Donbas 17. júla 2017 (HSP/Foto:TASR/AP)

Vojaci ukrajinskej armády v zóne takzvanej ATO na Donbase zabili človeka, aby ho priniesli ako obetu pohanskému bôžikovi
Hlavný predstaviteľ operatívneho velenia DNR Eduard Basurin

Eduard Basurin, predstaviteľ armády Doneckej ľudovej republiky (DNR) na tlačovej konferencii v Donecku povedal: „Naša rozviedka získala informácie o ďalšom zverskom vyčíňaní radikálov. 12. júla skupina vojakov z 57. OMPBR, ktorí boli predtým členmi nacionalistického hnutia Pravý sektor a hlásia sa k slovanskému pohanstvu, slávili staroslovanský sviatok „Výber obete Perúnovi“. V jednej z lesných zón pri Pervomajskom neďaleko Avdejevky vybudovali  kultové miesto pohanskému bohu Perúnovi a priniesli na ňom ako obetu Jevgenija Viktoroviča Prochorčuka, narodeného v roku 1979, ktorý bol považovaný za nezvestného. V súlade so staroslovanským poriadkom, súčasťou slávenia spomínaného „sviatku“  je prinášaníe obetí spomedzi nepriateľov vzatých do zajatia,“ dodal Basurin.
Ikona svätého kniežaťa Vladimíra, krstiteľa Rusi, ktorý má cirkevný titul apoštolom rovný. Na Ukrajine sa dnes sily zla snažia nielen o to, aby jej občania „zabili v sebe Rusa“, ale ešte viac o to, aby odvrhli autentické kresťanstvo a spolu s apostáznym Západom zaľahli do jamy falošnej duchovnosti, bezduchovnosti, či priam novopohanstva
Už začiatkom júla sa ukrajinskí nacionalisti z pluku Azov, ktorý je napriek svojim sympatiám s nacizmom, alebo možno práve vďaka nim v súčasnosti legalizovaný ako súčasť ukrajinského ministerstva vnútra, modlili pred dreveným bôžikom, aby si tak pripomenuli víťazstvo kyjevského kniežaťa Svjatoslava nad Chazarmi v 10. storočí. Na ukrajinských sociálnych sieťach sa objavil aj komentár, podľa ktorého nerozumní ľudia, ktorí po majdane priviedli k moci nových Chazarov, slávia víťazstvo nad Chazarmi pred tisíc rokmi, a to dokonca pred sochou pohanského bôžika. Niektorí mladí ľudia pohoršení pokrivenou, zosvetštenou podobou značnej časti súčasného „kresťanstva“, ktoré nemá nič spoločné s autentickým cyrilometodským kresťanstvom, ale aj takí, ktorí vedome nechcú kráčať očistnou a povznášajúcou, no zároveň úzkou a tŕnistou cestou pravého kresťanstva, si vyberajú ako únik pre svoje duchovné hľadanie romantizáciu a idealizáciu pohanstva, najlepšie „národného“, slovanského. Obyčajne nepoznajú strašnú pravdu, ktorú v nezdeformovanom, cirkevnoslovanskom cyrilometodskom preklade biblickej knihy žalmov z gréckej Septuaginty nájdeme sformulovanú niekoľkými slovami: „Bohovia pohanov sú démoni.“ (Žalm 95, verš 5., v západnom číslovaní žalm 96, verš 5.)
Svjatoslav bol synom kyjevskej svätej kňažnej Oľgy, ktorá sa v 10. storočí vzdala pohanskej viery a prijala krst v Carihrade. Jej syn Svjatoslav bol síce udatný bojovník, no nedbal na vrúcne dohovárania svojej matky, ktorá si želala, aby sa rozišiel s pohanstvom a prijal kresťanskú vieru na svoj úžitok i úžitok celého ruského národa. Bál sa, že ho vysmeje pohanská vojenská družina… Napokon dobrý príklad, dobré slová a mnohé modlitby svätej Oľgy, ktorej dali vďační potomkovia prívlastok Múdra, našiel svoj plod v obrátení Svjastoslavovho syna  a  jej vnuka, kniežaťa Vladimíra Kyjevského. Ten sprvu žil ako pohan a klaňal sa pohanským bôžikom, vrátane Perúna. Dokonca je známy prípad z roku 983, keď ešte pohan Vladimír súhlasil, aby sa z vďačnosti za úspech v istej vojne priniesli pohanským idolom ľudské obete. Potom však pochopil mrzkosť pohanstva a rozhodol sa nájsť pravú vieru. Prišli k nemu misionári židovskí, moslimskí, nemeckí – západní kresťania, i grécki a každý ho presviedčal o svojej viere. Vladimírovi sa najviac zapáčila grécka, pravoslávna. Bojari poradili svätému Vladimírovi preskúmať každú vieru aj na mieste, kde žijú jej vyznávači a on poslal desať múdrych mužov do rôznych kútov sveta. Poslovia prišli na bohoslužby k židom, mohamedánom, Nemcom a nakoniec – ku Grékom. Keď poslovia prišli na bohoslužbu do chrámu Božej Múdrosti v Carihrade, odkiaľ k nám viac než sto rokov predtým zavítali svätí vierozvestcovia Cyril a Metod, zmocnilo sa ich nadšenie: „Keď nás Gréci priviedli tam, kde oni slúžia svojmu Bohu, nevieme, či sme sa nachádzali na nebi, alebo na zemi. Zdalo sa nám, že anjeli spievajú spolu s duchovenstvom. Spoznajúc vieru grécku, my nechceme inú.“ Povedali tiež, že kto raz okúsi sladké, už sa nebude chcieť vrátiť k horkému. Tak sa ruské knieža Vladimír Kyjevský rozhodol odvrátiť od pohanstva a prijať pravoslávnu vieru z Carihradu. Dal príkaz hodiť sochu Perúna do Dnepra a vyzval Kyjev, aby prijal svätý krst vo vodách spomínanej rieky.
Dnes je Svätá Rus (Rusko, Ukrajina, Bielorusko) rozdelená na dva tábory – jedni vyhľadávajú širokú cestu, a preto sa im páči Vladimír z čias pohanských, a chceli by otočiť koleso dejín naspäť, presnejšie, nadol. Ďalší chcú nasledovať svätého Vladimíra po jeho veľkom a hlbokom obrátení. Je nádej, že tých druhých je na Svätej Rusi stále väčšina. Videli sme to aj pri vlaňajšej obrovskej krížovej procesii, ktorá došla do Kyjeva z dvoch smerov – zo západu Ukrajiny, zo slávneho  monastiera v Počajeve, a druhá z vojnou skúšaného Donbasu. Od toho, kto v tomto duchovnom, no i všeobecnom boji zvíťazí, do značnej miery závisí budúci údel slovanstva i sveta.
Na videu si môžeme pozrieť zábery z 28.7.2016, zo sviatku svätého kniežaťa Vladimíra v Kyjeve, kde sa zakončili obe obetavé niekoľkostokilometrové krížové procesie mieru, lásky a modlitby za Ukrajinu. Zúčastnili sa na nich desiatky tisíc pravoslávnych veriacich zo západu i východu Ukrajiny. Boli medzi nimi aj deti a invalidi.

Vladimír Mohorita