Sen o veľkom Turecku

Ankara 13. októbra 2018 (HSP/Foto:Screenshot Youtube, Twitter)
 
Recep Tayyip Erdogan v roku 2016 oprášil starý dokument, v ktorom sa porazení Osmani neúspešne hlásili o vládu nad stratenými mestami. Prejav, ktorý zaznamenali reportéri servera Kurdistan24, odkazoval na pozabudnutý materiál z roku 1920. Osmani – čerstvo porazení v prvej svetovej vojne – vtedy v parlamente prijali dokument, podľa ktorého sú “pripravení bojovať” za oblasti, ktoré z ich područia vytrhli európske armády.

Ilustračné foto

Išlo o pobrežie Egejského mora, ale aj o severnú časť dnešného Iraku a Sýrie. V duchu Národnej prísahy sa nieslo povstanie tureckých nacionalistov pod vedením Mustafu Kemala Atatürka. Jeho vojská vytlačili Grékov z Izmiru a ovládli pobrežie Miarmarského mora, kde si Európania želali vytvoriť demilitarizovanú zónu pod britskou správou. Dnešné hranice Turecka potom na základe Atatürkových úspechov vytýčila zmluva z Laussane, ktorá v júli 1923 potvrdila vládu Turkov nad celou Anatóliou a častí balkánskej Thrákie.
“V Mosule leží naša história. Ak si to páni želajú, dajme im prečítať našu Národnú prísahu, nech pochopia, čo pre nás toto miesto znamená, “vyhlásil Erdogan na medzinárodnom právnickom kongrese v Istanbule v roku 2016. Na bitke o Mosul sa Turecko priamo so svojou ôsmou najväčšou armádou sveta aj podieľalo. Podobne nechceným hráčom je však aj v susednej Sýrii, Erdogan sa tu zameral na Aleppo. Jeho nálety pritom často neničili pozície Islamského štátu, ale skôr tábory Kurdov.
Vo vysielaní televízie ATV sa objavila mapa, ktorá spomenuté mestá zobrazovala ako súčasť Turecka. Denník, ktorý bol pred časom usvedčený z podvodného prepisovania rozhovoru so slávnym americkým filozofom Noamom Chomským, dochádza k jednoznačnému záveru: “Mosul a Aleppo by mali byť odovzdané Turecku. Turecko je jedinou krajinou, ktorá stojí proti všetkým teroristickým organizáciám zároveň.” Vzostup teroristov z Islamského štátu, kvôli ktorému Damask aj Bagdad nad severnou časťou svojho územia stratili kontrolu, mu k tomu ponúkal takmer dokonalú príležitosť. Nakoniec však Turci neobsadili ani jedno, ani druhé mesto.

