Bratislava 20. augusta 2017 (HSP/Foto:wikipedia)

Jak pobožní a bohabojní boli prví kresťania, jak pevná bola ich viera v Ježiša, Syna Božieho, jak vrelá bola ich láska k nemu, toho môžeme sa dočítať v nasledujúcom životopise. Vyňatý je on z aktov obsahujúcich všetko to, čo sv. mučeníci sami vyprávajú, a čo očitý svedok ich zápasu a smrti bol spísal. Aktá tieto ešte za času sv. Augustína verejne boli čítané pri službách Božích, nemožno teda o ich hodnovernosti pochybovať. Bodaj by čítanie tohto života i teba, duša kresťanská, povzbudilo k čulej viere a vrelej láske oproti Spasiteľovi tvojmu
Svätá Perpetua a svätá Felicita, radšej sa nechali roztrhať v aréne, než by zapreli svoju vieru

Za rímskeho cisára Severa povstalo roku 202. ukrutné prenasledovanie kresťanov. V meste Kartágu žilo vtedy päť katechumenov, to jest novo obrátených veriacich, ktorí ešte čakali na krst. Mená týchto piatich katechumenov sú:  Revokátus, Felicita, Saturnin, Sekundulus a Perpetua. Felicita bola práve na siedmy mesiac samodruhá. Perpetua bola vo veku 22 rokov, vznešeného rodu, bohato vydaná a kojila dieťa. Jej otec, ukrutný pohan, miloval ju nad všetky svoje ostatné deti,  jej matka a traja bratia, z pomedzi ktorých najmladší už zomrel, boli, tak sa zdá, už kresťania. Keď teda vypuklo prenasledovanie, pohania lapili spomenutých päť katechumenov a vhodili ich do žalára. S nimi dal sa uväzniť aj istý Satur, ako sa zdá, brat Saturnina, ktorý ich bol vyučoval vo viere. Sotva sa ocitli v žalári, nastal im tuhý duševný boj, o ktorom Perpetua sama nasledovne rozpráva:
„Boli sme ešte len u našich prenasledovateľov, keď môj otec, pobádaný láskou, ktorú choval ku mne, prišiel do väzenia a snažil sa silou mocou prehovárať mňa.
„Otče“, spýtala som sa ho, „vidíš tu tento džbán na zemi?“
On: “Vidím.“
Ja: „Možno menovať ho iným, než čím je?“
On: “Nie.“
„Tak teda i ja nemôžem byť inou, než čím skutočne som, kresťankou.“
Otec, rozhorčený nad týmito slovami, chcel mi vybiť oči, uspokojil sa však s tým, že ma zbil a zanechal celý zahanbený, lebo mu dôvody, ktoré mu diabol bol vnukol, nič neprospeli. Niekoľko dní nechal ma v pokoji a ja som vrúcne ďakovala Bohu za to. Medzi tým prijali sme svätý krst, a keď mi kňaz vodu na hlavu lial, vnukol mi Duch svätý, aby som si ničoho nežiadala, len sily a vytrvalosti v mukách. Skoro na to vhodili nás do žalára ukrutne tmavého, a v prvom okamihu som sa zľakla, nevidiac ani, kde sme. Ó, bol to strašný deň, vojaci nás trýznili, ja som však nariekala len nad tým, že nemám dieťa pri sebe. Dvaja učni, zatvorení s nami, vymohli nám za peniaze, že sme mohli prejsť každodenne na niekoľko hodín na voľnejšie miesto v žalári, osviežiť sa čerstvým a zdravým povetrím.  Ostatní sa starali každý o seba, ja som si kojila dieťa, ktoré mi matka bola doniesla polomŕtve. Matka ma totiž navštívila i s bratmi. Ja som ju tešila, vidiac jej ukrutnú bolesť, ktorá ju zožierala, ale dieťa som si nesmela podržať u seba. To všetko trpela som cez niekoľko dní, konečne mi dovolili podržať si dieťa v žalári, a vtedy zmizla všetka moja úzkosť, a žalár stal sa mi príjemný, ako ktorékoľvek iné miesto. Jedného dňa riekol mi brat:
„Drahá sestra, ty stojíš u Boha v tak veľkej milosti, pros ho teda, aby ti zjavil vo videní, či budeš vyslobodená alebo umučená?“
„A keďže mi Boh toľko dobrého bol preukázal, povedala som mu s dôverou:“
„Zajtra sa dozvieš, čo sa stane.“
„I jala som sa modliť a prosiť o videnie, ktoré sa mi ukázalo takto:
Videla som veľmi vysoký zlatý rebrík, siahajúci vrchom až do neba, a tak úzky, že po ňom len druh za druhom vystupovať mohol. Z oboch strán boli na ňom meče, oštepy, kosáky  a nože, tak že ktokoľvek by bol po ňom vystupoval neopatrne a nemajúc zrak obrátený vždy k nebesám, bol by zaiste ostal visieť na ostrých nožoch. Pod rebríkom ležal velikánsky drak, hroziac pohltiť každého, kto sa opovážil hore rebríkom stúpať. Prvý išiel hore rebríkom Satur, ktorý sa bol dal dobrovoľne zajať, súc pri nás, keď nás chytili. Prijdúc teda na samý vrch rebríku, obrátil sa ku mne a zavolal:
