Svätá Františka – rímska, jej pokrmom bol chlieb a nápojom voda

Rím 24. septembra 2017 (HSP/Foto:Karol Jerguš)

Všemohúci Boh určil každému veku istý stav, v ktorom, ak zachováva príkazy a sväté sviatosti užíva, spasenia dôjsť môže. Preto píše svätý Pavel k Efezanom:
„Prosím vás teda, ja väzeň Pánu, aby ste chodili tak ako hodno je toho povolania, ku ktorému povolaní ste.“
Na snímke svätá Františka

Svätý Jakub apoštol napomína:
„Ak však dakomu vás nedostáva sa múdrosti, aby totiž uspokojil sa so svojim stavom, nech ju žiada od Boha, ktorý všetkým dáva bez výhovorky, a bude mu daná.“
Ale stav a povolanie samo sebe nepostačuje ešte k tomu, človeka urobiť svätým, lež keď  človek povinnosti tohto svojho stavu plní a cnosti s ním spojené horlivo koná, môže sa stať svätým. Tak aj keď je panenstvo dokonalejší stav než manželstvo, ono samo ešte človeka svätým učiniť nemôže, naopak ani stav manželský v ničom nehatí človeka, aby sa svätým stať mohol. Príkladom sú nám toho početní svätí. Zrejme to vidíme živote sv. Františky, vdovy.
Sv. Františka, vdova, menuje sa Rímskou, lebo sa narodila v Ríme a síce roku 1384. Otec jej bol veľmi bohatý šľachtic. V útlej mladosti milovala nadovšetko cudnosť a preto by nebola ani za svet dovolila, aby sa kto čo len žartom bol dotkol jej ruky, tváre a vôbec tela. Premilé dievča rovnalo sa viacej anjelovi, než dcére tohto sveta, vážnosťou, prevyšujúcou útly jej vek, uťahovala sa od detinských hier, nadovšetko pokoj a tiché rozjímanie, v ktorom ona s detinskou prosto srdečnosťou obcovala so svätými a anjelmi Božími tak živo, ako by bola mala viditeľné bytosti pred sebou, dávala im darom vonné kvety, vila vence a rozprávala im všetky svoje drobné radosti a potešenia.
Na snímke sv.Františka dávajúca almužnu, maľba Giovanni Battista Gaulli
Keď jej bolo dvanásť rokov, zanášala sa tou jedinkou túžbou, zriecť sa sveta celkom a isť do kláštora. Rodičia však nechceli k tomu privoliť, tak že z poslušnosti vydala sa neskôr za mladého šľachtica Vavrinca Ponzianiho. Podvoliac sa vôli rodičovskej, mala ona pri tom najčistejší úmysel, chcela tak dokázať svoju poslušnosť, súc spolu odhodlaná, plniť i v tomto stave vždy a vo všetkom vôľu Božiu. S týmto úmyslom pristúpila k oltáru, a Boh jej udelil k tomu hojného požehnania. Usporiadajúc si dom, začala viesť život tichý a v ústraní. Len toho si hľadela, aby sa zaľúbila Bohu a manželovi a verne plnila svoje povinnosti. Preto ani nečinila zbytočných návštev, a keď musela podľa obyčaje stavu svojho navštevovať kedy-tedy príbuzných alebo iné šľachtické rodiny, činila to vždy s vážnosťou ako sa na kresťanskú paniu sluší. Keď po obyčaji svojho rodu musela sa šatiť zamatom a hodvábom a musela nosiť drahocenný šperk, nekládla na to nikdy veľkej váhy. Činila to nie z obľuby, ale z nutnosti, nemohúc ináč podľa svojho stavu činiť. K manželovi svojmu bola vždy prívetivá, úslužná a vľúdna. Najkrajším toho svedectvom je, že behom štyridsať rokov, ktoré v stave manželskom strávila, medzi ňou a manželom nikdy neprihodilo sa ani najmenšie nedorozumenie, nenávisť alebo zvada. Čo videla manželovi na očiach, ochotne splnila. Neodporovala mu nikdy, i keby dakedy právo na jej strane bolo bývalo, radšej mlčala, čakajúc na vhodnejší čas, a potom mierne i slušne predniesla svoju mienku. V modlitbe a rozjímaní mala najväčšie obľúbenie, rada chodievala do kostola, však nezanedbala domáce svoje povinnosti. A keď ju manžel volal, alebo jej niečo naložil, odložila modlitbu a rozjímanie a ochotne podrobila sa jeho rozkazom. Pri takýchto príležitostiach vravela obyčajne: „Vydatá pani musí vedieť pretrhnúť svoje pobožnosti, jak to jej domáca úloha požaduje, veď to znamená len opúšťať Boha pre Boha, od modlitby plniť to, čo nám stav náš ukladá za povinnosť.“ Týmto chcela povedať:
