Svätá Alžbeta, panovníčka nazývaná matkou všetkých biednych a utrápených

Svet 18. novembra 2018 (HSP/Foto: Karol Jerguš)
 
Že človek v každom stave a povolaní s milosťou Božou povzniesť sa môže na vysoký stupeň dokonalosti kresťanskej a svätosti, toho podáva nám dojímavý obraz a skvelý dôkaz život svätej Alžbety, dcéry kráľa uhorského Andreja II. a vdovy vladára Durinského Ludvika, ktorá vynikala hlbokou pokorou, trpezlivosťou, sebazapieraním a obetovavou láskou ku trpiacim bližným

Svätá Alžbeta

Svätä Alžbeta narodila sa roku 1207 v Prešporku ako dcéra Andreja II, kráľa uhorského, a manželky jeho Gertrudy, rodenej vojvodkyne z Meránu a Korután . Už ako útlé triročné dieťa prejavovala veľkú nábožnosť a útrpnú lásku k chudobným ľuďom, ktorá stala sa najskvelejším drahokamom v korune jej. Roku 1211 zasľúbil ju otec kráľovský za manželku Ludvikovi, synovi Hermana, grófovi zemskému v Duringách a v Hessene.
Tento vyslal skvelé poslanstvo na dvor kráľovský do Uhier, aby doviedlo štyri ročnú princeznú na dvor jeho, kde mala sa vychovávať a oboznamovať s obyčajmi a mravmi nemeckými. A tak vychovávaná bola svätá Alžbeta na hradoch Vartburgu a Aisenachu . Keď pán Banko so straníkmi svojimi v neprítomnosti Andrejovej zavraždil manželku jeho Gertrudu, matku svätej Alžbety, začala si oškliviť malá princezná márný svet. Pod dozorom zbožných učiteľov a cnostnej učiteľky vzrastala ona v bázni Božej a nadobývala si potrebnú vzdelanosť pre povýšený stav svoj. Hry detské netešili ju, iba milostivý Boh bol predmetom mysle jej. Odriekla sa márnosti, vyhýbala skvostnému životu na dvore panovníckom. Dôchodky, ktoré venované bývali na potreby jej, rozdávala chudobným. Keď nútená bola zúčastniť sa na zábavách a tam pri hrách vyhrala peniaze, dávala ich chudobným dievčencom.
Keď dľa obyčaje dvorskej prinútená bola tancovať, zatancovala si raz do kola a riekla:
„Tak postačí svetu jeden tanec, odrieknem sa druhých ku cti Pána.“
Najmilším miestom jej bol chrám, a modlitba rozkošou. Keď prítomná bývala pri službách Božích s najvrúcnejšou nábožnosťou, povzbudzovaní bývali všetci prítomní ku skrúšenosti. Veľká bola skromnosť jej a hamblivosť, aby si uchránila tieto cnosti, vyvolila si za patróna sv. apoštola Jána. Keď vychádzala zo zámku, zastierala si tvár závojom, aby nebolo videť ju, i donášala okolitým chudobným ľuďom ostatky z jedla a peniaze, ktorí denne zhromažďovali sa pod hradom. Do chrámu išla vždy v jednoduchom rúchu bez všetkých okrás. Svetárski dvorania s úsmevom hľadeli na spôsoby života budúcej vladárky.
