: „Aká lichá múdrosť ťa to zviedla, daj si pokoj s vecami neviditeľnými, a klaňaj sa bohom, ktorých môžeš videť.“
Achác: „Nuž a čo sú to za bohovia, ktorým kážeš sa mi klaňať?“
Tu dal sa mu Marcian vypočítavať modly pohanské a akých vraj zásluh vyzískali si ony o pokolenie ľudské. Ale Achác rečou pádnou a nepodvratnou dokázal mu, že bohovia pohanskí sú iba ľudia, ako iní ľudia, plní náruživosti, zrkadla hriechov a neprávostí, a nemožno ich teda beztrestne ctiť ako bohov. Pohoršený rečou takouto, skríknul Marcian:
„Obetuj im alebo zhyň!“
Achác však ticho odpovedal: „Počínaš si, ako lúpežníci niekde v horách, ktorí, keď popadnú človeka pocestného, zahučia mu do ušú: „Život – alebo peniaze!“ V takomto okamihu nemôže človek dlho rozmýšľať, lež musí mocnejšiemu sa podvoliť. Dávaš mi teda voliť, aby som   dopustil sa zločinu, alebo zomrel. No, ja neľakám sa hrozby tvojej!Verejné zákony trestajú cudzoložstvo, krádež, vraždu; keby takýchto ohavností bol som sa dopustil, bol by som sám odsúdil sa skôr, než daná by bola tebe možnosť mňa odsúdiť. Ak však len to trestať chceš smrťou, že klaniam sa Bohu jedine pravému, vtedy to nie je zákon, čo mňa odsudzuje, ale len ľubovôľa sudcova. Nuž a znaj, že písané stojí: „Každý bude súdený tak, ako sám súdil.“
Marcian: „Nie som tu, aby som nad tebou súdil, ale aby som ťa poučil, a preto ak budeš sa vzpierať , zaslúžený trest ťa nemine.“
Achác: „Ja však mám rozkaz, nezaprieť Boha svojho. Počúvaš  ty človeka smrteľného, ktorý dnes – zajtra pokrmom bude červov, čím viac zachovávať musím ja prikázania Boha najvyššieho, ktorého moc je neobmedzená a večná, a ktorý riekol: „Kto mňa zaprie pred ľudmi, toho i ja zapriem pred Otcom mojim, ktorý je v nebesiach.“
Marcian: „Boh má teda, dľa tvojho náhľadu, i Syna?“
Achác: „Má, ovšem.“
Marcian: „Kto je ten Syn Boží?“
Achác: „Slovo milosti a pravdy.“
Marcian: „Je to jeho meno?“
Achác: „Nie je, meno jeho je: Ježiš Kristus.“
Marcian: „A od ktorej ženy dostal Boh toho Syna?“
Achác: „Boh Syna svojho nesplodil spôsobom ľudským. Adama, prvého človeka, utvoril rukou a dal potom telu jeho ducha a život. Syn Boží však, Slovo pravdy, vyšiel z útrob Otcových, ako stojí písané: „Vydalo srdce moje zo seba Slovo dobré.“
Marcian: „Boh teda má telo?“
Achác: „On sám jedine pozná seba. Jeho neviditeľná bytnosť nie je nám známa,  my len ctíme svätosť a moc jeho.“
Marcian: «Nemá – li Boh tela, nemá teda ani srdca, lebo kde nie je údov, tam nemôže byť ani citu.“
Achác: „Múdrosť nepochádza z údov, Boh je, ktorý ju udeľuje. Načo treba rozumu telo?“
Ďalej sa Marcian nedotazoval, lež znovu doliehal na Acháca, aby dľa rozkazu cisárovho bohom obetoval a i ľud sebe zverený k tomu nahovoril. Achác však odpovedal:
„Ľud môj nespravuje sa vôľou mojou, ale zákonom Božím. Radím – li mu čo dobrého, vtedy nech ma uposlúchne, ale nech opovrhne mnou, ak radil by som mu niečo zlého alebo chcel-Ii bych ho zviesť k neprávosti.“
Vtedy žiadal Marcian, aby mu udal mená svojich veriacich, Achác však riekol:
„Mená ich zapísané sú v nebesiach, v neviditeľnej knihe Božej.“
Marcian: „A kde sú čarodejníci, druhovia tvoji, a učitelia bludu vášho?“
Achác: „My v ošklivosti máme čarodejstvo.“
Marcian: „Nové náboženstvo, ktoré vy uviesť chcete, nie je nič iného, leda umenie pekelné.“
Achác: „My zavrhujeme bohov, čo sú dielom rúk vašich, bohov, pred ktorými vy, keď ste si ich rukama vlastnými narobili, chvejete sa. My však bojíme sa jedine Boha, ktorý nás stvoril, ktorý nás ako Otec miloval a ako dobrý pastier z pažeráka večnej smrti vyrval.“
Marcian: „Udaj mená, nechceš-li byť trestaný.“
Achác: „Tu stojím pred súdnou stolicou tvojou. Trúfaš si premôcť viacerých, keď ani so mnou jediným rady si nevieš? Záleží-li ti však na menách, tedy čuj: Ja volám sa Achác, prímenom Agathangelos, a druhovia moji sú: Piso, biskup z Troady a Menander, kňaz. Teraz teda už vieš, rob, čo ti vôľa!“
Na to kázal Marcian svätého biskupa odviesť do žalára, kde mal zostať dotedy, kým cisár sám nad osudom jeho nerozhodne. Keď cisár Decius zprávu o výsluchu Achácovom čítal, divil sa múdrosti a neohrozenej stálosti svätého Vyznavača, i rozkázal hneď prepustiť ho na svobodu, ba dovolil mu vieru kresťanskú svobodne vyznávať i na ďalej. Achác zomrel smrťou spravodlivého, a ľud, ktorý si ho nazval „dobrým anjelom“, ctiI ho jako svätého.
S dvojakým nepriateľom stretávali sa vyznavači viery Kristovej: zo Židmi a pohanmi. Židom bolo učenie o kríži pohoršením, pohanom bláznovstvom, a veru, nie každý vyznavač obišiel tak na ľahko ako svätý Achác, lež tisíci podstúpili smrť mučenícku. A títo odporcovia viery, že Ježiš je Syn Boží, títo nepriatelia viery Kristovej spôsobu pohanského, po dnes nevyhynuli. Už svätý Pavel sťažoval si na nich, keď písal:
„Mnohí chodia … , o ktorých s plačom pravím, že sú nepriatelia kríža Kristovho, ktorí len o zemské veci stoja, ktorých boh brucho je, koniec zahynutie a sláva v zahanbení ich.“ (Filip. 3, 18.) Ľudia tohto druhu vyskytujú sa až dosiaľ všade, a neviem, že by kedy bolo hemžilo sa v cirkvi toľko pokrstených pohanov, koľko práve za našich terajších časov. A ako ich apoštol Boží v liste svojom opísal, takými sú až podnes. Sháňajúc sa bažive len po veciach dočasných, nechcú o veciach neviditeľných ničoho ani vedieť a posmech si robia z viero a mravouky kresťanskej. Bohom im je telo, ktoré neustále kŕmia a ktorému všemožne hovia, a preto zabúdajú celkom na dušu, akoby s vychladnutím krvi v žilách všetkému už konec nastával. Drzo zľahčujú sväté náboženstvo a v zahanbovaní ho vyhľadávajú slávu svoju, ba hriešnou neverou svojou i verejne sa honosia, a túto svoju „múdrosť“ všade predávajú. O pravdách Božích nechcú ani počuť ani čítať, a keby aj ináč vzdelanosťou dľa smyslu tohto sveta oplývali, v tom, vo veciach dušného spasenia sa týkajúcich zostávajú ignorantmi. Ký div, keď slepec, ktorý svetla Božieho nikdy nevidel, pohŕda slnkom? Ký div, keď ľudia, ktorí útechy viery na sebe nikdy neokúsili, tento balzam, tento diamant nohami šľapú?
Najväčšou však pošetilosťou týchto jednostranne preučených osvietencov je, že svoju neveru vychvaľujú a vyhlasujú za osvetu a pravý pokrok, čím, bohužiaľ, mnohých slabochov zvádzajú. Naše mestá a mestečká len sa hemžia takýmito nedoukami, ktorí sa za kresťanskú vieru hanbia.
Karol Jerguš