Prvý veľký umelec splietaného drôtu

Pred 75 rokmi navždy odišiel famózny kysucký drotár Jozef HOLÁNIK-BAKEĽ. Ten dom v Dlhom Poli ešte stojí. Na drevenici sa kedysi skvel nápis: Jozef Holánik-Bakeľ, prvý umelec pletených košíkov z drôtu. Dlhé Pole, Slovensko. Tu naposledy odložil od seba načatú robotu, že si zdriemne – a už sa nezobudil. Bielovlasý majster s platinovými bajúzmi pod nosom, roky rokúce vykrúcanými doširoka. Aj pred ním bolo na Slovensku veľa skvelých drotárov známych vo svete – Juraj Drndúľ-Lepiš, Tomáš Kamas, Imrich Dotčár, Alojz Kurucár, Štefan Hunčík, Imrich Krutošík, Pavol Ježišík, Adam Korec, Ivan Kinďa a ešte fúra ďalších, ktorých práce prekračovali hranice úžitkovosti, ba aj dekoratívnosti, stávali sa teda kumštom. V jeho prácach však funkčnosť úplne ustupuje pred umením. Človek má pocit, že ak funkciu jeho výtvoru využije, znesvätí výtvarné dielo.   Majster Holánik-Bakeľ netvoril len z drôtu, aj keď ten bol, pravdaže, základným materiálom jeho výtvorov, drôt – aj postriebrený či pozlátený –  dopĺňal napríklad plieškami z mosadze, drôt nielen splietal, ale ho aj háčkoval, drotárske háčkovanie si dokonca dal patentovať. Už nebohý guru slovenského drotárstva, historik tohto ojedinelého remesla a unikátneho umenia Karol Guleja v knihe Svet drotárov (Matica slovenská, 1992) o ňom píše: „Robil okrúhle a štvorhranné koše, opatrené malými granátkami a zvončekmi. Práce, ktoré mali filigránsky pôvab, vznikali podľa pletacej a háčkovacej techniky. Háčkovanie bolo jeho vlastným vynálezom, na ktorý dostal patent. (...) Jeho výrobky obdivovali na medzinárodných výstavách. V roku 1909 začal s výzdobou ovocných mís, škatúľ na cigarety, kalichov a napodobenín antických váz.“   

■ MAJSTROVE ZAČIATKY

Jozef Holánik-Bakeľ napísal aj svoj životopis, a hoci v knihe rozpráva o tretej osobe, o niekom, koho dobre poznal, človek ľahko zistí, že je to autobiografia či skôr vlastné pamäti. Ľahko tak môžeme sledovať jeho dramatický život.

Narodil sa v Dlhom Poli 3. júla 1863. Po vtedy povinných šiestich triedach základnej školy pásol dobytok a pokukoval po drotároch v okolí, keď sa vyberali do sveta alebo vracali späť. Keď mal pätnásť, odišiel s majstrom Čapičíkom do Nemecka hauzírovať – po domoch predávať jeho tovar. Dostal však týfus, dva mesiace ležal nevládny v akejsi nemeckej nemocnici pre chudobných, až sa úplne vysilený vrátil domov. Keď ho mama po roku postavila na nohy, pridal sa k otcovi na drotárske vandrovanie po Poľsku. Predával po domoch a na jarmokoch otcov tovar. Sympatickému chlapčaťu sa darilo, že otec sotva stačil vyrábať drôtené košíky, vešiačiky, sitká a klepce na myši. Na jednom trhu však zazrel krásne drôtené misy na ovocie, podnosy a iné úžasné predmety z drôtu – výrobky neznámeho slovenského drotára, a Jožko sa rozhodol: smelo povedal otcovi, že ho zanechá, postaví sa na vlastné nohy a skúsi takúto krásu robiť aj on. Vtedy mal už dvadsať rokov. A keď mal dvadsaťšesť, založil si vo Varšave veľkú košikársku drotársku dielňu, ktorá z ušľachtilého drôtu v kombinácii s pocínovaným plechom začala vyrábať nevídane krásne predmety do domácností. Na trhu sa okamžite ujali. O päť rokov už mal v dielni dvanásť mladých majstrov, keď oslavovali desiate výročie dielne,  bolo ich vyše dvadsať a v roku 1910 pracovalo s Holánikom tridsať drotárov a pár pomocných síl. Okrem toho sa na dielni priživili aj slovenskí a poľskí hauzíri, čo pravidelne odoberali Holánikov tovar pre podomový obchod,  zásobovanie trhovníkov a železiarske obchody.