I zomrel znamenitý panovník Herman a zbožný i cnostný syn jeho Ludvik mal prevzať správu krajín, snúbenec svätej Alžbety, ktorý práve bol vzdialený dlhší čas od dvoru. Matka jeho Žofia prevzala vládu do plnoletosti synovej. Bola to pani pyšná a mnoho dbala na staré obyčaje a skvostný život dvorný. Zbožnosť, pokora a sebazapieranie budúcej nevesty Alžbety neľúbili sa jej. I začala ju sužovať pre veľkú nábožnosť a skromnosť, a dcéra jej Agneša vytýkala budúcej švagrinej, že má nízke a sprosté mravy, že nezná si vážiť vyššie postavenie svoje a že spôsobuje neúctu dvoru panovníckemu, a ostatné dvorné dámy hovorievali, že sa vychovala skôr za slúžku než za panovníčku a vysmievali ju pri každom kroku. Ešte i dvorania a úradníci urážali ju. Svätá Alžbeta nedbala na urážky a tým horlivejšie slúžila Bohu. Kedykoľvek išla do chrámu, odkladala zlatú korunu, ktorou ozdobená bývala ako princezná kráľovská. Keď raz vo sviatok Panny Márie prišla do kostola v Aisenachu s korunou na hlave, zložila korunu, matka-panovníčka dohovárala jej a pýtala sa s hnevom, prečo to urobila. Pokorná služobkyňa Božia odpovedala:
„Tažko prichodí mne, biednemu tvoru, objaviť sa so zlatou skvostnou korunou pred Bohom svojim a Spasiteľom, ktorý ako kráľ neba i zeme korunovaný bol korunou tŕňovou a visel na kríži.“  I dala sa do horkého plaču. To bolo tŕňom v oku na pyšnom dvore panovníckom.
Keď Ludvik, snúbenec jej, navrátil sa domov, snažila sa matka Žofia, aby nahovorila syna ku nespravodlivému kroku. Ona chcela, aby svätá panna išla buď do kláštora, alebo aby poslal ju naspäť do Uhorska. Svätá Alžbeta znala nástrahy, ktoré pripravované boli k zničeniu jej, i nenachádzala v ničom útechy, iba v Pánu Ježišovi. Mlčala na znevažovanie a hrozby, a odporúčala sa ochrane Božej. Tichá pokora, jej trpezlivosť, nábožnosť a opovrhovanie svetárstvom obľúbil si vznešený Ludvik v takej miere, že verejne vyznal matke svojej a dvoranom neohraničenú lásku svoju ku snúbenici svojej. On hovoril, že oddanica jeho, Alžbeta, je milšia a drahšia mu pre cnosti svoje, než všetky bohatstvá a dôstojenstvá zemské a , že by pokladal sa za šťastného, keby priučiť sa mohol tým cnostiam.
Po dokončených prípravách bola slávná svadba roku 1221 na hrade Vartburg a vznešený panovník zahanbil nepriateľov nevesty svojej, ktorá vtedy mala iba štrnásť rokov. Ludvik bol vzorným kresťanským panovníkom. Heslom jeho bolo:
„Nábožnosť, čistota, spravodlivosť!“  Žil skromne; nepil pivo a víno iba v nemoci. V úplnej miere bol hoden lásky svätej Alžbety. Obaja zbožní manželia nazývali sa vzájomne, ako v rokoch útlej mladosti, bratom a sestrou. Keď Ludvik išiel niekam, išla obyčajne s ním, a keď ostala doma, obliekla sa do smútku a modlila sa, dokiaľ neprišiel naspäť. Pri hostinách, na ktoré zhromaždovali sa veľmoži a rytieri, sedávala pri stole vedľa neho, aby nikto nedovolil si neslušné reči. A v stave manželskom žila tak vzorne, že prejavovala najstálejšiu vernosť vo všetkom a najláskavejšie srdce, bez dovolenia manželovho nepodujala sa ani toho najmenšieho kroku. Vznešený manžel obdivoval pokoru jej a cnosť i ponechával jej úplnú slobodu, keď išlo o česť Božiu alebo keď srdce jej pobádalo ju k štedrosti voči chudobným. A svätá Alžbeta používala túto voľnosť v plnej miere. Usilovne modlievala sa a rozjímala,  častoráz vstávala i v noci, aby mohla modliť sa neprekážaná a ticho. Keď dovoľovali povinnosti vysokého stavu jej, venovala slobodný čas skutkom lásky k bližným, zaoberala sa prácou ručnou, priadla vlnu a zhotovovala rúcha pre chudobných.

