Bratislava 21. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR-Milan Kapusta,Jaroslav Novák)

Na konferencii o pozemkových úpravách boli pomenované problémy slovenského poľnohospodárstva. Tie problémy však vyplývajú z vrodených chýb systému, v ktorom žijeme – a preto sa konferencia dopracovala iba k záveru „malo by sa urobiť“ a následnému pokrčeniu plecami…

Ilustračné foto

Začiatkom októbra sa v Bratislave konala konferencia Ako zjednotiť slovenskú pôdu, ktorú zorganizoval Slovenský pozemkový fond v spolupráci so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou. Táto zdanlivo nezáživná téma je v praxi jednou z najdôležitejších úloh, ktoré bude potrebné vyriešiť, aby sa slovenský vidiek začal revitalizovať a spamätávať z blahodarného vplyvu liberálneho kapitalizmu, ktorý tu zúri už tridsať rokov, a ktorého výsledkom je zdevastované poľnohospodárstvo, krajina i život na vidieku ako socioekonomický fenomén.

Aj generálna riaditeľka Slovenského pozemkového fondu Adriana Šklíbová konštatovala vo svojom príhovore: „Rozdrobenosť pôdy je hlavnou prekážkou pre fungovanie poľnohospodárstva na Slovensku.“

Na snímke generálna riaditeľka Slovenského pozemkového fondu Adriana Šklíbová

Lenže zďaleka nejde len o poľnohospodárstvo. Ide aj o budovanie potrebnej infraštruktúry a predovšetkým o aspekt krajinotvorby, keď čoraz citeľnejšia je potreba vykonávať opatrenia proti zmene klímy a proti pôdnej erózii. Prívalové dažde a obdobia sucha vyžadujú opatrenia na zadržiavanie vody v krajine, ako je budovanie retenčných nádrží či rybníkov, revitalizácia vodných tokov, závlahy, ale tiež opatrenia na zabezpečovanie ekologickej stability ako biokoridory, biocentrá, stromoradia, či iné vhodné formy zelene.

Pozemkové úpravy umožnia zrealizovať mnohé opatrenia a projekty, ktoré doposiaľ nebolo možné uskutočniť pre  neúnosnú rozdrobenosť vlastníctva, pretože jednať so stovkami vlastníkov, z ktorých časť nie je možné zastihnúť, a medzi ktorými sa napokon vždy nájde aspoň jeden, ktorý z princípu nesúhlasí s tým, aby sa na jeho pozemku čokoľvek robilo, to je prakticky neschodná cesta.

Aj preto už dlhé desaťročia stoja bez nádeje na realizáciu mnohé veľmi užitočné plány na vybudovanie poľných ciest, rybníkov, turistických chodníkov, cyklotrás, protipovodňových, protieróznych, vodozádržných a iných projektov.

Hovoril o tom napríklad Tomáš Guniš, riaditeľ odboru územného rozvoja a koncepcií mesta Trnava, ktorý opísal vlastnú trpkú skúsenosť s dlhoročným problémom vybudovať dvestometrový úsek elektrickej prípojky do rekreačnej oblasti, pretože vedie cez pozemky desiatok majiteľov.

Zlatica Muchová z Katedry krajinného plánovania a pozemkových úprav na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite uviedla, že od roku 2009 sa v oblasti pozemkových úprav nerobí prakticky nič a ľudia, ktorí s tým v roku 2009 pracovali, už aj pozabúdali to, čo vedeli. Je presvedčená, že sceľovanie pôdy urobí nielen poriadok a spravodlivosť vo vzťahoch, umožní stavať verejnoprospešné stavby a mnohým konečne umožní využívať pôdu na podnikanie, ale bude prínosom predovšetkým pre krajinu, pre prírodu. Muchová tiež zdôraznila, že pri prioritizácii pozemkových úprav je hlavným parametrom voda.