„Boh samozrejme chce, aby sme sa modlili ale predovšetkým žiada, aby sme plnili povinnosti stavu svojho. Ak nemôžeme teda plniť jedno druhé naraz, milšie je Bohu, ak ukrátime a odložíme modlitbu, než keď zanedbáme povinnosti stavu.
Aká bola k manželovi, taká bola k dietkam. Boh ju žehnal štyrmi dietkami, ktoré ona pokladala za nebeský dar, a preto celá jej starostlivosť ta čelila, aby ich vychovala v bázni Božej a zachovala nevinné. Modlievala sa s nimi každodenne ráno a večer, rozprávala s nimi často o Ježišu Kristu a jeho láske k nám, hovorievala im často, ako Boh všetko vidí a vie a vštepovala im od útlej mladosti do srdca ošklivosť oproti hriechu. Spolu žiadala od nich poslušnosť na prvé slovo, a čo ako ich milovala, netrpela pri nich žiadnej nemravnosti, lebo ak s dobrým nemohla riadiť, trestala ich prísne.
Rovne tak dôkladne starala sa i o svojich služobných. Ustanovila im čas, kedy sa majú modliť, a kedy isť do kostola, zaobchádzala s nimi dobre a láskavo, slovom i príkladom viedla ich k dobrému. Onemocnel li kto z nich, nedovolila preniesť ho do nemocnice, lež opatrovala ho sama doma, hovoriac:
„My navštevujeme nemocnice, aby sme tam opatrovali cudzích nemocných, prečo by sme teda rovnakú lásku nemali preukzovať vlastným domácim ?“
Súc takto oproti manželovi, dietkam a služobným vždy láskavá a dobrotivá, oproti sebe samej bola nad mieru prísna. Obyčajným jej pokrmom bol chlieb a nápojom voda, vína alebo rýb neokúsila nikdy, okrem v nemoci na nariadenie lekárovo. Takýto nábožne kresťanský život urobil veľký dojem i na ostatné panie v Ríme. Mnohé z nich, ktoré predtým oddané boli márnosti, začali sa jednoducho nosiť a v domácej utiahnutosti plniť povinnosti stavu svojho. Áno, dali sa za príkladom sv. Františky zapísať do bratstva rádu Benediktínskeho, aby vo svete príkladný život pod riadením týchto nábožných kňazov viesť mohli.
Avšak koho Boh miluje, toho i navštevuje. I na sv. Františku dopadli všelijaké a to ťažké skúšky. Najprv jej umrel chlapec, nevinný ako anjel, potom dievča, celá jej radosť a potešenie. Františka sa síce tešila tým, že Boh jej nevinné dietky tak skoro povolal k večným radostiam, ale srdcu nemohla zabrániť, ani očiam, aby neplakali. Potom opäť Ladislav, kráľ neapolský, pozdvihol vojnu proti Rímu, a jeho vojská, zaujmúc mesto, plienili a drancovali všetko, čo im pod ruku padlo. Vavrinec, jej manžel, ranený bol pri obrane mesta a majetku pred zúrivým nepriateľom, syn jej odvedený do zajatia, palác a vonkajšie statky na vnivoč obrátené. Sv. Františka všetko toto trpezlivo znášala, ba keď Neapolskí jej manžela z mesta vypovedali a ona do núdze upadla, keď jej i to najpotrebnejšie schádzalo, neprestávala úfať a hovoriac s trpezlivým Jóbom:
„Pán Boh dal, Pán Boh vzal, meno Pána buď pochválené.“