Svätá Alžbeta kúpe chorého, maľba z hlavného oltára Dómu svätej Alžbety v Košiciach

Aby sa zavďačila manželovi a dvoru, nosievala pri slávnosťach skvostné rúcho panovnícke a zlatú korunu, ale nosievala i vtedy na holom tele hrubé kajúcne rúcho. Zvlášť v čase pôstnom bola prísna proti sebe a kajúcna. V Zelený štvrtok pred Veľkou nocou obliekala sa do šiat žobráckych a umývala nohy dvanástim chudobným ľuďom. Následkom pôstu utrpelo zdravie jej. Duševný radca jej, Konrád z Marburgu, cnostný a múdry to kňaz, zakázal jej taký prísny život a umiernil horlivosť jej, keď poučil ju, že možno činiť viac dobrého štedrosťou oproti bližným nešťastníkom, než tvrdým, umŕtvujúcim životom. Pokorná slúžka Božia uposlúchla kňaza, i starala sa zo všetkej sily a s láskou materskou o chudobných a biedných, o nemocných a uväznených bližných svojich. Pri prísnosti svojej oproti sebe bola vždy veselej mysli a nezarmútila nikoho. Keď badala, že niekto pri pobožnosti je smutný a zachmúrený, hovorievala o ňom, že „chce strašiť Boha.“  Láska svätej Alžbety k biednym ľuďom nemala hraníc. Ačkoľvek zbožný manžel Ludvik dával jej dosť peňazí, nevystačovali jej a častoráz siahla i na odev svoj, aby uľavila biedu chudoby. Raz postretol ju na ceste žobrák, a keď nemala pri sebe peňazí, podala mu rukavičku. To uzrel istý rytier, bežal za žobrákom, odkúpil draho rukavičku, zastrčil ju na šišiak a nosieval ju na ochranu Božiu. Častoráz zostupovala s vysokého hradu Vartburgu do údolia, navštevovala domy a chatrče nešťastných a chudobných poddaných, aby miernila biedu ich. Zvláštnu útrpnosť mala k chudobným ženám, ktoré chystali sa ku pôrodu, obsluhovala ich ako slúžka, nosievala novorodeniatka ku svätému  krstu a obdarovala ich štedre.
Keď zomrel v blízkosti niektorý chudobný človek, modlievala sa pri mŕtvole jeho, odprevádzala ho ku hrobu. A milostivý Boh odmeňoval túto veľkú štedrosť jej divmi a prejavoval úľubu Svoju. Jedného dňa niesla chudobným ľudom potravu v košíku a kráčala tajným chodníkom lesným. I postretol ju manžel Ludvik a pýtal sa:
„Čo to nesieš, ukáž!“  I odokryl plášť s košíka. A hľa, miesto potravy uzrel v ňom najkrajšie ruže, ačkoľvek v záhrade už dávno boly odkvitli. Na tom mieste dal postaviť svätý kríž.
Neštítila sa žiadneho nemocného. V tých časoch bolo v Európe mnoho málomocných . A svätá Alžbeta najradšej obsluhovala a tešila týchto ošklivých a nebezpečných nemocných. Jedného dňa odišiel manžel s veľkým sprievodom z hradu. K bráne prišiel malomocný človek. Voviedla ho do hradu, učastovala, obmyla a uložila do lôžka manželovho. Keď zbadala to svokra Žofia, žalovala synovi. A keď Ludvik priblížil sa k lôžku nemocného, uzrel prestrašený ležať v ňom — zraneného Spasiteľa. Keď odievala chudobných rúchom, ktoré sama zhotovila, hovorievala:
„Tak chudobne budem sa odievať, keď budem postavená v biede a v núdzi z lásky Boha svojho!“
 A to sa i stalo neskôr z dopustenia Božieho. Toho času prišli Františkáni do Nemecka a navštívili svätú Alžbetu na Vartburgu. I vstúpila do tretieho rádu ich a ako taká plnila potom predpisy rádu Serafinského. Na Vartburg prišli toho času i poslanci od otca jej z Uhorska. Rozdala všetko šatstvo svoje, i nemala rúcha panovníckeho, v ktorom by sa bola mohla predstaviť im. A keď sa objavila v prijímacej dvorane hľa, zdalo sa, že je odiata rúchom kniežacím. Zadivený manžel pýtal sa, ako sa to stalo. Ona odpovedala s ľúbezným úsmevom:
„To môže Boh, keď sa Mu ľúbi.“