■ ŤARCHA VOJNY

Vtedy vypukla prvá svetová vojna. Všetkých jeho tovarišov ako cudzincov v Poľsku internovali, zostalo mu len pár učňov, ktorí ešte nemali šestnásť rokov a nepodliehali vyhláške o zaistení cudzincov. Chlapcov poslal po okolí, aby vypredali všetok tovar, čo mal na sklade  – aj pod cenu, len aby svojich džarkov uživil –  na rozlúčku dal každému nejaký groš, rozpredal technické zariadenie dielní, aby sa domov nevrátil s prázdnou rukou, aj tak mu u kupcov prepadlo päťtisíc rubľov. Na tie časy hotový majetok.  V roku 1917 sa vrátil do rodnej obce rozhodnutý, že natrvalo – mal už vyše päťdesiatky,  a to bol vtedy pokročilý vek – nech si ho rodina aspoň na staré kolená užije. Veď ak zrátal aj džarkovské, teda učňovské roky, v cudzine strávil rovných štyridsať rokov.

Žena, ktorá mu za tie roky povila jedenásť detí, onedlho umrela. A starnúcemu majstrovi sa už nechcelo začínať od nuly. Bol si vedomý, že vie robiť aj inakšie veci ako tie, čo idú na predaj v domácnostiach a na jarmokoch. Veď jeho najkrajšie práce boli už na troch veľkých výstavách! A zo Svetovej výstavy Expo 1911 v Ríme dostal Veľkú cenu a zlatú medailu a onedlho dve rovnaké ocenenia z veľtrhu v Rostove na Done!

■ ZÁVER Z PAMÄTÍ

Tento čas jeho života azda najlepšie charakterizujú jeho vlastné slová zo spomínanej autobiografie, hoci aj píše o sebe ako o tretej osobe...

„Jozef vo svojom živote pracoval spravodlivo, prial iným, podporoval svojím zárobkom dom a rodinu, zomrelým rodičom dal náhrobné pomníky, dcéram svadby vystrojil, pozemné majetky nadobudol, budovy nové postavil a staré opravil, poriadok udržoval a s ľuďmi priateľsky nažíval, pracovníkov a sluhov nekrivdil, za priestupky doma a v cudzine nikdy nebol trestaný, vyše štyridsať rokov vo svete pracoval, nič z toho neprepíjal, náboženstvo, vieru zachoval, v dome pohoršenie nerobí,  falošné skutky či podvody neprevádza, je uctený od vyšších úradov, zvolený do obecného zastupiteľstva vyše dvadsaťpäť rokov...“

Takmer každému drotárovi veľmi záležalo aj na tom, aby vec, ktorá vyšla z jeho rúk, hoci by to bola len čistička na fajku, klepec na myši alebo vešiačik na príbory, aj pekne vyzerala. Ale Holánik chcel po celý život viac, hľadal v drôte krásu. A teraz, keď sa mohol rozlúčiť s výrobou úžitkových predmetov, chcel sa venovať len jej. Po celý čas videl v drôte to, čo sochár v kameni alebo v kmeni stromu – budúce dielo. A  keď ho už netlačila ekonomická potreba ani zodpovednosť za osudy tridsiatich svojich pracovníkov a ich rodín, nechal prehovoriť svoju často potláčanú umeleckú dušu.

