Bratislava 29. júla 2019 (HSP/Foto:Pixabay,TASR-Martin Baumann)

Zamestnávatelia hovoria, že naša ekonomika a naše firmy zdvihnutie minimálnej mzdy nevydržia, odborári zase hovoria, že tým naši ľudia dostanú iba to, čo im patrí, vzhľadom na porovnanie našej ekonomiky s okolitými krajinami. Majú pravdu jedni alebo druhí? Alebo je to ešte inak?

Ilustračné foto

Popri mediálnej prestrelke lídrov opozičných strán o tom, kto klame v súvislosti s rezerváciou Námestia SNP a kto je novší politik, sa v uplynulom období odohrala aj iná, oveľa menej medializovaná slovná výmena, avšak s oveľa dlhšou tradíciou a oveľa hlbšou a závažnejšou pointou.

Slovenská obchodná a priemyselná komora a Klub 500 – to je lobistické občianske združenie slovenských vlastníkov a spoluvlastníkov spoločností zamestnávajúcich viac ako 500 zamestnancov – usporiadali prednedávnom tlačovú konferenciu ako reakciu na predošlé vyhlásenia predstaviteľov Konfederácie odborových zväzov (KOZ) ohľadne ich návrhu na zvýšenie minimálnej mzdy zo súčasných 520 na 635 eur. Písali sme o tom TU.

Prezident KOZ Marián Magdoško vtedy povedal, že zamestnávatelia pristupujú k jednaniam o zvyšovaní minimálnej mzdy pre rok 2020 nekonštruktívne. Podľa odborárov z porovnania parametrov výkonnosti ekonomiky a mzdovej úrovne na Slovensku a v iných krajinách EÚ vyplýva, že požiadavka zdvihnúť minimálnu mzdu je oprávnená.

Zamestnávatelia naopak hovoria, že pre zdravú výkonnosť ekonomiky by bola primeraná nižšia minimálna mzda a hovoria, že adekvátne bude zvýšenie na 552 eur, ktoré automaticky vyplýva zo zákona. Tak ako to teda je? Na pohľad zo strany zamestnávateľov sme sa spýtali Vladimíra Sotáka, generálneho riaditeľa Železiarní Podbrezová a predsedu Klubu 500.

Ako to vidí predseda Klubu 500 Vladimír Soták

Otázka Hlavných správ: „Odborári na svojej tlačovke uvádzali určité čísla a štatistiky ohľadne porovnania minimálnych miezd a produktivity práce u nás a v ostatných krajinách EÚ. Vy uvádzate zase iné čísla a štatistiky. Viete sa vyjadriť k tým údajom, ktoré uvádzali oni? Aby sa to niekde stretlo, lebo inak si každý hovorí iba to svoje a ťažko z toho nájsť nejaké východisko…“

Na snímke predseda Klubu 500 Vladimír Soták

Soták: „Toto, o čom hovoríme my, s tým môžeme ísť na súd. Tie štatistiky sú oficiálne, napríklad v tabuľke zobrazujúcej vývoj minimálnej mzdy voči priemernej mzde, vidíte, že Slovensko je na úrovni 47 percent. A keď povie nejaký odborársky funkcionár, že oni si myslia, že na základe ich štatistík by to malo byť na úrovni 60 percent, pretože ich analytici to takto vypočítali, tak sa pýtam: kto sú tí analytici? Kde študovali? Na ktorej univerzite? Ktorý profesor ho učil? My sme teraz sedeli s profesorom Balážom, jedným z najlepších ekonómov na Slovensku (Prof. Ing. Peter Baláž, PhD., vedúci Katedry medzinárodného obchodu na Ekonomickej univerzite v Bratislave, pozn. red.). Bavili sme sa o vplyve ekonomickej vojny medzi USA a Čínou na Európu. Povedal: nech si zistia aj odborári, ako sa vyvíja produktivita práce a priemerná mzda. Ak je to v súlade s ekonomickými pravidlami, že produktivita je taká, že môžu mať také požiadavky, tak potom je to v poriadku. Ale uviedol príklad: zahraničná firma sem prišla, prvý a druhý rok nedovolili zdvihnúť mzdy, na tretí rok zdvihli produktivitu o štyri percentá a povedali: dobre, môžeme zdvihnúť mzdy o dve percentá. Podobne by sme sa tu mohli baviť o duálnom školstve. My máme školu 80 rokov, my ju platíme. Ale viete koľko my sme sa narozprávali o duálnom školstve, ešte aj obchodná komora bola proti nám. A máme úplne debilný zákon prijatý. Pozývame vás, príďte sa pozrieť a uvidíte ako vyzerá naša škola – poviem vám, že sme ďalej ako bol Baťa. Ale odborárov to nezaujíma. Takže keby nám poslali tie svoje štatistiky, my si môžeme s nimi sadnúť. Ja som bol na TA3 v televíznej debate s pánom Machynom. On ma za hodinu skoro presvedčil, že keby nebolo odborárov, tak táto krajina ľahne, veď iba vďaka nim idú firmy, vďaka nim ide zamestnanosť, vďaka ich megafónom. Koľko fabrík zachránili na východe, keď chodili a vykrikovali? Ani jednu, pretože sú to obyčajní populisti.“