Roku 1222 navštívil manžel svätej Alžbety, zbožný a cnostný Ludvik, svokra svojho, kráľa Andreja II. v Uhorsku, kde bol slávne privítaný. Nasledujúceho roku porodila svätá Alžbeta synka, ktorému dali pri svätom krste meno Herman. Pozdejšie porodila ešte dve dcérušky. Pri úvode svojom do chrámu obetovala svätá Alžbeta so skrúšeným pohnutím dietky svoje milostivému Bohu. I vychovávala ich s útlou starostlivosťou a láskou, a usilovala sa vštepovať do srdiečok ich všetky kresťanské cnosti. Ona považovala povinnosti materské za najvážnejšie a najsvätejšie. A milostivý Boh požehnal ju v dietkach jej, lebo oni kráčaly až do smrti svojej cestami dokonalosti kresťanskej. Syn Herman stal ho hodným nástupcom otca svojho ako panovník nad zdedenými zemami,  ale umrel už po druhoročnom panovaní svojom smrťou spravodlivého. Dcéra Gertruda odriekla sa sveta a zomrela ako opátka v kláštore Altenburgskom v chýre svätosti. Druhá dcéra Žofia stala sa vojvodkyňou z Brabantu a bola vzorom kresťanských panovníc. Štedrosť a obetovavá láska svätej Alžbety objavili sa najskvelejšie v rokoch 1224 a 1225. Vtedy bavil sa Ludvik, manžel jej, s cisárom v krajinke Apulii v Itálii. Veľký hlad navštívil Nemecko. Ľudia živili sa trávou a korienkami, doma i na ceste mreli hladom. Svätej Alžbete pukalo srdce od bôľu. Rozdala všetko zbožie, ktoré nazhromaždené bolo v sýpkach. Drahota bola veľká. Poneváč hrad Vartburg ležal na strmom vrchu a hladom oslabení ľudia a nemocní nevládali vystúpiť hore, vystavila na upätí vrchu špitál pre nemocných, i zostupovala denne dolu do údolia, aby vlastnými rukami opatrovala ich a obsluhovala pokrmami. I dala vychovávať všetky siroty a opustené deti, ktoré nachádzali sa v okolí. V druhom vystavenom dome živila ustavične 28 chudobných. V samom hrade obživovala denne 900 chudobných a darúvala im rúcho. Pomocnice jej padali do mdlôb od namáhania a ošetrovania nemocných a svätá Alžbeta vytrvala v práci lásky a bola všetkým anjelom útechy a pomoci. Ale ona starala sa i o všetky ubiedené rodiny v celom území, nad ktorým viedla správu v neprítomnosti manželovej, i nazvanou bola matkou všetkých biednych a utrápených. Ale pri všetkej štedrosti svojej v čase núdzy bola i veľmi múdra a ostražitá.
Leňochovia odchádzali prázdni od nej, i napomínala ich ku pracovitosti a zaopatrovala im prácu. Konečne prestala drahota a Ludvik, manžel jej navrátil sa. Úradníci žalovali mu, že veľkou štedrosťou privádza svätá Alžbeta dvor panovnícky na mizinu. Ale zbožný Ludvik zavrátil ich prísne, chválil dobré srdce milosrdnej manželky svojej a riekol:
„Nemôžem haniť život jej, biedni poddaní moji stiahnu z neba požehnanie Božie na nás. Nebudeme mať ujmu, dokiaľ pomáhať budeme chudobným, ako ona posiaľ.“
A milostivý Pán Boh navrátil im nezadlho hojne, čo svätá Alžbeta vydala na trpiacich biedu.
Ačkoľvek Boh obsypával mnohými milosťami horlivú služobnicu Svoju, skúšal i ťažko trpezlivosť jej. Roku 1227 odhodlal sa manžel jej Ludvik ísť do Svätej Zeme, aby pomáhal ozbrojenou rukou vydobyť hrob Spasiteľov z rúk nevercov Mohamedánov. I pripojil sa s vojskom svojím ku križiakom cisára Fridricha II. Rudobradého. Odovzdal správu zeme svätej manželke svojej, lebo vedel, že nikto nebude spravovať ich tak múdre a láskavé ako ona. Lúčenie bolo smutné. Na hranici zeme ukázal vznešený Ludvik prsteň svoj manželke a riekol:
„Tento prsteň, na ktorého kameni vrytý je Baránok Boží, bude ti na znamenie buď života môjho, alebo smrti mojej; kto prinesie ho tebe, tomu ver.“  A odišiel.
