Moskva 23. mája 2018 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Ivan Sekretarev)
 

Viktor Marachovskij vo svojom komentári píše o tom, ako v kolóne zahraničných šéfov, ktorí dorazili do Soči k V. V. Putinovi, sa nečekane vyznamenal bulharský prezident Rumen Radev, ktorý povedal:

Ilustračné foto

1) Bulharsko by chcelo postaviť priamy plynovod — Bulharský prúd — z Ruska k sebe. A to je normálne: „Takéto snahy sa ničím nelíšia od nemeckých plánov realizovať Severný prúd 2.”
2) Vláda v Sofii znovu začína hovoriť na tému výstavby (samozrejme tiež ruskou stranou) jadrovej elektrárne Belene. A „to je dobrý krok, to je prejav realizmu a zrelosti. Bola doba, kedy sa tí istí politici chválili zastavením projektu”.
Všetci si pamätajú, ako v roku 2014 Bulharsko odvážne prejavilo solidaritu s Európou a NATO a zastavilo Južný prúd (a vzdalo sa tak príjmov približne pol miliardy dolárov ročne). Všetci si pamätajú, ako ešte pred ďalšími dvoma rokmi Bulharsko rovnako hrdinsky odmietlo jadrovú elektráreň (za čo na základe rozhodnutia súdu vyplatilo ruskej strane za nesplnenie zmluvy 600 miliónov eur).
Otázka: Čo sa také mohlo stať za tri a pol roka, aby sa naraz v mladej európskej demokracii celá elita začala hanbiť za to, čím sa skôr chválila?

Aby sme pochopili túto situáciu, musíme sa preniesť na koniec roku 2014 a začiatok roku 2015, aby sme uvideli úplne iný svet.
Bol to svet, v ktorom nafúkané Rusko postihla nakoniec odplata za drzosť. Rusko, ktoré sa pokorne nezmierilo s kyjevským majdanom a dokonca sa odvážilo pripojiť Krym, bolo postihnuté sankciami a poklesom cien ropy zo 115 na 40 dolárov. A B. H. Obama v priebehu svojho vystúpenia v januári 2015 rád oznámil, že ekonomika papierového medveďa je roztrhaná na kúsky.
To neznamená, že napríklad pre Bulharsko to bola nejaká radosť. Nie, nikto sa neradoval z toho, že krajina, ktorá sa túžila stať plynovým uzlom, sa ničím nestala. Nebolo nič pozitívne v chápaní toho, že vlasť zostane beznádejnou perifériou vojensko-politického bloku a bude z nej i naďalej strmhlav utekať všetko mladé a perspektívne.
Ale národné elity doby „globálnej fukuyamy” sú práve tým zaujímavé, že sa naučili žiť a radovať sa v stave beznádeje. Áno, žijeme na periférii. Áno, máme depopuláciu. Ale po prvé sa aj tak nedá nič robiť. Po druhé tých, ktorí prejavujú pokoru a úsilie, si mocnejšie štáty nevšímajú. A to znamená, že je možné ďalej sedieť na svojich miestach a aspoň si robiť osobné plány do budúcna.
Teda v priebehu tohto tri a pol roka sa stala iba jedna jednoduchá vec.
Elity malých krajín naraz zistily: hierarchia, ktorej prisahali vernosť, zrejme nie je tak globálna. A možno sa dokonca rozpadne na časti a nie je úplne jasné, ktorej z týchto častí by mali prisahať. A čo sa stane, ak dnes budú prisahať jednej a zajtra ju prekoná druhá?
A v tej chvíli (sa stonaním a vrčaním, pretože to bolo vynútené) začali elity spomínať na exotický, už zabudnutý a dokonca desivý pojem „národný záujem”. A začali práve tam, kde tento pojem ako archaický a nemoderný stratili a zabudli.
A je logické, že v priebehu procesu spomínania na suverenitu sa neúspešní správcovia Globálnej ríše naraz ku svojmu vlastnému prekvapeniu ocitli v Rusku. To sa tiež do určitej miery nútene stalo priekopníkom procesu. A teraz má v rukách určité výsledky (dodajme, že vytrpené roky západnej izolácie, ktorej sa východní Európania s nadšením zúčastnili). A mimochodom zohralo svoju významnú rolu v tom, že Globálna hierarchia se vynásobila nulou.
Samozrejme je trochu hanba priznať, že mnohokrát na kúsky roztrhané a do prachu zašľapané Rusko, ktorému sa vo východoeurópských hlavných mestách radi vysmievali, malo pravdu. A je trochu trápne mu navrhovať, aby na všetko zabudlo a začať práve tam, kde sme sa my sami pred niekoľkými rokmi povýšene hrali na Západ.
Ale pokiaľ už nemecká tlač píše o kancelárke Merkelovej, že „zatiaľčo americký prezident rozbíja svet, ona sa obracia na stabilného partnera — na Rusko,” elity malých strán sa vôbec nemajú za čo hanbiť.
 

Príspevok Rusko donútilo Európanov k hroznej veci zobrazený najskôr Hlavné správy.