Muchová si pre prítomných pripravila peknú prípadovú štúdiu. Išlo o novo vybudovanú cyklocestu Nitra – Vráble. Z osemnásťkilometrového úseku dve tretiny tvoria jestvujúce cesty a zvyšok ide po štátnej poľnej ceste. Vybudovanie tejto cyklotrasy bolo veľkým úspechom, pretože donedávna cyklisti medzi Nitrou a Vrábľami museli používať frekventovanú štátnu cestu. Avšak na tomto prípade sa naplno prejavili všetky bolesti súčasného legislatívneho a majetkového stavu. Po prvom daždi totiž došlo na novo vybudovanej ceste k masívnej pôdnej erózii, blato zaplavilo vozovku tak, že prakticky cestu znefunkčnilo. A nastal problém, čo s tým: cesta síce je vo vlastníctve štátu, ale iba v šírke cesty. Ak by sa mali urobiť terénne úpravy, musela by sa urobiť dohoda so stovkami vlastníkov priliehajúcich pozemkov, keďže tam ešte neprebehli pozemkové úpravy. Situácia je patová, s každým ďalším dažďom sa situácia zhoršuje, množstvo kvalitnej ornice odteká do tokov a v konečnom dôsledku sa mení na problematicky skládkovateľný toxický sediment. Riešenie? Pozemkové úpravy, zelené pásy, háje, lesy, biokoridory, vrstevnicové hospodárstvo… ale to všetko je možné jedine po majetkovom vysporiadaní pozemkov.

Hostia z Českej republiky informovali prítomných, že oni sú s pozemkovými úpravami omnoho ďalej ako my na Slovensku, ale napriek tomu je aj tam väčšina úprav nedokončená, pretože je to proces naozaj veľmi náročný na ľudskú energiu, a samozrejme aj finančne.

O tom, aké nesmierne ťažké je dnes na Slovensku začať podnikať na pôde, najlepšie svedčí vystúpenie Aleny Suchej, vedúcej oddelenia nájmu odboru prevodov a nájmu Slovenského pozemkového fondu. Odprezentovala prítomným, aká komplikovaná je schéma toho, čo žiadateľ o pridelenie pôdy musí splniť. A potom ukázala aj štatistiku, a to bolo na zaplakanie: tu jedna, tu dve vybavené žiadosti ročne…

Namiesto toho, aby tu bol okamžite priestor pre tisíce a desaťtisíce drobných farmárov, aby začali využívať nevyužitú pôdu a naprávať zúfalú závislosť slovenského potravinárstva na dovoze (kedysi sme bývali celkom sebestační, teraz sme horko-ťažko z jednej tretiny!), dnes je situácia taká, že cez tú papierovú mašinériu noriem, formulárov a ťažko splniteľných podmienok sa ročne predriape sotva zopár mladých nadšencov, ktorí by chceli ostať verní práci na pôde…

Konšpiračne založený jedinec by takmer povedal, že takýto stav je tu zámerne, aby umožnil veľkým agropriemyselným spoločnostiam so zahraničným pozadím zničiť už v zárodku každý pokus o návrat slovenskej pôdy do rúk drobných slovenských farmárov, aby tieto korporácie mohli ďalej nerušene ničiť poľnohospodárstvo, ale súčasne aj krajinu a celý život vidieka veľkopriemyselným pestovaním kukurice, repky a pšenice, ktoré sa potom vyvezú za pár centov bez pridanej hodnoty do zahraničia – a tam sa napríklad skúria ako palivo, tak ako nedávno v Rakúsku naša pšenica, lebo bola lacnejšia ako palivové drevo.

Podujatia sa zúčastnil aj poslanec Národnej rady SR (kandidoval za OĽaNO) Martin Fecko. „Treba začať miestnou sebestačnosťou,“ hovorí, „a keď sa dosiahne tá, ďalší cieľ bude usilovať sa o dosiahnutie okresnej, krajskej…“ Jeho pohľad, napriek neradostnej realite a trendom je optimistický v tom, že stále ešte existujú aj pozitívne príklady. Nevystúpil v programe konferencie, ale mimo mikrofón niektoré spomenul.

Napríklad obec Hermanovce pod Oblíkom v okrese Vranov nad Topľou. Gazduje tam pán Andrek, už ako jeden z mála v tej obci, ktorý je skvelým príkladom pre ostatných farmárov na Slovensku. Jeho otec bol predsedom miestneho družstva, ktorému sa nedarilo, a preto zavolal synovi, ktorý mal stavebnú firmu v cudzine, aby sa vrátil domov pomôcť. Syn sa do toho pustil, pár rokov hospodáril a farmu zveľadil. A potom usporiadal promo akciu: kúpil mäso vo viacerých obchodných reťazcoch, položil ho na stoly aj s cenovkami a na jeden stôl dal aj produkt zo svojej farmy. Zvolal ľudí z obce a povedal im, aby ovoňali. Na rozdiel od sterilného priemyselného mäsa zo supermarketov, to jeho mäso voňalo materinou dúškou, medovkou a inými bylinkami. Napriek tomu, že je drahšie, odvtedy má už dopredu vypredanú celú svoju produkciu.

Ako iný pozitívny príklad Fecko uviedol obec Liptovská Teplička. Miestne ekologické družstvo má vypredanú celú svoju produkciu mliečnych výrobkov na rok a pol dopredu, keď sa sústreďuje na zásobovanie miestnej komunity cca sedemtisíc duší. Ďalšou zaujímavou obcou je Hriňová, kde sa snažia dôsledne dodržiavať vrstevnicové poľnohospodárstvo, výsledkom čoho je, že zabraňujú erózii pôdy, ale súčasne to aj lahodí oku: tamojšia krajina svojou malebnosťou a upravenosťou miestami pripomína Švajčiarsko.

Takže čo teda treba robiť? V roku 2019 by sme sa už nemali pozerať na pôdu a krajinu ako na nástroj zisku: takýto prístup by mal byť doslova trestný, zakázaný! Krajinu máme prepožičanú od budúcich generácií a patrí nielen ľuďom, ale aj včelám, kvetom, motýľom… Už je najvyšší čas, aby sa vrátila ľuďom z vidieka do rúk vláda nad pôdou, ktorú obrábajú, aby sa ľuďom v miestnych komunitách vrátila do rúk vláda nad svojím životom a nad svojou dedinou. A už je naozaj najvyšší čas, aby sa koristnícke veľkopriemyselné poľnohospodárstvo zmenilo opäť na citlivú ekologickú permakultúru, tak ako to bolo kedysi, keď ešte jedlo bolo jedlom a nie chémiou.

Dnes už nie je problém, že by sme nevedeli, ako by veci mali fungovať, aby to bolo dobré. Problémom je, že sa to len ťažko dá dosiahnuť v systéme liberálneho kapitalizmu, v ktorom existujeme. Vo svete, kde niet inej hodnoty ako peniaze, v ktorom si každý, kto má peniaze, môže robiť čo chce a kúpiť koho chce. Vo svete, kde korupcia (nemyslí sa drobná obáločka u lekára, ale lobizmus mocných) a zločin sú neoddeliteľnou, integrálnou súčasťou systému.

Ktovie kedy, a či sa vôbec niekedy dožijeme toho, že sa konečne aj „svet bieleho muža“ začne riadiť pamätnými slovami indiánskeho náčelníka: „Až keď vytnete posledný strom, otrávite poslednú rieku, chytíte poslednú rybu, zistíte, že peniaze sa jesť nedajú.“

Ivan Lehotský

Nezávislé spravodajstvo musí byť zachované!
Plánujeme skvalitniť užívateľské prostredie Hlavných správ a dať vám možnosť sledovať ich bez reklám.
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Plánujeme prijatie ďalších redaktorov.
Podporte naše úsilie.

PODPORUJEM nezávislé spravodajstvo

Zdroj