Vojsko križiacke pod vedením Fridricha II. prišlo do Itálie a malo sadať na lode. Vojvoda Ludvik Durinský ochorel náhle na horúčku, i zomrel odovzdaný do vôle Božej dňa 11. septembra roku 1227 v Otrante. Táto náhla smrť milovaného manžela dotkla sa veľmi ťažko citlivého srdca svätej Alžbety. Všetci poddaní mali útrpnosť s ňou, i sama svokra Žofia, iba nevlastní bratia jeho Henrik Raspe a Konrád nesmútili. Svätá Alžbeta tešila sa skrúšenou modlitbou. I vzdychala:
„Známe je Tebe, ó vševedomý Bože, že som nemilovala na svete nikoho viac, než manžela svojho, a síce nielen preto, že bol manželom mojím, ale najviac preto, že žil nábožne a kresťansky! Keď opustil život podľa svätej vôle Tvojej, nenariekam, ale spokojná som s dopustením Tvojím, a to tak, že, keby som vzdychaním svojím ku Tebe mohla navrátiť mu život, neučinila by som to. Iba o to jedno prosím Teba, ó milosrdný Bože, aby si popriať ráčil mu večné odpočinutie a mne milosť, aby som bola vernou Tebe a svätým príkazom Tvojim až do konca života svojho! Keď nežije už viac brat môj , odumriem sama sebe, svetu a všetkým márnosťam jeho.“
Od tohoto dňa odložila svätá vdova všetky ozdoby a odiala sa do čierneho kajúcneho rúcha. Henrik Raspe, nevlastný brat zomrelého panujúceho grófa zemského Ludvika, násilným spôsobom uchvátil vládu nad krajinkami, rozhlasoval, že svätá Alžbeta márnotratnými almužnami zničila dobrobyt ich, obral úbohú vdovu a siroty o všetok majetok, vyhnal ich z hradu Vartburgu v krutej zime a zakázal poddaným prísne, aby v celých Duringách nedali jej prítulku.
Žiaden z poddaných neopovážil sa prestúpiť neľudský príkaz ukrutného, ctibažného a násilnického Henrika. Svätá Alžbeta opustila hrad s dvoma komornými, biednejšia než žobráčka, a márne hľadala prístrešie. Večerom dovedené boli deti jej, ktoré sa boly ukryli pred besnosťou nevlastného strýca. V Aisenachu chodila so sirotami svojimi od domu k domu a žobrala o nocľach, ale ľudia, ktorých obsypávala dobrodením, zavreli srdcia svoje a dvere, lebo báli sa nového ukrutného panovníka. Konečne prijal ju jeden hostinský — do maštale. Poďakovala sa v chráme a dala spievať „Te Deum“ , že milostivý Boh navštívil ju tým krížom. Chudobný kňaz ponúkol jej príbytok, ale zlostní protivníci vypudili ju i stade. Svätá vdova tešila sa tým, že aspoň z chrámu nemôže ju nikto vyhnať a modlila sa skrúšene pred oltárom.
