Bratislava 21. júna 2018 (HSP/Foto:facebook)
 
Fake newsový konšpiračný web Aktuality.sk priniesol rozhovor s psychiatrom Michalom Patarákom o problematike konšpirácií. V článku „Psychiater: Odmena pre konšpirátora? Keď sa z neho robí kult“ odpovedá na otázky, ktoré črty formujú osobnosť konšpirátora, aké publikum oslovuje a kto má nábeh na to, aby uveril hoaxom.

Na snímke Michal Patarák

Hneď prvá otázka znela, ako by psychiater Patarák definoval konšpirátora. „Konšpirátor je človek, ktorý vytvára či siaha po informáciách, ktoré mylne považuje za fakty. Robí to preto, aby šíril nejakú náladu, myšlienku či postoj. Povedal by som, že konšpirátor je ten, čo priamo vytvára teóriu, ktorá je, mierne povedané, pritiahnutá za vlasy,“ uviedol Patarák. Pre lepšiu názornosť si teda ukážme príklady nejakých fakt šialených a za vlasy pritiahnutých konšpirácií. Tak napríklad, že ruskí hackeri ovplyvnili americké voľby. Bez toho, aby zanechali nejaký dôkaz, prenikli cez všetky spôsoby ochrany najmocnejšej a technologicky najvyspelejšej krajiny a zmanipulovali jej obyvateľstvo, aby z dvoch, v konečnom dôsledku takmer rovnocenných kandidátov, vyhral ten druhý. Alebo táto: že ruské tajné služby z čírej nenávisti otrávili bývalého ruského agenta po desiatich rokoch života v cudzine špeciálnou látkou, ktorú vyrábajú len v Rusku. Nezaliali ho do betónu, neutopil sa v rieke, ale otrávili ho takým babráckym spôsobom, aby muselo byť obvinené Rusko.
„Konšpirátor vôbec nemusí byť v nevyhovujúcom sociálnom rozpoložení. To, čo rozhoduje, sú predovšetkým pocity. Človek má pocit, že to dnes ide s našou krajinou či celým svetom dolu vodou,“ hovorí Patarák. Teda konšpirátorov ľahko spoznáme podľa toho, že vidia situáciu kriticky, že zdôrazňujú negatívne veci, že sú nepatrične emotívni. Skúsme sa zamyslieť napríklad nad uplynulými mesiacmi v našej krajine, kde sme mohli takýchto jedincov vídať v najhojnejšom počte. Aj Vám hneď ako prvé napadli námestia a nekončiaci nekrofilný kult novodobých svätých?
Za ďalšiu typickú črtu konšpirátorov Patarák považuje paranoidnosť, podozrievavosť. V praxi sa to prejavuje tendenciou za všetkými javmi vidieť tajné, ale o to nebezpečnejšie zásahy jednej konkrétnej krajiny. Na otázku redaktorky, či pri „náchylnosti veriť nepravdám“ zohrávajú úlohu aj regionálne rozdiely, chudoba, Patarák uviedol, že „áno, z externých príčin sú to zaiste regionálne rozdiely. Porovnávanie sa ľudí – bohatí verzus chudobnejší. Tí druhí majú pocit, že niečo nie je v poriadku. Sociálna situácia určite vytvára podhubie pre konšpiračné nálady a radikálne postoje.“
Tak teda chudobní majú pocit, že niečo nie je v poriadku, ale to je dozaista spôsobené len „náchylnosťou veriť nepravde“. Toto takmer ako keby povedal sám Ivan Mikloš – na takýto pozoruhodný postreh hodný skutočne hlbokého pozorovateľa ľudskej psyché by človek sám od seba neprišiel.
Patarák vysvetľuje dôležitosť skupinovej identity: „Je to čosi, čo počas evolúcie zachraňovalo život – pohybovali sme sa v teréne a pomáhali si. Je to v nás prítomné. Týchto skupinových identít je množstvo a pre duševné zdravie sú veľmi potrebné. Vo všetkom – a to si často neuvedomujeme – je dôležitá práve skupina, ktorá stojí za nami, autority, ku ktorým inklinujeme. Rodičia, učitelia, priatelia, rodina a podobne.“ Patarák tvrdí, že strach je nepriateľ pravdy a konšpirácie „môžu našu úzkosť naopak znižovať, dodávajú pocit bezpečia.“ A toto je naozaj významný faktor, ktorý ovplyvňuje názory ľudí. Mnohí dajú pred priznaním si pravdy prednosť milosrdnému sebaklamu o tom, že veci sa majú čoraz lepšie, ekonomika bude rásť donekonečna, planéta zvládne nekonečný demografický rast a environmentálne záťaže. Presne toto je dôvod, prečo mnohí radšej nepočujú hlas pravdy a rozhodnú sa radšej pre vnútornú spriaznenosť s bohatšou časťou sveta, s najsilnejším a najagresívnejším vojenským zoskupením na planéte a s ružovým slniečkarskym videním sveta.
Redaktorka sa spýtala aj na to, akú úlohu zohrávajú pri odkláňaní publika ku konšpiráciám „štandardné“ médiá, a či môžu niečo robiť inak. „Nie je ideálne, keď novinári nepokrývajú nejaké iné svetonázory,“ odpovedal Patarák. „Ľudia potom hľadajú inde – aj v alternatívnych vodách.“ Zvláštne. Mali by teda novinári pokrývať aj iné svetonázory, tie alternatívne, čiže konšpiratívne, bludné, mali by skĺznuť do klamárskeho bahna? Druhá možnosť je, že sú tu ešte aj nejaké iné svetonázory, ktoré nie sú konšpiračné, a predsa nie sú pokryté novinármi… Že by tu pán Patarák nechtiac naznačil, že nie všetko, čo je označované za konšpirácie, sú skutočne konšpirácie? Že možno existujú aj názory, ktoré sú úplne protisystémové, a predsa legitímne a zmysluplné?
„Popri všetkých faktoroch, ktoré dnes ľudí odkláňajú k alternatíve, je tu ten najťažší: stav vecí je dnes veľmi komplexný. Témy ako politická situácia, migrantská kríza. Človek sa musí zorientovať a občas skrátka zmieriť s tým, že na všetko nebude mať úplne podložený názor: jednoducho to nie je možné,“ pripustil psychiater Patarák, že napokon aj tak každý, či značkový liberálny intelektuál alebo obyčajný občan, každý musí v konečnom dôsledku len niečomu jednoducho veriť. A to je pre slniečkarov veľký problém: nijako nevedia dokázať, že tá ich viera je tá pravá, kým tá druhá je falošná. A kde sa končí argumentácia, tam potom zvykne nastúpiť niečo iné – to je situácia, ktorá sa v histórii opakuje stále dokola.
Ivan Lehotský
 
Príspevok Psychiater hovorí o tom, kto je konšpirátor. Opis najviac sedí na slniečkarov zobrazený najskôr Hlavné správy.