„Perpetua, ja tu na teba čakám, daj len pozor, aby ti drak neublížil.“
„On mi neuškodí, odpovedala som, ja stúpim na rebrík v mene Pána Ježiša Krista.“
A drak sa skutočne ukazoval byť bojazlivým, utúlil sa a slúžil mi za schod, keď som vstupovala na rebrík. A príjduc hore na vrch, zočila som peknú a veľkú záhradu, a uprostred nej muža vysokej postavy, so šedinami na hlave, odiateho rúchom pastierskym. Sedel a dojil ovečky, okolo neho stálo množstvo ľudu, všetko v bielych šatách. Tento človek, pohliadnuc na mňa, zvolal:
„Vítam ťa, dcéra moja!“
Potom mi podal trochu mlieka, práve nadojeného. Ja som ho prijala so zopätými rukami a keď som ho vypila, hovorili  všetci okolostojaci
„Amen“.
Pri tomto slove precitla som a cítila som ešte v ústach akoby niečo sladkého. Toto videnie vyrozprávala som ihneď bratovi a súdili sme z toho, že nám nastáva smrť mučenícka.  Za niekoľko dní doniesli mi správu, že budem vypočúvaná. Ako náhle to otec počul, prišiel bôľom celý umorený ku mne, aby ma ešte raz videl.
„Maj útrpnosť s mojimi šedinami“ vravel , „zľutuj sa nad otcom, ak som hoden menovať sa tvojím otcom, ktorý som ťa vodieval až do rozkvetu tvojej mladosti za ruku, a prednosť  ti dával pred ostatnými bratmi. Nerob mi hanbu pred svetom! Spomeň si na bratov, na matku, na svoje dieťa, ktoré bez teba na žive neostane. Poddaj sa, obetuj bohom ak nechceš nás všetkých priviesť do hrobu lebo kto bude žiť, ak ty umrieš?  To hovoriac bozkával mi ruky, padol mi k nohám a plačúc, nazýval ma nie svojou dcérou, ale svojou paňou. Ja som nariekala a plakala nad jeho starobou a nad tou myšlienkou, že len on sám zo všetkých mojich nepraje mi smrť mučenícku. Tešila som ho týmito slovami:
„Nestane sa pri súde nič iného, len čo Boh chce, veď nie sme si v moci vlastnej, ale v moci jeho.“
Zúfalý odišiel. Deň na to, práve keď sme večerali prišli pre nás, aby nás vyviedli na verejný súd k výsluchu. Z okolitých ulíc zbehla sa veľká sila ľudstva. Vstúpili sme teda na súdne miesto a každý, súc pýtaný vyznal Ježiša Krista. Prišiel rad i na mňa, tu znenazdajky zjavil sa tam otec s mojim dieťaťom na rukách a odvolajúc ma stranou, riekol mi hlasom prosebným:
“Zľutuj sa aspoň nad svojim dieťaťom.“
Prokurátor Hilarion, spojil sa s mojim otcom, privolal mi tiež:
„Zľutuj sa nad šedivou hlavou otcovou, zľutuj sa nad nevinným svojim dieťaťom, obetuj za blaho cisárovo.„
Ja som však na to odvetila: „Nebudem obetovať .“
Hilarion na to: “Teda si kresťanka?“
„Áno, som kresťanka,“ znela moja odpoveď. A keď sa mi otec poznove blížil, aby ma zvádzal k odpadlíctvu, dal ho Hilarion zahnať metlami. To ma tak bolelo, ako by boli mňa samú šľahali, i dala som sa do plaču nad jeho starobou. Po výsluchu odsúdil nás sudca, že máme byt roztrhaní od divých zverov. Plní radosti, vrátili sme sa do žalára. Jáhna Pomponia poslala som hneď k môjmu otcovi a žiadala som od neho moje dieťa. Ale otec nechcel mi ho vydať. Zaľúbilo sa však Bohu, že ani dieťa si nežiadalo prsia ani mlieko mi nečinilo viacej ťažkosti. Niekoľko dní na to, keď sme sa modlili spolu zdalo sa mi, ako by som počula hlas menujúci meno môjho zomrelého brata Dinokrata, na ktorého  som nebola myslela odkedy zomrel. I rozplakala som sa, pomysliac si na jeho smrť a poznala som, že sa mám zaň modliť, čo som hneď učinila. Noc na to som mala opäť videnie:
