Bratislava 6. apríla 2018 (HSP/Foto:Pixabay)
 
Žijeme v paradoxnej dobe. Od faktického ukončenia majetkovej transformácie (rozumej divokej a esenciálne ekonomicky vlastizradnej privatizácie) uplynulo už viac než desať rokov. Po škandalóznom výpredaji predovšetkým strategických podnikov tu dnes máme stále silnejúce protikorupčné hnutia, ktoré paradoxne chcú zmeniť oligarchický charakter našej spoločnosti. Paradoxne preto, lebo sa opierajú o politické sily, ktoré práve tento druh transformácie obhajujú, respektíve sú hodnotovo konformní s práve opisovaným modelom transformácie.

Ilustračné foto

Dnešná opozícia, v čase keď vstupovala do politického priestoru,  sa bez váhania spolčila a spoluvládla s tými najskompromitovanejšími politickými zoskupeniami, ktoré ožobráčili verejné rozpočty mnohonásobne viac, než sa tomu deje dnes pri korupcii, ktorá sprevádza verejné zákazky a podobne.
V časoch SDKÚ vznikol oligarchicko – klientelistický štát. Jeho vznik by nikdy nebol možný, ak by druhá Dzurindova vláda, ale vo všeobecnosti všetky pravicové vlády v strednej Európe, neprivatizovali spôsobom, ktorý viedol k vzniku oligarchických štruktúr alebo, povedané Kellerovskou terminológiou, diskrétnych elít, ktoré čoraz viac koncentrujú ekonomickú, politickú a mediálnu moc v jedných rukách.
Ako prípadová štúdia, nám poslúži prípad privatizácie Mosteckej uhelnej společnosti (MUS), kde švajčiarska justícia odsúdila aktérov privatizácie MUSKoláčka a spol. Paradoxné je to predovšetkým preto, že švajčiarska justícia nemala súdiť konkrétnych aktérov privatizácie, tí len využili podmienky, ktoré im dali vtedajší politici. Rozsudkom švajčiarskej justície bol de facto odsúdených český štát za model privatizácie, ktorý nepredstaviteľným spôsobom ožobračoval verejné rozpočty transformujúcich sa štátov a tým aj ich obyvateľov.
Aby sme teda prešli k meritu veci. Skupina podnikateľov  v roku 1999 kúpila akcie (MUS) za približne 650 miliónov českých korún. Len o pár rokov neskôr túto spoločnosť privatizéri predali českému miliardárovi Pavlovi Tykačovi za 20 miliárd českých korún. Rozdiel je teda 19 miliárd 350 miliónov českých korún, alebo inak ľudia okolo Koláčka dostali MUS za približne 3,25 % jeho skutočnej hodnoty. Teda o takú sumu okradli vtedajší politici svojich voličov pri predaji jedného jediného podniku.
Niečo veľmi podobné sa udialo aj pri privatizácii OKD a množstva ďalších  podnikov.  Na rozdiel od akcionárov MUS však Zdeněk Bakala dodnes nebol trestne stíhaný a, naopak, stále vystupuje ako čestný dedič odkazu Václava Havla. Podľa kvalifikovaných odhadov transformácia českej ekonomiky stála od 500 miliárd do bilióna českých korún. Inak povedané, o takúto astronomickú čiastku boli v procese transformácie okradnutí len českí občania.
Veľmi podobne sme na tom boli aj na Slovensku. Stačí spomenúť len dzurindovskú privatizáciu VSŽ. Dzurinda ju predával Američanom z U. S. Steelu  za 80 miliónov amerických dolárov, ak k tomu pripočítame aj záväzky, nech bola koncová cena približne 300 milionov amerických dolárov no a dnes po takmer dvadsiatich rokoch bezuzdného drancovania ju ponúkajú Číňanom z HeSteel  Group za 1,5 miliardy dolárov. Z toho teda vyplýva, že Dzurinda im to dal za sotva 20 % ceny.
Ešte škandalóznejšia bola privatizácia Slovenských elektrární. Dzurinda ich predal talianskemu Enelu za 800 miliónov eur. Za túto sumu predal približne štyridsať elektrární – Nováky, Mochovce, Jaslovské Bohunice, Vojany, celú sieť vodných elektrárni v takzvanej Vážskej  kaskáde, veterné parky  a slnečné elektrárne (spolu takmer 40 elektrární) a ako bonus navrch bol tridsaťročný prenájom gabčíkovskej elektrárne. Samozrejme, v hrubom rozpore s vtedy platnými pravidlami, bez verejnej súťaže, čo v konečnom dôsledku viedlo k sporu medzi Slovenskou republikou  a Enelom.
Ako vieme, Ficova vláda, uvedomujúc si hrubé porušenie všetkých aj vtedy platných pravidiel, požadovala ukončenie pre štát veľmi nevýhodného prenájmu a vrátenie Gabčíkova pod štátnu kontrolu. Predčasné ukončenie nájomného vzťahu o pätnásť rokov si vtedy Taliani z Enelu ocenili ušlý zisk z tejto jednej elektrárne na 500 miliónov eur.
Pre rekapituláciu si teda pripomeňme, že za všetky elektrárne, spolu teda približne štyridsať a tridsaťročný prenájom Gabčíkova zaplatil Enel 800 milión eur, pričom za odstúpenie od prenájmu jednej jedinej elektrárne z portfólia Slovenských elektrární požadovali Taliani odškodné 550 milión eur. V tomto  kontexte je obludnosť dzurindovskej  privatizácie úplne jednoznačná.

Na snímke politológ Roman Michelko

Ako vieme, nakoniec sme arbitráž o Gabčíkovo vyhrali, teda dzurindovské prechmaty neprešli medzinárodným „auditom“. Rovnako ako privatizácia MUS neprešla auditom švajčiarskej justície. Čo je však absurdné, tento spôsob lúpenia našich „neohrozených bojovníkov s korupciou“ ani trochu nevyrušuje. Taký Matovič, inak usvedčený daňový podvodník, má plné ústa korupcie, nemal však ani najmenšie výčitky servilne posluhovať vo vláde s esenciálnymi ekonomickými vlastizradcami Dzurindom a Miklošom. Je zároveň paradoxné, že pochody proti korupcii organizujú ľudia, ktorí nič  netušia o spise Gorila, o divokej privatizácii strategických podnikov ani nehovoriac.
Ak teda nechcú stratiť aj posledné zvyšky vážnosti, pri najnovšom pochode proti korupcii by mali bivakovať pred Miklošovými a Dzurindovými oknami a mali by klásť Sulíkovi, Matovičovi a comp. otázky, prečo tak ochotne spolupracovali s „Gorilami“, ktoré okradli slovesných občanov v rádovo väčších objemoch, než si dnes vie ktokoľvek vôbec predstaviť. To by však lídri protikorupčných protestov museli byť autentické osobnosti, a nie užitoční idioti tých najskompromitovanejších politických síl.
Politológ Roman Michelko
 
Článok pôvodne vyšiel aj na SNN
 
Príspevok Roman Michelko: Naivne protikorupčné hnutia sa v boji proti oligarchom opierajú o tých, ktorí práve takéto fungovanie spoločnosti obhajujú zobrazený najskôr Hlavné správy.