Odpoveď Vladimíra Sotáka, predsedu klubu slovenských majiteľov spoločností s viac ako 500 zamestnancami, bola taká priama, na akú sme od neho zvyknutí – niesla sa v duchu jeho výzvy Ministerstvu financií, aby predložilo analýzy, na základe ktorých je možné pristúpiť k zvyšovaniu minimálnej mzdy, a z ktorých budú zrejmé podmienky a výška prípadného navýšenia. „Vyzývame ďalej predstaviteľov vlády, aby predložili plán opatrení zvyšujúcich efektivitu štátnej správy, znižovania počtu štátnych a verejných zamestnancov minimálne o jednu tretinu – na úroveň efektívnych štátnych práv štátov EU. Žiadame, aby akékoľvek takéto výdavky v predvolebnom období boli priamo rozpočítavané politickým stranám vo vládnej koalícii do prípadných limitov na predvolenú kampaň!“

Táto rétorika, ktorú by niekto mohol nazvať arogantnou, má iste svoje racionálne jadro, avšak je jednostranná: podobne priamočiary, lenže nie príliš konštruktívny postoj z opačnej strany by mohol napríklad požadovať od firiem, nech zdôvodnia oprávnenosť vysokých platov a odmien svojich top manažérov a tieto priamo odpočítavať pravicovým stranám z ich limitov na predvolenú kampaň. Lenže tadiaľto zmysluplný dialóg nevedie.

Na čo sa sťažujú zamestnávatelia

Zamestnávatelia hovoria, že minimálna mzda v súčasnosti nie je nástrojom na zlepšovanie situácie nízkopríjmových zamestnancov, ale je prostriedkom na zvyšovanie príjmov štátneho rozpočtu, sociálnej a zdravotných poisťovní, obcí, miest a vyšších územných celkov a dokumentujú to oficiálnymi štatistickými údajmi. Nepáči sa im, že pri zvýšení minimálnej mzdy o 115 Eur stúpnu celkové osobné náklady o 155 eur, z ktorých zamestnanec dostane 80 Eur a štát si zoberie 75 eur, pričom minimálna mzda ako veličina je prepojená na ďalších 42 zákonov a vyhlášok, ktoré ďalej priamo zvyšujú náklady podnikov. Minimálna mzda ako hlavný príjem sa podľa nich týka viac ako 100 tisíc zamestnancov, z ktorých drvivá väčšina sú verejní a štátni zamestnanci, nie zamestnanci priemyselných podnikov.

Tvrdia, že podniky sú pod extrémnym tlakom a strácajú konkurencieschopnosť, aj preto, že zdanenie práce na Slovensku je vyššie ako európsky priemer celkovej daňovej sadzby, keď z každého eura zarobeného slovenskou firmou odchádza bezmála polovica štátu. Podľa Sotáka je tak minimálna mzda nástrojom na vyťahovanie peňazí z priemyselných podnikov, ktorým preto nezostáva na nevyhnutné investície do inovácií. Hovorí, že odborári bezstarostne pýtajú peniaze, lebo nič nemusia riadiť a starostovia či primátori obcí tiež mrhajú financiami, ktoré zarobil niekto iný.

Podľa podpredsedu SOPK Júliusa Kostolného posledný vývoj vo svetovej ekonomike, ale najmä u nášho najväčšieho obchodného partnera, v Nemecku, má za následok, že slovenskí výrobcovia za prvé dva štvrťroky 2019 stratili 5 až 7 percent objednávok oproti rovnakému obdobiu minulého roka: „Pokračuje tendencia diktátu kupujúceho a tlak na realizačné ceny, čo zneisťuje našich výrobcov, znižuje ich výnosy, a tým limituje ich konkurencieschopnosť a potrebný rozvoj.“

Dajte, máte … nemáme, nedáme

Konfederácia odborových zväzov naopak očakáva pozitívny vývoj makroekonomických ukazovateľov. Hovorí, že poberatelia minimálnej mzdy sú dnes ohrození chudobou a mnohí nezamestnaní odmietajú nastúpiť do práce pre neúmerne nízke ponúkané mzdy. Hovorí, že návrh zvýšiť minimálnu mzdu zohľadňuje aj reálny nárast cien. Hovorí, že na Slovensku je štvrtý najnižší podiel mzdových nákladov na produkcii. KOZ tiež upozorňuje na fakt, že Slovensko má siedmu najnižšiu minimálnu mzdu v EÚ, a to napriek tomu, že u nás je zďaleka najvyšší podiel nočnej práce zo všetkých európskych krajín, čo by malo byť v mzdách zohľadnené. A KOZ napokon tvrdí, že vyššie mzdy by znamenali vyššiu domácu spotrebu, a tá zase v konečnom dôsledku vyššie HDP a lepšiu celkovú ekonomickú situáciu krajiny.