Kňaz zaviedol v tmavej noci vyhnanú svätú vdovu do chyžky pastierovej, ktorá ležala osamotená v hore, pastier podal bývalej panovníčke, deťom jej a komorniciam chleba a vody a prichystal im komôrku na obývanie. Tu žila v skrytosti dcéra mohutného kráľa uhorského Andreja II. a vdova milovaného panovníka Duringského s dietkami a služobnicami svojimi z almužny, ktorú poskytovali jej tajne zbožné duše, živila sa i prácami ručnými, najmä pradením. V tom súžení a zármutku zjavila sa jej Panna Maria s Ježiškom na rukách, tešila ju a povzbudzovala k trpezlivosti. Po čase dozvedela sa pokrvná jej, opátka v Kicingene , o biede jej a o násilenstve, ktorého dopustil sa bezbožný Henrik, i vyslala do úkrytu jej poslov so žiadosťou, aby prišla k nej. Po príchode svätej vdovy do Kicingenu odviedla ju pokrvná opátka ku ujcovi Egbertovi, ktorý bol biskupom v Bambergu. Tento vážny a učený muž prijal veľmi láskavo prenasledovanú panovníčku a začal vyjednávať s násilníckym uchvátiteľom koruny vojvodskej v Duringách. Svätej vdove a dietkam jej vykázal za obydlie hrad Rottenštain. Toho času dovezená bola mŕtvola Ludvika, manžela jej, z Otranta skrze rytierov, ktorí vracali sa so Svätej Zeme. Keď smutný sprievod prišiel s mŕtvolou panovníka Duringského do Bambergu, shromaždili sa všetci veľmoži a rytieri krajiny Frankskej, aby sa zúčastnili pri poslednej počestnosti, ktorú konal biskup Egbert nad ňou. Pri pohľade na rakvu zbožného dobrého manžela kniežacieho obnovil sa bôľ srdca svätej vdovy Alžbety nad veľkou stratou i nad smutným položením svojím.
Neponosovala sa nikomu, čo treba bolo jej pretrpeť biedy a poníženia so strany násilníckeho uchvátiteľa trónu kniežacieho, ktorý právom náležal prvorodenému synovi jej Hermanovi, ale prosila veľmožov a rytierov zo Švábska a Frankska, ktorí vrátili sa boli zo Svätej Zeme a pri pohrebe sa zúčastnili, aby primälí Henrika k tomu, že by prinavrátil právo dedičné dietkam jej, najmä prvorodenému synovi Hermanovi. Rytieri zaviazali sa prísahou, že budú ochraňovať ju a dietky jej, a dopomáhať k právu jej. A pokrvní Svätej vdovy Alžbety riekli násilníckemu Henrikovi:
„Nezabúdajte, že žije vševedomý Boh! Akéhože priestupku dopustila sa proti vám žena, ktorá už slabosťou pohlavia svojho prekážaná býva podujať niečo, a ktorá k tomu je takou cnostnou a zbožnou? Čože vykonali vám deti jej, ktoré sú pokrvné vám? Či by nemal hovoriť útly vek ich v prospech ich?“
Henrik uznal neprávosť svoju a poneváč obával sa biskupa Egberta z Bambergu a mohutných veľmožov i početných rytierov, sľúbil, že napraví všetko, i odprosil svätú vdovu Alžbetu. Pokorná služobnica Božia žiadala iba veno svoje a právo dietok svojich. Henrik opustil palác a zámok panovnícky a odovzdal správu zeme svätej Alžbete, ktorá mala riadiť zem až do plnoletosti syna Hermana. S radosťou vítali poddaní vladárku svoju na hrade Vartburgu.
Ale ona uspokojila sa iba s venom svojím a poverila skúsených mužov s výchovou syna a s vedením záležitostí zemských. Darmo volal ju otec kráľ Andrej II. do Uhorska, aby žila na dvore jeho dľa vznešeného stavu svojho. Svätá Alžbeta odišla r. 1229 do Marburgu v Hessensku, ubytovala sa nie v paláci, ale v drevenom domku, ktorý ležal vzdialený za mestom asi polhodiny cesty. Svätá Alžbeta začala viesť ešte prísnejší život. Spovedník Konrád, ktorý už skôr bol daný jej od pápeža, dovolil jej, že smela vstúpiť do tretieho rádu sv. Františka; teraz chcela zložiť i slávnostný sľub rádu a obliecť sa do rúcha, aké predpisoval . Na Veľký piatok r. 1229, v dvadsiatom druhom roku veku svojho, dala si ostrihať vlasy pred oltárom a obliecť šedé hrubé vlnené rúcho františkánske. S ňou vstúpila do rádu i verná komornica jej Juta.
