Bratislava 3. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR-Milan Kapusta)
 
V uplynulých dňoch sme oslávili najväčšie sviatky v Cirkevnom roku. Na väčšine územia našej krajiny i keď v menšej miere ako v minulosti, ešte pretrvali kresťanské a ľudové spôsoby ich slávenia, ale mnohí ich už slávili len ako sviatky jari, či voľné dni a obsah slávenia či ich prežívania si volili sami. Môžeme badať, že s ubúdajúcimi kresťanskými prejavmi v našej spoločnosti aj v rodinách  sa čoraz viac vytrácajú aj kresťanské postoje zo života.

Ilustračné foto

Ak už nedokážeme ani oslavovať, tak ťažko niečo  dokážeme praktizovať v našom každodennom živote. Kde sa vytráca úcta k Bohu, stráca sa aj úcta k človeku. A tak sa  nám z každodenného verejného života akosi vytráca morálka, úcta k životu, prorodinné postoje, čo prináša nové problémy aj spoločenskému životu. Voláme, túžime, manifestujeme,  síce po slušnosti, ale tú môže priniesť len zodpovedné morálne správanie sa každého jednotlivca a spoločenstva. Ako ho ale dosiahnuť, keď sa vzdávame kresťanstva, ktoré nás k týmto hodnotám v neľahkých situáciách po stáročia viedlo a odovzdávalo sa osobitne v rodine a národe z generácie na generáciu až po dnešok. Spoliehame sa na spoločnosť, spoločenstvá, očakávame od iných, že sa zmenia, že sa spamätajú a že niekto zariadi poriadok a prosperitu a nám sa bude lepšie žiť  a dávame patrične najavo, že si to prajeme,  dožadujeme sa toho hlasne, ale často  bez toho že by sme pre to aj niečo urobili.
Začínať treba vždy od seba. Akoby aj  súčasná Cirkev bola paralyzovaná, ktorá bola po stáročia múdrou matkou a učiteľkou, akoby ani ona nevedela ako ďalej, strácala orientáciu a faktom je, že sa veľmi  oslabila, stráca v súčasnosti aspoň v našich krajinách západnej a strednej Európy na sile i počte, akoby nedokázala ukazovať správny smer, lebo akoby upustila zo svojich princípov a vernosti hodnotám, ktoré dostala od svojho zakladateľa Ježiša Krista, i svojho hlavného cieľa viesť ľudí k spáse a byť verná hodnotám, ktoré môžu ľudí k nemu privádzať. Opúšťa sa duchovná hĺbka, takmer celkom sa vytratil zmysel pre askézu, zodpovednosť, almužnu… Popri mnohých statočných a obetavých kňazoch akoby čoraz širší mediálny priestor zaberali a získavali tí, ktorú ju  nebudujú, ale chcú byť zaujímavý, voľnejší, pokrokoví, ľudskí, svetskí, takí ktorí ju chcú  prispôsobiť súčasnosti, modernizovať… väčšinou však vnútorne vyprázdnení,  vedú nekonečné monológy filozofických úvah, ktoré nie sú kompatibilné so životom,  netvoria a neponúkajú hodnoty, ale radi ich konzumujú, žijú z nej a využívajú ju pre seba a vlastnú kariéru. Ľudia sú právom citlivý a po viacerých sklamaniach o takú cirkev, ktorá ponúka povrchnosť, za ktorou je prázdnota a nie zodpovedné konanie, strácajú záujem, čo je prirodzeným dôsledkom. Potichu sa vytrácajú, niektorí prechádzajú k iným duchovným spoločenstvám, no väčšinou sa prispôsobia svetu a ich okoliu, ktoré má svoje spôsoby ako ich zlákať a zaujať.  Obstáť ako kresťan v dnešnom svete znamená hrdinstvo, myslím si že väčšie ako v časoch socializmu. A tak strácame orientáciu v živote,  zamotávame sa v povrchnosti, v balaste, prázdnote, materializme, biede… Sme svedkami glorifikácie egoizmu, prázdnoty, amorálnosti, zvráteností… Kto dnes ocení slušnosť, morálku, obetavosť? Často už radšej mlčíme lebo nemáme odvahu ani síl púšťať sa do poukazovania, že kresťan by sa mal správať ináč, ako to ponúka svet a hriechom si ľudia narobia len ďalšie problémy. Niektorí súčasnú dobu prirovnávajú ku koncu Rímskej ríše, kedy vtedajšia rozvinutá civilizácia skončila krachom a na nej vyrástla na základe kresťanských hodnôt, naša civilizácia, osobitne šírená benediktínskymi rehoľníkmi. Naznačujú, že naša civilizácia smeruje k pádu, ktorý bude bolieť. Ľudia bez morálky, pre ktorých nič nie je problémom, všetko berú ako samozrejmosť a nepovažujú za potrebné ďakovať Bohu ani ľuďom, vzdávajú sa hodnôt, nám ponúkajú zvrátenosti a väčšina sa