„Videla som Dinokrata vychádzať z tmavého miesta, kde ich ešte viacej pospolu bolo, bol celý uhriaty, sotva popadol dychu, tvár jeho bola bledá, zaprášená a ešte krvácajúca ranou, na ktorú bol umrel. Bol mi on vlastný, strašný rak rozhryzol mu líce, a hrozné bolo dívať sa naň, keď umieral. Za tohto chlapca som sa modlila. Medzí nim a mnou bol veľký priestor, cez ktorý nemohla som k nemu, vedľa neho bola studňa plná vody, ale okraj bol vysoký, takže ani na prstoch nemohol ústami dosiahnuť, aby sa napil. Veľmi ma bolelo, že chlapec nemohol piť a precitnuvšie z videnia, poznala som, že brat môj ešte trpí, í úfala som pomôcť mu modlitbou. Modlila som sa teda zaň po celý ten čas, čo sme bolí preložení do žalára táborného, súc totiž to určení pre divadlo, ktoré mali dávať ku ctí cisárovi Getovi v tábore. I neprestávala som sa modliť a Boha vzývať dňom í nocou. Toho dňa však, keď nás bičovali, mala som nové videnie. Tmavé miesto, v ktorom som bola videla predtým chlapca Dinokrata, bolo ožiarené. Chlapec bol oblečený v rúcho krásne, telo jeho bolo čerstvé a umyté . Rana v tvári bola vyliečená a len jazva po nej ešte zrejmá. Okraj studne bol tak nízky , že chlapec vodu ľahko dosiahnuť mohol, na kraji stála nádoba plná vody i zahnal smäd svoj, odbehol od studne hrať sa, ako to chlapci robievajú, ja však precitla som plná radostí a poznala som, že už netrpí.“
„Po niekoľkých dňoch potom počal nám vodca našej vojenskej stráže preukazovať zvláštnu úctu, zbadajúc, jak veľkých milostí nám Boh udeľuje. Preto i dovolil naším bratom prichádzať voľne k nám, tešiť nás, alebo tešiť sa s nami. Keď sa blížil deň verejných hier, prišiel otec znovu ku mne. Celý utrápený trhal si bradu, klesol od bôľu na zem tvárou do prachu, preklínal starý svoj vek a vravel veci, ktoré by každý tvor k zľutovaniu pohnúť museli. Mňa sa zmocnil bôľ nevysloviteľný. V predvečer dňa, k nášmu zápasu určeného, mala som opäť videnie Zdalo sa mi, ako by som videla prichádzať učenca Pomponia a klopať silno na žalárne dvere, ja som mu šla oproti, chcejúc mu otvoriť. Bol odetý v biele rúcho, obsadené trojitým radom zlatých granátov a hovoril: ,,Perpetua, čakáme na teba, poď so mnou.“ Potom ma vzal akoby za ruku a viedol ma po úzkej a nerovnej ceste, až konečne sme sa ocitli celí zadýchaní v amfiteátri. Keď sme stáli uprostred, riekol mi: „Ničoho sa neboj, ja si zastanem pri tebe, a budem bojovať po boku tvojom.“ Potom odišiel a zanechal ma samotnú. Teraz som videla sedieť okolo seba nesmierne množstvo ľudu, i vediac, že som odsúdená k roztrhaniu divými zvermi, divila som sa, prečo sa zdráhajú vypustiť ich na mňa. Naraz som zazrela škaredého čierneho Egypťana so svojím pomocníkom, kráčajúcich rovno ku mne, ako by so mnou zápasiť chceli, zároveň však videla som i zástup mládencov, ktorí sa blížili brániť ma. Vyzliekli ma, pomazali ma olejom, í videla som sa týmto činom premenená v statného bojovníka. Egypťan sa medzitým váľal v prachu zápasiska. Pred samým začatím smrtonosného boja, vidím zrazu blížiť sa ku mne muža obrovskej veľkosti, odiateho dlhým šarlátovým rúchom, ktoré mal na prsiach sponkou pripevnené a vysádzané početnými zlatými a striebornými granátmi. V ruke držal žezlo ako dozorca hier, a zelenú ratolesť, na ktorej skveli sa zlaté jablká. Rozkážuc mlčať riekol: „Ak premôže Egypťan túto ženu, zabije ju mečom, ak premôže však žena jeho, dostane sa jej táto ratolesť.“ Potom si sadol na svoje miesto, a Egypťan i ja pustili sme sa do boja.  On ma hľadel pochytiť za nohu, ale ja som ho zrazila, tak že padol tvárou na zem a ja som mu stúpila na hlavu, ľud sa dal do hlasitého kríku, moji spojenci zanôtili víťaznú pieseň, a ja som šla k dozorcovi hier, ktorý mi podal zelenú ratolesť a poľúbíac ma, vravel : „Dcéra moja, pokoj s tebou.“ Tu som precitla a porozumela som, že nebudem zápasiť s divokými zvermi, ale s diablom, vedela som však, že zvíťazím.“  Tak znie vypravovanie svätej Perpetuy.