Rozlúčila sa s dietkami, ktoré odovzdala do výchovy spoľahlivým rukám a začala veľmi prísne žiť. Svetári vysmievali sa jej ako bláznivej, ale ona dobre vedela, prečo žije tak prísne. V meste Marburgu vystavala špitál pre nemocných, ktorých sama opatrovala, ba chodievala i do domov nemocných. Živila sa pradením a ešte i z toho výdelku dávala almužny chudobným. Ačkoľvek častejšie chorľavela, požívala iba neslaný chlieb, ktorý sama si pekávala, a strovu, lebo zeleniny. Odev svoj spravovala nerovnými kúskami súkna; preto hovorily utrhačné bezbožné jazyky, že sa blázni. Taká bola pokorná, že nútila slúžky, aby tykali jej, ba sama obsluhovala ich, prala, varila. Spovedník Konrád, ktorý neopustil ju, nakladal s ňou prísno. Horlivým napomínaním obrátila mnohých zátvrdlivých hriešnikov. Takto žila svätá Alžbeta až do blahoslavenej smrti svojej, ktorá nasledovala nezadlho.
Milostivý Boh zjavil pokornej služobnici Svojej, že povolá ju v istý deň k sebe. Nemoc trvala štrnásť dní. S vrúcnou nábožnosťou prijala sviatosti zomierajúcich, rozjímala o utrpení a smrti Pána Ježiša Krista. V sladkom nadzemskom vytržení usnula v Pánu dňa 19. novembra roku 1231, a tak dožila iba 24 rokov. Ľúbezná vôňa naplnila drevenú chyžku, v ktorej odovzdala svätú dušu svoju do rúk Spasiteľa, a v povetrí dali sa počuť hlasy anjelov, kým ostatky jej neboli pochované. Pohreb jej bol slávnostný, veľká chudoba zaplakala žalostne. Mrtvé telo svätej Alžbety bolo pochované v chráme špitálskom ku sv. Františkovi v Marburgu, ktorý sama 1276 vystavala. Na hrobe jej stáli sa hneď mnohé divy. Arcibiskup z Mohuče Sigfríd potvrdil úradne divy, ktorými oslávil milostivý Boh služobnicu Svoju, a podal o tom správu do Ríma. Pápež Gregor II. vriadil už po štyroch rokoch blahoslavenú Alžbetu do počtu svätých a síce r. 1235, i dovolil, aby ostatky jej boli vyložené na hlavný oltár chrámu, ktorý sám dal vystaviť pre rád rytierov nemeckých. A cisár Fridrich II. usadil pri tejto slávnej príležitosti v prítomnosti mnohých vojvodcov a biskupov i opátov deti svätej Alžbety znovu do dedictva otcovho. Dňa 20. júla roku 1854 prehliadnuté boly zase ostatky svätej Alžbety a uložené v opravenom hlavnom chráme pred oltárom sv. Jána Krstiteľa v Marburgu. Svätá Alžbeta vyobrazuje sa ako mladá panovníčka s korunou na hlave, a to buď s košíkom v ruke, v ktorom sú ruže, a pri nej zadivený manžel jej, buď ako podáva spod plášťa svojho chlieb žobrákovi.
Svätá Alžbeta bola v každom postavení života svojho spokojná a veľmi šťastná, lebo bola istá milosrdenstva Božieho. Najvynikajúcejšia cnosť, ktorou okrašlovala kratučký beh života svojho, bola obetovavá láska k bližným, milosrdenstvo. Sv. Jakub hovorí :
„Súd bez milosrdenstva stane sa tomu, kto neučinil milosrdenstvo! Milosrdenstvo však vyvyšuje sa nad súd.“
Sv. apoštol chce povedať, že milosrdenstvo prevyšuje súd Boží, a ako niekedy pri hroznom súde Boh bude nakladať prísne s tým človekom, ktorý tu na zemi bol nemilosrdným, že vtedy u Neho nenájde milosrdenstva, tak vtedy prísnosť srdca Božieho nebude mať miesta nad tými, ktorí mali v živote milosrdné srdce a štedré ruky k chudobým, núdznym a opusteným bližným.
