Screenshot z filmu Angelika. Foto: Youtube/Screenshot

Bratislava 24. marca (TASR) – Študenti dostali voľno a v televízii dávali Angeliku. Aj takto sa komunistický režim snažil zabrániť masovej účasti na Sviečkovej manifestácii. Napriek tomu sa o nej mnohí mladí ľudia dozvedeli a niektorí sa na nej zúčastnili.

Jedným z nich bol filmový kritik a teoretik Martin Ciel, ktorý sa v tom čase ako mladý vedecký pracovník dopočul o akcii na chodbách Umenovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, kde pracoval. Či ísť alebo nejsť na Sviečkovú manifestáciu neváhal ani chvíľu.

„Možno to bude znieť hlúpo a neskromne, ale nebál som sa vôbec. Nebolo sa ani treba rozhodovať, lebo v tomto období sme sa s kamarátmi zúčastňovali na takýchto akciách a nezdalo sa nám to ako veľké riziko. Opatrenia, ktoré režim urobil, boli navyše hrozne smiešne. Študenti dostali povinne voľno, ale nemyslím si, že by to malo vplyv na to, či odcestovali z Bratislavy a či sa na tejto akcii zúčastnili alebo nie. A vysielanie Angeliky v televízii, to sme už brali ako úplné kŕče zúfalstva komunistického režimu. Samozrejme, keď sa začal policajný zásah proti demonštrantom, to už prestala byť zábava,“ povedal Martin Ciel pre TASR.

Dodnes sa zachovali záznamy z vysielačiek, prostredníctvom ktorých dostávali policajti počas zásahu pokyny. Politická komisia sledovala priebeh demonštrácie z budovy v hoteli Carlton. „Tu je gama dva, gama dva, veľmi rázne zakročujte proti všetkým. Gama dva, jednu kropičku aj všetky kropičky rýchlo sem smerom na národné divadlo a kropiť! Gama dva, gama štyri, kropiť, kropiť a kropiť!“ zneli dnes už známe policajné rozkazy.

Študentkou gymnázia v Bratislave bola vtedy aj Miriam Lexmann, riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli. O tom, že sa manifestácia bude konať, v rodine vedeli aj vďaka tomu, že jej príbuzným je František Mikloško, jeden z iniciátorov zhromaždenia. Ako neplnoletá však dostala zákaz ísť na námestie. „Vedelo sa, že situácia je vyhrotená, keďže Ján Čarnogurský už bol vo väzení a Františka Mikloška zatkli v ten deň ráno. Mnohí potom išli na ďalší deň demonštrovať pred Justičný palác za ich prepustenie. Paradoxne som vtedy vyhrala mestské kolo recitačnej súťaže Puškinov pamätník a pár dní po Sviečkovej manifestácii som mala ísť na vtedajšiu sovietsku ambasádu na precvičovanie ruskej výslovnosti. Triedna učiteľka ma však nepustila zo školy v obave, aby som nešla takisto pred Justičný palác, kde sa pravidelne demonštrovalo.“

Vtedy devätnásťročný teológ a publicista Miroslav Kocúr bol počas Sviečkovej manifestácie doma, pod Tatrami, dozvedel sa o nej od farára v Batizovciach, a tiež z vysielania Hlasu Ameriky či Slobodnej Európy. Zažil staršie masové vystúpenie proti režimu, ktorým bola púť na moravskom Velehrade 6. a 7. júla 1985 pri príležitosti 1100. výročia smrti svätého Metoda. Zúčastnilo sa na nej do 200-tisíc veriacich. „Tam sa už vtedy skandovalo proti vtedajšiemu českému ministrovi kultúry. Dav ho opravoval, že Cyril a Metod boli svätí, dožadoval sa náboženskej slobody. Mal som šestnásť rokov a prvý raz som zažil takéto otvorené odmietnutie komunistickej moci. Neskôr som už ako študent v Bratislave prežíval všetky udalosti spojené s Novembrom ’89,“ uviedol Miroslav Kocúr.

Na Veľký piatok roku 1988, kedy sa Sviečková manifestácia konala, zrejme málokto predpokladal, že komunistický režim v krátkom čase skončí. Filmový historik Martin Ciel na túto tému povedal: „Ani vo sne mi nenapadlo, že by režim mohol padnúť. Možno tým, že som sa v ňom narodil, nemal som inú skúsenosť a myslel som si, že je nezrušiteľný. Keď sme protestovali, alebo podpisovali iniciatívu Niekoľko viet, predpokladali sme, že sa nanajvýš situácia stane trochu znesiteľnejšia. Ale ani na Sviečkovej demonštrácii mi nenapadlo, že režim môže v dohľadnom čase skončiť.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR