Washington/Kábul 7. marca 2018 (HSP/Regnum/Foto:TASR/AP-Rahmat Gul)

Alexander Belov sa na portáli Regnum venuje neradostnej situácii amerického kontingentu v Afganistane.
Ilustračné foto: Príslušníci afganských špeciálnych policajných síl

Podľa Stevena Smitha z New York Times kvôli riešeniu situácie v Afganistane už musia USA začať spolupracovať s Čínou, Ruskom a inými krajinami. Problém Američanov však tkvie v tom, že zaspali dobu a sú presvedčení, že na riešenie konfliktu v Afganistane im postačuje zázemie v Pakistane. Túto teóriu podrobuje kritike aj Adam Weinstein v American Conservative.
Na začiatku konfliktu, keď sa Američania rozhodli vstúpiť do Afganistanu, vnímali krajinu ako oblasť, kde sa ukrýva obrovské množstvo vysokopostavených členov Al Kaidy. Pentagon dospel k názoru, že Afganistan sa stane oblasťou, kde sa budú ukrývať teroristi v čoraz väčšom množstve, takže Američania vstúpili do konfliktu a začali s neohraničnenou podporou afgánskej vláde a afgánskemu prezidentovi, ktorého Taliban cynicky označoval a označuje ako “starostu Kábulu”.
Okrem Afganistanu však existuje ešte minimálne 15 ďalších krajín, kde sa môžu ukrývať teroristi, no Američania nie sú v takej kondícii, aby si mohli dovoliť zasahovať v každej z týchto krajín. Takže v ostatných krajinách ako Somálsko, Sudán, Lýbia si môžu dovoliť akurát útoky bezpilotnými dronmi, alebo vykonávať tajné operácie špeciálnych síl. Z Afganistanu sa kvôli jeho nerastnému bohatstvu a výhodnej polohe a propagandistickým dôvodom však Američania dosiaľ nechystajú odísť, napriek tomu, že ich tento konflikt značne vyčerpáva.
Boli doby, kedy sa v Afganistane nachádzalo 100 tisíc amerických vojsk a takmer 40 tisíc vojakov štátov NATO, alebo krajín, ktoré sa snažili čo najviac priblížiť k Američanom – napríklad Gruzínsko. Americkí príslušníci špeciálnych jednotiek, spolu so svojimi austrálskymi kolegami dokázali teroristom v Afganistane uštedriť krutý výprask, boli však jediní, ktorí dosiahli úspechy v pozemných operáciach proti afgánskym teroristom. Americkí a austrálski príslušníci špeciálnych síl dokonca dokázali úspešne zasahovať aj v provincii Helmand, ktorá je považovaná za baštu teroristov.
Samozrejme Američania sa pochvalne vyjadrovali o všetkých ostatných vojakoch, ktorí sa operácii zúčastňovali a pozitívne hodnotili aj gruzínske jednotky za ich entuziazmus a chrabrosť. Na druhej strane však poukazovali na nekompetentnosť gruzínskych vojakov a chyby v ich vojenskej príprave. Tieto nedostatky Gruzíncov sa prejavili v pomerne vysokých stratách, ktoré gruzínsky kontingent v Afganistane utrpel. V Tbilisi sa naivne domnievali, že vďaka svojej podpore Američanom v Afganistane sa budú môcť spoliehať na neohraničenú americkú pomoc v aktivitách proti Rusku.
August 2008, v ktorom Amerčiania použili Gruzíncov ako svoju zástupnú armádu v boji proti Rusom však ukázal, že Američania nevnímajú Gruzíncov ako svojich partnerov, ale len ako nástroj, ktorý má poslúžiť ich geopolitickým ambíciám. Gruzínska armáda, vďaka americkej podpore a výcviku dokázala ruským jednotkám odolávať približne 5 dní, čo je úspech, bez americkej podpory by Gruzínci nevydržali ani 24 hodín.
To, ako sa bude vyvíjať situácia v Afganistane už dnes nezávisí od Američanov, ktorí sa v Afganistane nachádzajú vo veľmi nevýhodnom postavení. Do vývoja situácie v Afganistane zasahuje Pakistan, Irán, Čína, Rusko a India. Američania sú osamotení, už sa ani Britom veľmi nechce v prípade nutnosti v Afganistane zasahovať. Američania sú si vedomí napätej situácie v ktorej sa ocitli a dokonca CNN obvinili Rusko, že Rusi dodávajú zbrane Talibanu.
Možno by bolo spravodlivé, keby Rusko podporovalo teroristov z Talibanu a pomstili sa tak Američanom za podporu teroristov počas sovietskej kampane v Afganistane v rokoch 1979-1989. Rusko však teroristov z Talibanu nepodporuje a Američania ako obyčajne nedokázali predložiť žiadne relevantné dôkazy o tejto podpore. Hysterickú kampaň CNN za dôkaz pri najlepšej vôli považovať nemožno.
Ak by sa Američania chceli dostať z neradostnej situácie, pretože okrem leteckých útokov nemajú iné možnosti ako v Afganistane zasahovať, by mali v prvom rade začať dialóg s Ruskom, Čínou, Iránom a Indiou. Toto je však pre Američanov neprijateľné, pretože by tak sami dokázali, že obdobie jednopolárneho sveta sa skončilo a už nemajú dostatok síl na to, aby geopolitické úlohy dokázali úspešne riešiť. Američania sa však dialógu najmä s Indiou obávajú aj z toho dôvodu, že by vyvolali nevôľu Pakistanu. Ak by stratili spod kontroly Pakistan, rovnako ako strácajú momentálne spod kontroly Tadžikistan, Uzbekistan, Kirgizsko a Turkmenistan, americký vojenský kontingent v Afganistane by začal pociťovať okrem iného veľké problémy súvisiace s logistikou.
Takže dnes musí Washington prehltnúť horkú pilulku v podobe začatí rozhovorov afgánskeho prezidenta s Talibanom. Je zrejmé, že napriek Trumpovým snahám udržať americké vojská v Afganistane sa proces vytláčania Američanov z Afganistanu prehupol do novej etapy. Rusko, Čína, India, Irán, Pakistan a takisto aj Afganistan už vedia, že Američania sa z Afganistanu budú musieť stiahnuť. Teraz ide len o to, kedy to Američania pochopia. Dnes už je zrejmé, že neexistuje iná možnosť riešenia afganského problému, len cesta širokého dialógu. Ak Američania nezmenia svoju politiku, ostanú na okraji celého procesu.
Alexander Belov