Ilustračné foto

Občania Turecka mali niekoľko šancí, ako odvrátiť nedávny vzostup Erdogana nad parlamentnú demokraciu. Dvoje volieb v roku 2015, reakcia národa po neúspešnom pokuse o prevrat, minuloročné referendum a tohtoročné voľby. Recep Tayyip Erdogan si dnes neberie servítky. Viaceré štáty napriek tomu Turecko vojensky podporujú. Z USA malo obdržať 116 stíhačiek F-35, dohoda je však momentálne pozastavená kongresom, ktorý čaká na správu Pentagonu. Z Ruska nakúpilo množstvo obranných raketových systémov S-400. Turecko v súčasnosti vyvíja podobne ako Čína, svoju vlastnú stíhačku piatej generácie pod označením TF-X. Americký Roll-Royce ponúkol pre tento účel svoj motor EJ200, ktorý vytvoril spoločne s MTU, Avio a ITP. Ďalším dielom do skladačky je informácia, že Spojené Kráľovstvo predalo od prevratu Turecku zbrane v hodnote viac ako miliardy dolárov. V Istanbule sa buduje od roku 2016 prvá turecká lietadlová loď, ktorá by mala byť hotová v roku 2019 – 2020. Dá sa povedať, že Turecko má dnes veľmi výhodné postavenie, ak mu nepredajú zbrane Američania, kúpi ich od rusov, ak nebude obchodovať s EÚ, obráti sa na Čínu.
Turecko je na ceste stať sa veľmocou a koncentruje na tento účel svoje sily. Po rokoch prosperity tak prebehli funkcionárske čistky, následne upevnenie moci Erdogana a zapojenie sa do vojnových konfliktov v Sýrií, Iraku, ale nepriamo aj v Egypte. Turecko obchodovalo na určitej úrovni s Islámskym štátom a začalo opäť prenasledovať Kurdov, a to doma aj v zahraničí, ktorých sen o Kurdistane sa tým skončil. Kurdi boli nútení ustúpiť pred tureckými armádami a to napriek tomu, že boli podporovaní zo strany USA, ktoré dali pohodlne ruky preč, akoby sa nič nedialo. Zámienkou sa stalo aj prehlásenie kontroverznej PKK (Strana kurdských pracujúcich) za teroristickú organizáciu. Predovšetkým Kurdi vybojovali proti Islamskému štátu mnohé víťazstvá a utrpeli značné straty, sú to však oni, kto nie je pohodlní žiadnej lokálnej krajine. Ich prenasledovanie sa deje v Iráne, Turecku, Iraku aj Sýrií. Na druhej strane, máloktorý štát by sa dobrovoľne vzdal svojho územia. Územné zisky Kurdov v Sýrií a v Iraku boli prakticky neudržateľné.
Recep Tayyip Erdogan ma širokú podporu najmä medzi konzervatívnymi moslimami a islamskú kartu dokáže veľmi dobre využívať. Obdobie sekularizmu sa jeho nástupom postupne skončilo. V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako primátor Istanbulu, v 2001 založil AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) s ktorou dokázal vyhrať 3 parlamentné voľby (2002, 2007 a 2011), vďaka týmto víťazstvám pôsobil v rokoch 2003 – 2014 ako premiér. V roku 2014 nastúpil do úradu prezidenta. Od roku 2016, po pokuse o prevrat, pritom platí výnimočný stav, ktorý okrem iného umožňuje Erdoganovi vládnuť prostredníctvom dekrétov. Odvtedy prišlo o prácu podľa AI viac ako 160 000 zamestnancov verejného sektora a vyše 100 000 ľudí bolo trestne stíhaných. Vo väzení ich čaká na súdny proces viac než 50 000. Vďaka dekrétom bolo zavretých viac ako 1043 súkromných škôl, 1229 spolkov a nadácií, 19 odborových zväzov, 15 univerzít a 35 zdravotníckych zariadení vďaka zámienke podozrenia s prepojenia s údajným tvorcom puču Fethullah Gülenom, ktorý od roku 1999 žije v USA. Výnimočný stav sa Erdogan zaviazal zrušiť, zatiaľ sa tak však nestalo.