■ GEJZÍR TVORBY

Mal päťdesiatpäť rokov, za sebou veľa krásnych drotárskych diel  pre solventnú poľskú a ruskú klientelu aj pre vlastné potešenie, svetové úspechy z výstav, smelo sa teda vrhol na umenie...

Uvedomil si, že netreba napodobňovať antické vzory – misy, vázy, amfory, že oveľa bližšie, celkom poruke, v slovenskom ľudovom umení je úžasný zdroj inšpirácie, ktorý má vlastne stále na dosah a pred očami. Pripustil, že môže zušľachťovať drôt galvanizáciou, elektrolytickým postriebrovaním a pozlacovaním, ak tým dielo robí trvácnejším a vzácnejším. Len čo to začal používať, ihneď upútal pozornosť najbohatších – to si všimol už vo varšavskej dielni aj pri úspešnej výstave v roku 1903 v Žiline, keď tlač o ňom napísala: „Jeho drotárske výrobky sú skutočne obdivuhodné (....), jemnosť a elegancia jeho prác ťažko nájde seberovného...“

Tak sa do toho pustil s vervou. A oplatilo sa. Zostali nám po ňom z tohto obdobia najkrajšie  výtvarné skvosty  z drôtu. Neskôr si na to takto spomína: „Drotárska svetácka krv zavše nedá človeku pokoja a vábi ho späť k remeslu. Kde-tu niečo vycifrujem z drôtu a zašlem na galvanizáciu do Brna, aby som ukázal, že aj slovenský drotár by bol schopný pokroku, keby mal k tomu priaznivé podmienky. Roku 1929 zašiel som do našej slovenskej mekky – Turčianskeho Svätého Martina. Vošiel som do prvého veľkého domu. Bolo to Slovenské národné múzeum. Ukážem tri kúsky – a na  prvý pohľad sa im zapáčili. To mi dodalo chuti a vošiel som do domu, kde je spolok  Slovenská práca. Obdivovali môj tovar a kúpili ho pre trvalú výstavu slovenského priemyslu. Ďalej som vchádzal do krásnej novej budovy. Je to štátny ústav pre zveľaďovanie živností na Slovensku. Vyjde vedúci ústavu Z. Urban, Čech, prijme ma vľúdne, tovar milo prezerá a vraví: Pane dráteníku. Měli bychom něco dělat s vámi a vy s námi. Ve vaší práci vidím kus lidového umění! V rozhovore si značil moje poznámky a žiadal, aby som zo všetkého, čo viem, zhotovil po jednom vzorku a poslal mu. Išiel som ďalej. Vidím ešte jeden krásny dom. Štefánikov ústav. A Spolok slovenských žien Živena. Zaklopem a vojdem. Otvára mi jeden starší pán, F. Mareš. S dvoma milými dámami si obzrie tovar, dámy si kúpili dva malé kúsky na ukážku. Poslal som z tej modernej drotárskej práce aj našim Rovňanom do Chicaga, San Francisca, New Yorku a inde...“

■ ZLATÝ FOND

Už roky sú Holánikove diela súčasťou zlatého pokladu slovenského drotárstva. Dominovali na prvej veľkej slovenskej výstave drotárstva, ktorú pripravil miestny učiteľ v dlhopoľskej škole v roku 1940 a na otvorení bol aj prezident prvej Slovenskej republiky Jozef Tiso, aj na výstave v roku 2007, z ktorej sa stala neskôr trvalá expozícia, a sú večným skvostom v žilinskom múzeu a trvalej expozícii drotárstva, ktoré pred polstoročím v Budatínskom hrade doslova vyšliapal na vrchnosti vtedajší reportér Smeny Vladimír Ferko.

Veľký umelec, vrcholný reprezentant slovenského drotárskeho umenia svojich čias umrel v roku 1942. Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Aj to bol dôvod ho pripomenúť.

Ján ČOMAJ – Snímky: archív redakcie

ZDROJ >>

Komentujte :)