Kto má pravdu? Jedna aj druhá strana má svoju presvedčivú rétoriku a argumenty. Je to ten klasický spor medzi zamestnávateľmi a zamestnancami: jedni vravia, dajte viac, veď môžete. A druhí vravia, nemôžeme, sami nemáme.

Pravdu majú iste jedni aj druhí. Aj jedni aj druhí majú svoje prepočty, ale v skutočnosti tie teoretické čísla vlastne nie sú dôležité – dôležitá je realita: ak peniaze reálne dostupné nie sú, potom sa treba uskromniť a skôr sa prikloniť na stranu zamestnávateľov. A naopak, ak ten zisk je, potom je legitímnou snahou odborov požadovať jeho sociálne veľkorysejšie prerozdeľovanie.

Nepochybne je objektívnou skutočnosťou, že slovenské, a nielen slovenské firmy to majú v tvrdej globálnej konkurencii veľmi ťažké, ide im často o holé prežitie a každý náklad je niečím, o čo sa tvrdo bojuje. Lenže to majú tak firmy aj inde na svete – prijmúc túto optiku zamestnávateľov by asi bolo najsprávnejšie zraziť mzdy úplne na minimum. Na druhej strane, aj sám Soták tvrdí, že jeho firma má učilište lepšie ako mal Baťa, omnoho lepšie než sú štátne školy. A teda to s nedostatkom peňazí na nevýrobnú sféru možno nebude až také zúfalé…

Podstata problému je niekde inde

Lenže celý problém má ešte inú dimenziu. Kľúčová časť našej ekonomiky je v rukách cudzincov a okolo deväťdesiat percent dividend každoročne odteká do zahraničia. Sú to miliardy eur, z ktorých sa sem vo forme eurofondov a investícií vracia iba menšia časť. To je ten pravý dôvod, prečo na Slovensku peniaze chýbajú.

To, že tie peniaze odtiaľto odtekajú, je objektívnym (a samozrejme nespravodlivým) rysom súčasného ekonomického modelu, ktorý dnes vo svete dominuje. Je to pravá podstata neokolonializmu, ktorý spôsobuje, že niektoré krajiny sú chudobné a iné bohaté.

Keby tu ten zisk zostával, mali by sme sa všetci lepšie. Ako to urobiť, aby neodtekal, a pritom sa nedotknúť samotnej podstaty fungovania svetového finančného systému, nad tým špekulujú ekonómovia nielen u nás už veľmi dávno, ale bezbolestné a beztrestné riešenie, žiaľ, nie je k dispozícii.

Štát však peniaze potrebuje. Či ich vynakladá účelne, efektívne, zmysluplne, to je iný príbeh, ale faktom je, že ich potrebuje – a metódy ako ich získať, sú nepopulárne: nevie to urobiť inak, než cez dane a ostatné nepriame, skryté platby, odvody, poplatky a iné spôsoby, nad ktorými zamestnávatelia, ale rovnako aj občania nariekajú.

Zahraničné spoločnosti, ktoré toľko peňazí odvádzajú do cudziny, nie je dovolené diskriminovať, a preto, aby čím viac peňazí ostalo doma, štát má jedinú možnosť: celoplošne daňovo a odvodovo zaťažiť podnikateľskú sféru, aby museli všetci platiť rovnako. Lenže táto situácia má jednu obeť: sú ňou slovenské firmy, omnoho menšie a slabšie než globálni konkurenti, a preto tiež omnoho citlivejšie na daňovo-odvodové a nákladové zaťaženie. A teda aj na inštitút minimálnej mzdy.

Čo s tým? Jediné rozumné riešenie môže byť také, ktorého podstatou bude citlivý a vyvážený prístup. Vo svete, kde globálni hráči hrajú úplne inú hru než lokálne spoločnosti, kde majetky miliardárov neustále rastú a príjmové nožnice medzi bohatými a chudobnými sa otvárajú, by sa mali štáty správať zodpovedne a nenechať sa vydierať dumpingom ani v oblasti miezd. A domácim firmám by mali v rámci možností všemožne pomáhať – a nie ich voči cudzím investorom alebo „investorom“ naopak ešte znevýhodňovať, ako to často na Slovensku je.

Ivan Lehotský

Vážení čitatelia, Hlavné Správy sú v zúrivej ekonomickej vojne s liberálnym establišmentom. Podporte nás a pomôžte nám vybojovať zápas o konzervatívne hodnoty. Vážime si každé euro.
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Chcem podporiť nezávislé spravodajstvo

Zdroj