Vláde Erdogana sa nedajú uprieť výrazné ekonomické úspechy. Od roku 2002 klesol verejný dlh, počet obyvateľov rastie, inflácia sa dostala na prijateľnú úroveň, je tu citeľný ekonomický rast a rast miezd. Ekonomika napredovala dokonca aj počas finančnej a hospodárskej krízy. Napriek tomu pretrvávajú problémy s neefektívnym daňovým systémom, korupciou a klientelizmom, tie sú však generačné, dalo by sa povedať kódované výchovou. Nezamestnanosť sa drží na prijateľnej úrovni a krajina sa postupne stáva energeticky sebestačnou, čo má za následok aj pokles cien energií.
Po výraznej tureckej ekonomickej kríze z roku 2001 priniesla AKP reformy, stabilitu a rast. Problémom dnes je, že sa postupne obracia proti svojej vlastnej politike, ktorá priniesla krajine úspech. Dôsledkom je mimo iného aj politicko-obchodná vojna s USA, ktorá má za následok zavedenie ciel a ešte posilňuje prepad tureckej líry, ktorá dnes dosahuje historické minimá. Ekonomickú vojnu s USA dnes nemôže vyhrať prakticky žiadna krajina mimo Číny a aj tá by skončila veľmi zle.
Erdoganova AKP zvýšila aj kvalitu zdravotníctva, podporuje domáce firmy v medzinárodnom obchode a zaručovala až donedávna slušné podmienky kresťanskej aj židovskej minorite. V roku 2009 dokonca Erdogan zaviedol mnohé prokurdské reformy, ktoré dovolili tejto národnostnej menšine používať vlastný jazyk, vlastné názvy miest, zaručil viacerým členom PKK čiastočnú amnestiu, dokonca sa ospravedlnil za dersimský masaker. Žiaľ, ako už vieme, veci sa výrazne zmenili. Turci tiež prijali značné množstvo sýrskych vojnových utečencov, ide až o 3.5 milióna, čo je číslo, ktoré výrazne prevyšuje všetky ostatné krajiny.
Medzi kontroverzné opatrenia, ktoré boli uplatnené za vlády Erdogana, patrí znovuzavedenie trestu smrti, zvýšenie daní na alkohol, rapídne budovanie mešít (od roku 2000 ich vláda postavila viac ako 17 000, pričom Turecko bolo dlhodobo pomerne sekulárne), školské osnovy sa zmenili výrazne v prospech štúdia tureckej histórie a islamu, viac ako 40 000 študentov bolo prinútených navštevovať Hatip školy určené pre Imámov a ženské práva taktiež začali brať za svoje. Erdogan ticho toleruje moslimské pedofilné sobáše, ktoré sú síce (zatiaľ) proti zákonom, ale ich počet najmä v zaostalejších oblastiach rastie.
Erdogan využíva každú možnosť zahrať na citlivú strunu svojim občanom, ako aj provokovať „spojencov“. Kontroverziu vzbudil Turek Mesuta Özila hrajúci za nemecký národný tím, ktorý svoje víťazstvo oslávil radšej s Erdoganom, ako s Merkelovou a daroval mu svoj dres. Erdogan má v Nemecku a Rakúsku dokonca vyššiu podporu ako doma. Pri nedávnych prezidentských voľbách mu svoju podporu odovzdali až dve tretiny Turkov a po jeho víťazstve ho búrlivo prehlasovali za svojho vodcu. Toľko k snom o integrácií. Erdogan bude aj naďalej využívať svoje piate kolóny a slabosť EÚ v rozklade. Veď len pred krátkym časom otvoril v Nemecku spolu s Angelou Merkelovou novú a zatiaľ najväčšiu mešitu v Európe. Svojim spôsobom je to diplomatická facka.
Turecká tajná služba za posledné roky výrazne zvýšila svoju aktivitu. Od nepodareného prevratu zatkla viac ako 80 ľudí v 18 štátoch, ktorých podozrieva z účasti na jeho príprave. Okrem toho „záhadne miznú“ rôzni kritici Turecka po celom svete, pričom Erdogan si neberie servítky. O Česku (a vlastne aj o nás) jeho poradca prehlásil: „Nemci Česko vlastnia. Skutoční muži odtiaľ odišli a založili Slovensko s hlavným mestom Bratislava.“ Nenasledovala žiadna oficiálna reakcia z českej strany. Podľa posledných informácií Turecko spoločne s Ruskom spolupracuje na vytvorení demilitarizovanej zóny v Sýrií. Jedno je isté, od dôb Atatürka je Erdogan najvýraznejšou postavou a zlomiť ho nedokážu žiadne americké sankcie, naopak, jeho postavenie ešte posilnia.
Anton Smataník
 
Príspevok Sen o veľkom Turecku zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)