Bratislava 26. októbra 2018 (HSP/Foto: SITA- Diana Černáková)
 
Po dôkladnom varovaní ohľadne obmedzení dopravy francúzsky prezident Macron naozaj pricestoval. Nad mestom lietala helikoptéra, ale celkovo bola atmosféra aj doprava v meste pokojná. Väčšina ľudí naozaj ani netušila, že tu francúzsky prezident pricestoval na oficiálnu návštevu. Nevadí, dozvedia sa to večer z televízie

Na snímke prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska a prezident Francúzska Emmanuel Macron

Na uvítanie v prezidentskom Grasalkovičovom paláci bola pripravená vojenská kapela a čestná stráž. Len ľudí bolo pomenej, predsa len, za socializmu také oslavy prebiehali za väčšieho počtu davov – aspoň myslím. Takto sa nazbieralo len niekoľko dôchodcov, náhodní okoloidúci a hlavne turisti.
Kiska kamaráta objal a povodil ho po červenom koberci, pričom muzika hrala tu revolučnú skladbu o boji na barikádach- Marseillaisu.
“Do zbrane, občania! Zformujte bataliony! Vpred, vpred! Nech nečistá krv napojí brázdy našich polí.” Nie je to výzva k nenávisti?
Keď delegácia zmizla v budove, ľudia sa rozišli. Okrem nás, niektorých skalných. Sledovať sa už dala iba polícia a ostreľovači na budove Tatra banky. Okolo behali aj zo dva tímy televízie a snažili sa urobiť interview s ľuďmi. Väčšina ich ale odmietla. Mňa neoslovili, ale aj tak by to neodvysielali.
Do Grasalkovičovho paláca som mal samozrejme vstup zakázaný, sloboda slova odtiaľ potiaľ, len pre vyvolených. Ale keďže nemám ten špeciálny ruský mikrofón, tak som sa predsa dozvedel Macronov názor, že Slovensko je v jadre Európy. Asi na oplátku Kiska pripomenul históriu, že Francúzsko ako prvé uznalo právo Československa na samostatný štát. Neviem, nemal by niekto Kiskovi vysvetliť, že nie je prezidentom Československa, ale Slovenska. Slovenska!
Macronovi sa u Kisku asi páčilo, lebo odtiaľ vyrazil neskôr, ako sa čakalo. A pri východe z brány dokonca využil zastavenie auta, otvoril dvere a vyskočil z neho v zjavnej snahe sa do paláca vrátiť. Tých zopár ľudí, čo tam čakalo, bolo ale pohotových, nedovolili mu to a zatlačili ho späť do auta. Už len to by tu chýbalo, aby nám tu prezidentoval tento francúzsky koláčik. A tak si to aj on rozmyslel, nasadol a odfrčal za tým Talianom, Pellegrinim.
Ľudí teda nebolo veľa a spomedzi nich mávala a tlieskala len malá skupinka. Jasné, cudzinci, teda pokiaľ tak možno Rakúšanov nazývať. Neváhajúc som použil svoj ruský automatický prekladač a spýtal sa, či sú tak nadšení francúzskym prezidentom.
“Vôbec nie,” znelo okamžité popretie. “Ste tu teda náhodou?” A odpoveď znela: “Áno, ja som tu celkom náhodou.”
Škoda. Chcel som sa dozvedieť, čo na Macronovi niekto vidí pozitívne. No ale aspoň mu zatlieskali. Slušní to ľudia na tom Západe, slušne pokryteckí.
Keď som odchádzal peši, obehol ma poradca Bútora, tiež peši. Hľadal vo vrecku obleku drobné na električku. Čo ho vyhodili? Nenašlo sa pre neho miesto v žiadnom aute? Ani v pristavenom autobuse? Halevaj, toľká chucpe! Alebo sa blýska na lepšie časy? Chcel som sa ho spýtať, či Kiska vie, že prehral spor o pozemky a čo na to hovoril v súkromí. Zapojil som svoj ruský telepatický čítač myšlienok a dostal som odpoveď: “Vie. Povedal že *** *** *** *** ní Slováci.”
Macrona na hrad som nesledoval, nechceme predsa rušiť jeho posedenie s Pellegrinim pri balíčku špáratok.
Peter Vanád
 
Príspevok Prvé dojmy z francúzskej návštevy na Hodžovom námestí zobrazený najskôr Hlavné správy.