tvári, niektorí aj pre momentálne výhody, iní ovplyvnení médiami, okolím, reklamou… svet im tlieska, podporuje tento likvidačný smer s tým,  že to je záruka našej úspešnej budúcnosti. Počul som aj názor, že aj my kresťania máme svoju nádej, ktorú v minulosti ľudia vkladali do šťastnej večnosti, vložiť do budovania lepšieho a bohatšieho sveta. Nezdieľam tento názor. Som presvedčený, že len kresťanská zodpovednosť a vernosť Bohu a hodnotám môže priniesť šťastie tak jednotlivcom, rodinám i spoločnosti. Že ak budeme stáť na strane života a chrániť ho od počiatku až po prirodzenú smrť, ak budeme chrániť a podporovať prirodzenú rodinu, ak budeme verní desatoru, ak sa dokážeme obetovať jeden druhému a v láske si slúžiť, jedine vtedy môže byť človek  šťastný a radostný. Už dnes i pri vysokej nezamestnanosti, sa stáva problémom u nás zabezpečiť fungovanie nevyhnutných zložiek pre život spoločnosti, ako záchranárov, lekárov, hasičov, polície… Ak nebude funkčná a zdravá rodina, nemôže fungovať ani spoločnosť, ani verejný život, ani štát. A rodina nemôže fungovať, ak ju neuzatvárajú dve zrelé, zodpovedné osoby muž a žena, pripravení a odhodlaní prijať a chrániť nový život, vychovávať deti a žiť pre spoločnosť. Ak nepočítajú s Božou pomocou, naozaj sa to nedá, možno len výnimočne. Podľa mňa nestačí za to manifestovať, protestovať, pochodovať, písať petície, lebo  manifestácie narážajú na seba a zbytočne prichádza ku konfliktom. Ježiš nepodľahol tlaku svojich súčasníkov, ktorí očakávali politické riešenie vtedajších problémov národa. Židia veľmi ťažko niesli nadvládu Rímskej ríše a vkladali do Ježiša nádej, že ich vyslobodí. On však zostal verný svojmu duchovnému poslaniu ohlasovať Božie Kráľovstvo. Ak nebudeme kresťanstvo brať len ako tradíciu, ak budeme verní Bohu a svoje kresťanstvo žiť dôsledne v každodenných situáciách ako jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, budeme dostatočne viditeľní a počuteľní aj vo svete a budeme ho môcť aj meniť.
Stretávame sa čoraz častejšie z nezodpovednosťou zodpovedných, ktorí chcú mať všetky výhody zo svojich funkcií, no nedokážu plniť povinnosti a neslúžia tak, aby zabezpečili to čo je ich úlohou, za ktorú sú „platení“. Niekedy takéto správanie vidíme aj v Cirkvi. Chcú čoraz viac konzumovať bez toho, že by za to čoraz viac spoločnosti odovzdávali. Sú si vedomí svojich práv a nechcú brať na vedomie  povinnosti a zodpovednosť. Očakávajú vyššie výkony od druhých, no sami by radi žili z výsledkov ich práce, snažení a námah. Vzdávame sa príliš lacno hodnôt nahromadených generáciami, za chvíľkové výhody a pôžitky. Niektorí strácajú akékoľvek zábrany, klamú, kradnú, podvádzajú, ubližujú ba aj zabíjajú… Strácame zmysel pre realitu a zábrany konať nezodpovedne, nepoznáme mieru, bohatí neúmerne bohatnú, čoho prirodzeným dôsledkom je že chudobní sú biednejší, spoločnosť sa delí, polarizuje a antagonizmus narastá. Bez Božej pomoci  môžeme žiť z minulosti a konzumovať, no nič pozitívne a potrebné nevybudujeme.  Človek nie je len telesná bytosť, ale aj duchovná a duševná. My kresťania veríme, že má aj dušu, ktorá sa potrebuje denne sýtiť. Nič nemôže dávať zmysel a prinášať šťastie, čo sa robí proti Bohu. Ježiš nás pozýva k dokonalosti a k láske. Záleží na nás či uveríme učiteľom prázdnoty, povrchnosti, ľahostajnosti voči Bohu i človeku, alebo zostaneme verní Bohu a svoj život budeme prežívať verní jemu a hodnotám, ktoré  Ježiš učil a na ktorých stála naša civilizácia takmer do súčasnosti.  „Žalmista nás varuje: Blázon si v srdci hovorí: “Boha niet.” Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre“. /Ž, 14,1/ Nenechajme sa strhnúť davom. Majme odvahu viac tvoriť ako konzumovať. Hodnoty chrániť a odovzdávať nie nimi pohŕdať a po nich šliapať. Čestne a statočne žiť, obetovať sa pre iných a šíriť dobro a pravdu.
Ľudovít Košík
 
Príspevok Sme dôslednými svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania v dnešnom svete? zobrazený najskôr Hlavné správy.