I nedúfala darmo. Pokoj zanedlho nastal a s nim vrátil sa manžel i syn do náručia milej manželky a matky. Františka viedla i ďalej nábožné živobytie. S povolením manželovým založila kláštor pre panny a vdovy, ktoré sa sveta zriecť mienili. V tomto kláštore uviedla rehoľu sv. Benedikta.
Roku 1436, po smrti svojho manžela, rozlúčila sa sv. Františka so svojim synom a jeho dietkami, opustila skvostný palác, kde s manželom štyridsať rokov v nezakalenom pokoji strávila, a utiahla sa do kláštora, ktorý bola sama založila. Tu však zanedlho zájsť malo slnce jej života. Neustále pôsty, bdenia a kajúce skutky zoslabili jej telo. Jedného večera, vyberúc sa z kláštora, išla navštíviť ťažko nemocného syna, a sotva že nastúpila potom spiatočnú cestu, napadli ju slabosti tak nepremožiteľné, že od návratu upustiť musela. Prijala teda posledné sväté sviatosti, a na to anjel, ktorý ju v živote ochraňoval, povzniesol jej dušu pred trón Všemohúceho dňa 9. marca roku 1440.
Drahý čitateľ! Zo života sv. Františky, ktorý od počiatku až do konca veľmi mnoho nasledovania hodného obsahuje, kladiem ti pred oči len niektoré hlavné poučenia.
Sv. Františka už čo dieťa rozplakala sa, keď ju dakto neúplne oblečenú videl, alebo tela jej dotknúť sa chcel. Takto činiť máš i ty kresťan! Nikdy nedovoľuj, aby ťa kto videl v takom obleku, v jakom by si sa vôbec pred svetom ukázať nemohol, alebo aby sa kto necudne dotýkal tela tvojho. Tým menej budeš sa smieť i ty dotýkať koho takým spôsobom. Peklo bude naplnené ľuďmi, ktorí tomuto mravnému pravidlu protivne sa chovali. Jedinká radosť a potešenie sv. Františky už čo dieťa bola modlitba a samota. Keď teda deti k modlitbe nútiť treba, keď ony radšej s druhými roztopašnými deťmi behajú po ulici, než by sa doma v určený k tomu čas modlili, to je veľmi zlé znamenie. Kresťanskí rodičia by toho nikdy nemali trpieť. Sv. Františka poslúchala svojich rodičov a vstúpila do stavu manželského; preto ju požehnal Boh a bola šťastná . Ťažko sa prehrešujú oné deti, ktoré bez vedomia svojich rodičov, alebo proti vôli vstupujú do stavu manželského. Takéto deti nemôžu očakávať božského požehnania. Ťažko však prehrešiť sa môžu i rodičia, ak deti k manželstvu nútia, ktoré k tomu povolania nemajú, alebo im nanucujú ženícha alebo nevestu, ku ktorým necítia náklonnosti a lásky, alebo ak svoje deti v nedospelom ešte veku ženia a vydávajú.
Jak veľkú zodpovednosť uvaľujú takíto rodičia na seba pred Sudcom večným! Sv. Františka žila v manželstve štyridsať rokov, bez toho, žeby so svojím manželom len jeden jedinký raz bola prišla do sporu, zvady a nedorozumenia. Čo povedia na to manželia, ktorí ani jedného dňa, ba snáď ani hodiny nemôžu byť bez svárov ,a zvady, ktorí jeden druhého k hnevu popudzujú, hania a preklínajú ? Či pri takomto chovaní môžu dúfať, že Pán Boh, ktorý je Boh pokoja a jednoty, požehná ich svojimi milosťami? Sv. Františka dietkam svojim od útlej mladosti vštepovala do srdca bázeň a lásku k Bohu. Prečo nedáva každý rodič svojim deťom takéhoto naučenia?
Sv. Františka napokon rada bola s anjelmi a predovšetkým anjela strážcu videla jednostajne, akoby pri boku svojom stáť, a ak dopustila sa nejakej chyby, smutno od nej odvracať sa. Aj nám pri boku stojí anjel strážca, dávajme preto pozor, aby sme ho neurazili, konajme skutky jemu milé, ako chudoba a svornosť sú čistota, dobrovoľná pravdivosť, pokoj.
Karol Jerguš

ZDROJ >>

Komentujte :)