Väzni v žalári len toho ľutovali, že Felicita nebude môcť s nimi vojsť do neba, lebo podľa zákonov rímskych tehotná žena nesmela byt odpravená. Keď sa teda spoločnou modlitbou utiekali k Bohu, aby spolu s nimi i Felícítu k sebe vzal, dostavili sa jej zrazu pôrodné bolesti, ktoré mali prísť až za mesiac. A keď Felicita, ako iné ženy, pri pôrode kričala, riekol jej žalárny dozorca, že keď už teraz tak veľmi kričí, ako vydrží to, keď ju predhodia divokým zverom ? Felícita ihneď bez rozmýšľania prekrásne odpovedala:
„Teraz trpím len sama, ale pri mučení bude Pán trpieť za mňa a i vo mne, lebo za neho mučená budem.“  Istá kresťanská pani ujala sa jej dieťaťa a vychovala ho za svoje.
Siedmeho marca nastalo konečne veľké a hrozné divadlo. Perpetua a Felicita boli predhodené divej krave. Ale Perpetua, podobratá rohami a zrazená na zem, viacej pomýšľala na počestnosť, než na bolestnú ranu, a roztrhaným odevom hľadela zakryť obnažené údy. Pohanský ľud, aj keď podobným krvavým divadlám celkom už privyknutý, bol predsa pohľadom týmto tak obmäkčený, že jednohlasne žiadal, aby na úbohé tieto ženy žiadne divé zvery neboli pustené, lež aby ich kat odpravil mečom. A keď na to kat prišiel, pobozkali sa sväté mučenice ešte raz, a podvolili sa pokojne i ticho rane smrteľnej. Sväté ich telá ukryli kresťanskí bratia a v 5.storočí, za časov svätého Augustína, zložené boli vo veľkom chráme mesta Kartága.
Katolícka cirkev učí, že jesto očistec, kde duše zomrelých v Kristu veriacich, ktoré tu na zemi neučinili ešte za hriechy svoje spravodlivosti božskej zadosť a tak plného očistenia i posvätenia ešte nedošli, ostávajúce im pokuty k plnému očisteniu trpia, lebo do neba nič nečistého vojsť nemôže. A toto učenie cirkvi katolíckej nie je nové. Veď svätá Perpetua žila pred viacej než 1600 rokmi a verila na očistec. Ona teda musela už vtedy počuť o tejto veci pri kresťanskom vyučovaní, a tak musela to byť už vtedy všeobecná viera medzi kresťanmi. Svätá Perpetua totižto, keď videla svojho sedemročného brata, uhriateho a slnkom utrápeného vychádzať z miesta tmavého, hneď prišlo jej na um, že sa on ešte v očistci trápi, i jala sa preto modliť sa zaň, na čo chlapček oslobodený bol od svojho trápenia.
Drahý čitateľ! Modli sa i ty často a vrúcne za dušičky v očistci, je to dobrý, bohumilý skutok, a keď ony do neba prejdú, orodovať budú za teba u trónu Božieho. Pri tom však pamätaj i na to, že každého, i toho najmenšieho hriechu varovať sa musíš. Brat svätej Perpetuy bol len sedemročný chlapček a predsa musel i on trpieť v očistci. Z toho vidíme, jak svätý a jak spravodlivý je Boh, ktorý ani dieťa neušetrí, ani ušetriť nemôže, ak ono hriechom poškvrní si svedomie. Premysli a rozváž, ako si strávil svoje mladé roky? A ľutuj hneď za svoje hriechy, spáchané počas nerozvážnej mladosti. Zvolaj často k Hospodinovi s kajúcim Dávidom:
„Nespomínaj si Pane, na hriechy mojej mladosti a na nemúdrosť moju!“
Karol Jerguš