Archanjel Rafael riekol Tobiášovi :
„Almužna vyslobodzuje od každého hriechu aj od smrti, a nedopúšťa vojsť do temnosti, kde dľa Krista Pána, bude plač a škrípanie zubov.“  Sv. Hieronym hovorí :
„Nikdy nečítal som, že ten, kto bol milosrdný ku chudobným, zomrel zlou smrťou, lebo taký má mnoho orodovníkov pred Bohom, a nie je možno, aby Boh nevyslyšal tak veľké množstvo orodovníkov.“
Kresťan, ktorí sú tí orodovníci? Chudobní! Keď udeľuješ im almužnu, obyčajne ďakujú takto:
„Boh zaplať vám to, Boh buď milostivý vám, daj vám Boh kráľovstvo nebeské za tú almužnu.“
Keď takáto prosba často zasiela sa k Bohu, nie je možno, že by nevyslyšal ju Pán Boh. Áno, almužna má moc, že Boh nielen oslobodzuje milosrdného človeka od večného zatratenia, ale odpúšťa mu pri osobnom súde i veľkú čiastku časnej pokuty ktorú by ináč treba bolo mu pretrpeť v očistci. Sv. Gregor hovorí , že jedna zbožná osoba ženská trvala dlhý čas na modlitbách v chráme Božom, ku cti sv. mučeníkov Processa a Martiniana posvätenom. Keď sa poberala z chrámu, požiadali ju dvaja pútnici o almužnu. Veľmi rada podala im almužnu. Pútnici poďakovali sa:
„Zaplať Pán Boh! I slúbili jej, že pri súde Božom chcú orodovať za ňu. A v tom zmizli. I súdila z toho, že tí pútnici boli sv. Processus a Martinian.“
Keď mudrc Evagrius prijal kresťanskú vieru, počul od Synesia, biskupa Cyrenajského, ako rozpráva Baronius , že človek môže kupčiť s almužnou a že Boh odpláca tisícnásobne almužnu, buď tu na zemi, buď vo večnosti. Nezadlho doniesol mudrc biskupovi sto dukátov, aby rozdelené boli medzi chudobných, i žiadal, aby biskup napísal poistenku, že prijal tú almužnu. Keď Evagrius prijal tú poistenku, rozkázal domácim, aby položili ju do rakvy keď zomre. Stalo sa. O tri dni po smrti zjavil sa Evagrius biskupovi a oznámil mu, že tá almužna priniesla mu veľký úžitok na druhom svete, i aby išiel a otvoril hrob jeho. Na druhý deň povolal biskup duchovenstvo a priateľov zomrelého a išli k hrobu. Otvorili hrob a našli pri poistenke, ktorá bola vložená do rakve, toto písmo:
„Ja mudrc Evagrius pozdravujem teba Synesiu, osvietený biskup, že prijal som celý ten dlh, ktorý si mne potvrdil na poistenke vlastnou rukou, a že učinené je za dosť. A tak nemám nič pohľadávať od teba ohľadom zlata, daného tebe, ktoré skrze teba bolo odoslané Bohu a Kristovi, Vykupiteľovi nášmu, do ríše nebeskej.“
Toto písmo bolo prechovávané za dlhý čas v kostole Turonskom na večnú pamiatku. Svätá Alžbeta znala, že almužnou možno vydobyť si kráľovstvo nebeské, preto bola milosrdná v každú dobu, či bola vyvýšenou panovníčkou, či vo vyhnanstve žijúcou nádeníčkou, či mníškou. A či v šťastí, či v nešťastí, bola vždy veľmi šťastnou, veď mala dobré svedomie, dôverovala Bohu a neúnavne pracovala štedrosťou svoju na večnom spasení svojom.
Ona znala, že Pán Ježiš Kristus, ako milosrdný sudca, pozve k Sebe milosrdných, keď riekne:
„Poďte, požehnaní Otca Môjho, vládnite kráľovstvom, pripraveným vám od ustanovenia sveta! lebo som lačnel, a dali ste Mi jesť, žížnil som, a dali ste Mi piť, pocestný som bol a prijali ste Mňa, nahý som bol, a odiali ste Mňa,  nemocný som bol, a navštívili ste Mňa.“
Ach, aká to bude česť, ktorú preukáže Boh niekdy milosrdným pred celým svetom!
„A pôjdu spravodliví do večného života.“ Kresťan, nasleduj svätú Alžbetu!
Karol Jerguš

Príspevok Svätá Alžbeta, panovníčka nazývaná matkou všetkých biednych a utrápených zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Kam sa chystáte?

Booking.com

Komentujte :)