Cyprus 19. februára 2018 (HSP/Foto: TASR/AP- Petros Karadjias)

Kormakitis je malá kopcovitá dedina v rohu severozápadného Cypru. Žije tu už však len posledná stovka starších maronitov, potomkov jednej z najstarších kresťanských komunít, ktorá sa na ostrov prisťahovala z Libanonu a Sýrie už od konca 7. storočia
Ilustračné foto

Ešte pred zhruba 50 rokmi existovala v dedine Kormakitis živá komunita asi 2 000 maronitov. Ale následné konflikty medzi cyperskými Turkami a Grékmi spôsobil ich ubúdanie. Maroniti žili aj v štyroch susedných severných dedinách, ktoré si po stáročia chránili svoju kultúru a zvyky, ale kvôli zásahom tureckej armády približne 80% cyperských maronitov muselo odísť do grécky hovoriacej južnej oblasti.
Hoci je dnes na celom ostrove približne 6 000 maronitov, sú roztrúsení po južných mestách a dedinách. Na severe v tureckej časti Cypru zostali len skupiny starších poľnohospodárov a pastierov. V dedine Kormakitis zostalo okolo 120 maronitov. Tí najmladší sú už šesťdesiatnici, čiže niet mladej generácie, ktorá šla práve do gréckej časti za lepšími podmienkami. Niekoľko rodín žije ešte v susednej dedine Karpashe a ďalšie dve neďaleké maronitské dediny Asomatos a Ayia Marina sú už prázdne a využívané tureckou armádou ako vojenské základne.
Len v Kormakitis zostali teda poslední potomkovia maronitov, ktorí ešte držia posledné tradície. Hovoria síce plynule po grécky, ale medzi sebou v bežnej reči používajú domorodý jazyk Sanna, ktorý je jedinečnou zmesou arabčiny silne ovplyvnenej aramejčinou, takže spolovice by im rozumeli aj Ježišovi súčasníci.
“Kde by som šiel?” vraví 89-ročný Iosip Skordis pre Al Džazíra. “Toto je miesto, kde sa narodil a zomrel môj otec, aj moja matka a súrodenci.” Bol som po celý svoj život roľníkom a všetko, čo som urobil, urobil som tu,” dodáva.
Pred uvoľnením hraničných obmedzení v roku 2003 dedinčania museli získať osobitné povolenie, aby navštívili  svojich blízkych v gréckej časti. Kontakt bol krátky a sporadický. Pamätajú si, ako im každý týždeň kamión z OSN dodával potraviny, lieky a ďalšie dôležité zásoby.
Obec opäť ožíva cez víkendy a sviatky, keď sa napĺňajú maličké kaviarne. V lete sem chodia deti na krátke jazykové tábory na výučbu tradičného “Cypriot Maronite Arabic (CMA)”, kde patrí aj miestny jazyk Sanna, ktorý okrem arabčiny a aramejčiny je ovplyvnený prvkami gréčtiny, turečtiny a latinčiny. Radou Európy je klasifikovaný ako “vážne ohrozený” jazyk a pred desiatimi rokmi mu odborníci vytvorili aspoň písanú abecedu s cieľom jej kodifikácie a zachovania.
Cyperská vláda v roku 2008 uznala CMA za menšinový jazyk, no formálne ho nezapracovala do vzdelávacieho systému. Hoci existujú letné jazykové tábory, deti inak tento jazyk nepestujú a “jedinou šancou, ako by celé spoločenstvo prežilo zachránilo náš jazyk, je vrátiť sa do našich dedín,” ako hovorí 70-ročný Mihalis Hadjiroussos, predseda mimovládnej organizácie Xki Fi Sanna.
“Spoločnosť je už takmer úplne asimilovaná,” ​​hovorí Iosip Skordis. “Mnohí, možno aj väčšina maronitov, sa začali cítiť ako Gréci, aj keď prišli z Libanonu, hovorili arabsky a etnicky nie sú Gréci – kvôli ich vzdelávaniu, zmiešaným svadbám a vysídleniu,” vysvetľuje. “Ich deti a ich vnúčatá sú už grécki Cyperčania.”
Podľa cyperskej ústavy z roku 1960 je maronitská komunita uznávaná ako “náboženská skupina”, nie však menšina. Vlani v lete tureckí cyperskí predstavitelia oznámili, že otvoria ďalšie maronitské dediny pre bývalých obyvateľov a dokončia sa práce v oblasti infraštruktúry s cieľom umožniť presídlenie. Odvtedy sa však nič nestalo,  grécka strana Cypru v tom čase odmietla tento krok a nazvala ho “komunikačnými trikmi”. Situácii by najlepšie pomohlo mierové riešenie celkového cyperského problému.