Slovenský konzul s oficierskym krížom sv. Alexandra

Samuel Jaroslav ZACHEJ patril k významným publicistom v čase maďarizácie. Samuel Jaroslav ZACHEJ sa ako významná osobnosť slovenského národného hnutia v čase vrcholiaceho maďarizačného útlaku, zástanca myšlienky všeslovanskej vzájomnosti, zakladateľ novodobých slovensko-bulharských vzťahov, aktívny korešpondent a informátor Slovákov o spoločensko-politických udalostiach v Bulharsku výrazne zapísal nielen do dejín slovenského, ale aj bulharského národa. Štvrtého februára 1918 pred sto rokmi zomrel v hlavnom meste Bulharska Sofii bojovník za národné práva, novinár, redaktor, pedagóg a osvetový pracovník Samuel Jaroslav Zachej. Narodil sa 31. marca 1841 v obci Bystrá pri Brezne. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci, v Banskej Štiavnici potom vychodil prvé tri roky gymnázia, odkiaľ odišiel dokončiť gymnaziálne štúdiá do Banskej Bystrice. Tu sa z neho stáva vnímavý a literárne talentovaný študent, čo mu otvorilo cestu k banskobystrickému biskupovi Štefanovi Moysesovi. Ten ho posiela na univerzitu do Budapešti, kde vtedy mali slovenskí bohoslovci literárnu školu. Počas dvojročného štúdia v Pešti sa stretáva s významnými slovenskými národovcami, ako boli J. Francisci, V. P. Tóth, ktorí na neho mali výrazný vplyv. Univerzitu v Budapešti však po dvoch rokoch dobrovoľne opúšťa pre odmietanie teroru proti Nemaďarom a zapisuje sa na štúdium histórie a filológie vo Viedni. Tu sa stretáva so slávnym profesorom a slavistom F. Miklošičom, ktorý mu pomáha získať štipendium na dokončenie štúdia. Veľký vplyv však mal na Zacheja M. F. Rajevský, hlásateľ myšlienky všeslovanskej vzájomnosti.

ÚTOKY A OBVINENIA

Po skončení univerzity vo Viedni odchádza opäť do Pešti, kde sa stáva členom redakčnej rady Pešťbudínskych vedomostí pod pseudonymom Jaroslav Ďumbiersky. Ešte počas štúdia v Pešti sa usiluje spolu s ďalšími Slovákmi o založenie slovenského katolíckeho gymnázia, a keď sa v roku 1869 ich snahy uskutočnia a vzniká gymnázium v Kláštore pod Znievom, stáva sa jedným z jeho profesorov. Naplno sa venuje osvetovej činnosti, zakladá spolky, organizuje slávnosti, výlety, nacvičuje divadlá, prednáša, publikuje. Počas jeho pôsobenia na slovenskom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom píše aj pre noviny Národný hlásnik a beletristický časopis Orol.

Zniev a jeho okolie sa stáva hlboko národne uvedomelým a vzdelaným, čo vyvolalo strach medzi maďarskými úradmi. Výsledkom je množstvo útokov na Zacheja a obvinení. Vďaka podpore žiakov a občanov svoju prácu vykonával aj naďalej a toto obdobie svojho života považoval sa najšťastnejšie a najplodnejšie. Po zatvorení gymnázia odchádza do redakcie Národných novín, ktoré začali vychádzať od roku 1870 v Turčianskom Svätom Martine namiesto už spomínaných Pešťbudínskych vedomostí.

Zachej patril k najvýznamnejším publicistom v období maďarizačného útlaku. Vo väčšine svojich článkov sa venoval obrane prirodzených práv slovenského národa, vnútropolitickým problémom Uhorska, otázkam slovenského národnooslobodzovacieho hnutia a nevyriešeným národnostným a sociálnym problémom na Balkáne, najmä v Bulharsku.

