Predstavitelia štátu by nemali protežovať vybrané menšiny a regióny. Národnostné menšiny žijúce na Slovensku si určite a bez akýchkoľvek pochybností zaslúžia vnímavú pozornosť štátu. Nie však iba niektoré a nie aj na úkor majority. Krikľavým príkladom neprimeranej nadpráce na prospech konkrétnej národnostnej menšiny na úkor majority môže byť ministerstvo dopravy. A nie náhodou ho vedie nominant ‒ ako sa už viackrát ukázalo ‒ nacionalistickej strany etnických Maďarov – Árpád Érsek.

■ JUH PROTI SEVERU

Vari už desiatky rokov sa vedú horúce diskusie o tom, ktorý diaľničný ťah na východ republiky treba preferovať aj z pozície vlády. Severný či južný? Odborníci sa jednoznačne zhodujú na tom, že prioritne treba dostavať severný. Terajší kompetentní majú zjavne iný názor. Na jednej strane máme úplne bezútešné perspektívy dokončenia a spustenia kompletného diaľničného ťahu z Bratislavy do Košíc severným trasovaním, a to už vôbec ani len nespomíname jeho prepotrebné vetvy smerom na sever do Poľska cez Oravu a Kysuce, na druhej strane máme až grandióznu rozostavanosť a množstvo stavieb už v príprave na juhu na trase rýchlostnej cesty Bratislava ‒ Košice, ktorá nikdy nebola prioritou vládnych programov.

 ■ KLADIVKÁ KLOPKAJÚ…

A pásky sa strihajú, veď je volebná kampaň. Lenže ak sa pozrieme na to, čo nastane po voľbách, zistíme, že žiadna vláda, iba ak by v nej boli čarodejníci, nemôže so súčasným stavom pohnúť. Tam, kde sa nezačala príprava stavieb, tam sa roky nebude dať nič stavať. No až na malé niekoľkokilometrové úseky sa takáto ponurá vízia dotýka celého Slovenska, okrem jeho juhu. V regióne, v ktorom sa stavajú rýchlostné cesty a pripravujú stavby ich ďalších úsekov, sa po súčasnej cestnej infraštruktúre pohybuje hodinovo okolo šesťtisíc vozidiel. Na Kysuciach, kde sa nepripravuje a nestavia nič, je to dvadsaťtisíc vozidiel. Táto štatistika hovorí za všetko. Pritom nijaká cestná stavba na Slovensku nie je taká potrebná ako úsek D3  Žilina ‒ Čadca.

■ KOĽAJNICE, MOSTY, LODE

So železničnou obslužnosťou je to veľmi podobné. Žilinský samosprávny kraj s veľkou slávou oznámil, že vybojoval spoj na Kysuce. Trvalo to roky. Na naozaj vyťaženom úseku medzi Bratislavou a Komárnom je grafikon osobnej dopravy taký hustý a súpravy už sú také dlhé, že nie je možné pridať ďalší spoj. Nasadili sa teda poschodové vlaky. Na druhej strane napríklad medzi Sabinovom, Prešovom a Košicami je stále dvojhodinový interval vlakov. Navyše na takejto trati s veľkým potenciálom ľudí priam odpudzuje nasadzovanie vlakov so starými a zanedbanými vozňami. Pritom nové súpravy v iných regiónoch vozia ľudí či vzduch aj na slabšie vyťažených tratiach, dokonca paralelných s diaľnicami, s rýchlostnými cestami a s plnou obslužnosťou autobusovej dopravy. Zdá sa teda, že koľajová doprava je prednostne modernizovaná tiež iba pre určité, etnicky špecifické regióny. Pritom dane odvádzajú všetci občania štátu rovnako, bez ohľadu na ich etnicitu.

VRANA K VRANE

V rovnakom duchu, v akom postupuje štátna správa, ak jej inštitúcie riadia nominanti etnických menšinových strán, postupuje aj samospráva. Mladé rodiny, ktoré sa odsťahovali väčšinou z Bratislavy do okolitých obcí, hľadali pokoj vidieka. Teraz mnohé z nich hľadajú školy pre svoje deti. Najmä južne od hlavného mesta sú totiž obce, ktoré majú len školy s vyučovacím jazykom maďarským. Slovenské školy sú na Žitnom ostrove v širokom okolí plné. Ministerstvo školstva tvrdí, že nemôže urobiť nič, rozhodnutie je na starostoch a zastupiteľstvách. Lenže tí zas zjavne nechcú urobiť nič. Výsledkom napríklad je, že do školy s kapacitou vyše dvesto detí chodí asi osemdesiat, ak ide o deti maďarskej národnosti. No dieťa rodičov so slovenskou národnosťou na juhu Slovenska musí bežnou autobusovou linkou ‒ nie školským spojom, lebo taký neexistuje, precestovať do slovenskej školy ráno štyridsať kilometrov a popoludní z nej domov opäť štyridsať kilometrov. Podľa rodičov však starostovia maďarskej národnosti nechcú vyjsť slovenským žiakom vôbec v ústrety a obviňujú ich, že chcú vziať školy maďarským občanom. Nemali by mať slovenské deti na juhu Slovenska rovnaké práva ako deti z rodín maďarskej menšiny? Je to naozaj nemiestna či nebodaj nacionalistická požiadavka?

■ KOHÚTI NA STAVENISKU

Moc nad štátom v štáte ‒ teda, nad regiónom južného Slovenska, je z mnohých pohľadov zaujímavá. Biznisu veľkých politikov sa tam darí ako nikdy ‒ najviac, paradoxne, na pozemkoch pod cestnými stavbami. Kdekto z politických zástupcov večne „utláčanej“ menšiny na nich už kráľovsky zarobil. Zabudol však dodať, že tým okradol vlastných voličov, lebo zarobil na ich majetkoch, a tým, zdá sa, sa už oči začali otvárať. Nijako nadšene neprejavujú veľký záujem podporiť tých, ktorí ich sklamali, ani tých, ktorí sa ich chystajú nahradiť s vlajkami nových strán, no v starých politických tričkách. Lenže, kontrolu nad územím čoraz viac získava Viktor Orbán. On totiž ľuďom neberie, on im dáva. Na šport, na kultúru, na kadečo.

Ivan BROŽÍK ‒ Foto: Emil SEMANCO, mapa: SR

Zdroj