POBYT NA BALKÁNE

V roku 1874 Znievske gymnázium maďarská vláda násilne zatvorila. Zachej sa ocitá pred existenčnou otázkou. Najprv bol rozhodnutý odísť do Ruska, v ktorom videl priateľské útočište, kde by mohol pokračovať vo svojom boji za národné práva Slovákov. Bohužiaľ, vtedajšia politicko-spoločenská situácia, sprevádzaná narastajúcim maďarským útlakom a umlčovaním všetkého slovenského, prinútila nakoniec aj Zacheja k odchodu do cudziny. V roku 1876 ešte začal vydávať ľudovýchovný mesačník Zora, ktorý bol zameraný najmä na dejiny Veľkej Moravy a Slovákov, ale pre prekážky od maďarských úradov bolo jeho vydávanie po roku zastavené. V roku 1878 opúšťa svoju vlasť a novým domovom sa mu až do smrti stáva Balkán. Prvým útočiskom mu bolo Rumunsko, kde bol jedným z iniciátorov idey založenia spolku Slovenskej družiny v Bukurešti. Tá reálne vznikla 31. januára 1884. Pre isté nezhody so svojím švagrom G. Polónym odišiel na jar 1880 na pozvanie druhého švagra Jozefa Capka do Sofie, kde sa pokúsil uplatniť v podnikaní. Obchod však nebola jeho jediná činnosť, ktorej sa venoval. V máji 1880 bol založený spolok Slavjanska beseda. Zachej bol jedným z iniciátorov jej založenia a s malými prestávkami tiež vykonával funkciu podpredsedu až do svojej smrti. V rokoch 1909 – 1912 predniesol na pôde spolku štyri prednášky o histórii a aktuálnej situácii Slovákov, ktoré potom v roku 1912 vyšli v Sofii aj knižne pod názvom Slovacite. Ťachnoto minalo i nastojašte. Zachejovým cieľom bolo oboznámiť Bulharov so slovenským národom a pomáhať najmä s úradnými záležitosťami tým tisíckam krajanov, ktorí sa za  tzv. sťahovania Slovákov na Dolnú zem rozhodli presídliť do „prázdnych oblastí“ Bulharska. Pre svoju skromnosť, učenosť a presvedčenie sa stal „miláčikom sofijských mešťanov“ a dobré meno mal nielen na ministerstvách, ale aj u cisára Ferdinanda. Pre pomoc a prácu, ktorú vykonával medzi slovenskými prisťahovalcami, bol nazvaný slovenským konzulom.

TRVÁCNA PRÁCA

Život Samuela Jaroslava Zacheja možno považovať za plodný. Jeho práca bola možno na prvý pohľad nepatrná, ale zato užitočná a trvácna. Aj keď vo svojom životopise píše, že svoj život vidí ako premárnený a nevyužitý, v skutočnosti bol hlavnou postavou vzniku a prehlbovania slovensko-bulharských vzťahov. Bol skutočne veľkým a váženým Slovákom v Sofii, o čom svedčí aj ohlas bulharských novín k Zachejovmu sedemdesiatročnému jubileu. Na jeho počesť sa konala v Bulharsku veľká slávnosť, pričom mu osobne prišli zablahoželať také osobnosti ako minister Stefan Bobčev, spisovateľ Ivan Vazov, ale aj ďalší významní činitelia. Sám bulharský cár mu poslal vlastnoručne napísaný gratulačný list a kvety „za bratské utuženie vzťahov Slovákov s Bulharmi a za vynikajúci podiel pri upevňovaní všeslovanskej myšlienky“. Vyznamenali ho oficierskym krížom sv. Alexandra. Zachej zomrel na následky choroby 4. februára 1918 v Sofii.

Samuel J. Zachej bol zástanca myšlienky všeslovanskej vzájomnosti, ostrý kritik politiky Rakúsko-Uhorska, Nemecka aj Turecka. Bol objektívny pozorovateľ a ako zbehlý publicista podával slovenským čitateľom pomerne objektívny obraz o vtedajších politických pomeroch v Bulharsku.

Ján SEMAN –Foto: archív Literárneho múzea MS

ZDROJ >>

Komentujte :)