Vatikán 13. decembra 2018 (HSP/TK KBS/RV/Foto:SITA/AP-Gregorio Borgia)
 
V stredu 12. decembra Svätý Otec pri generálnej audiencii pokračoval v novom cykle katechéz venovanom Modlitbe Pána. V druhom pokračovaní sa zameral na jej prosebný aspekt

Na snímke vpravo pápež František

Ako príklad uviedol postoj dôvery slepca Bartimeja, ktorý neváhal zakričať Ježišovi svoju naliehavú prosbu. „Mať vieru znamená byť navyknutým volať“, povedal pápež František. Pripomenul aj liturgickú spomienku Panny Márie Guadalupskej.
Pri audiencii v Aule Pavla VI. zazneli na úvod Ježišove slová z Lukášovho evanjelia o tom, ako treba prednášať Bohu prosby s vytrvalosťou: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“
V katechéze Svätý Otec charakterizoval modlitbu Otčenáš ako „smelú“. Je taká, „pretože keby ju nebol odporučil Ježiš, pravdepodobne nikto z nás – dokonca ani nikto z tých najslávnejších teológov – by sa neodvážil modliť k Bohu takýmto spôsobom“, povedal pápež František. Zdôraznil, že práve Ježiš nás učí oslovovať Boha jednoducho „Otče“, „so všetkou jednoduchosťou, tak ako sa deti obracajú na svojho otca. A toto slovo „Otec“ vyjadruje dôvernosť a synovskú dôveru.“
Modlitba Otčenáš je zakorenená v konkrétnej realite človeka, pripomenul Svätý Otec: „Ježiš nás učí, že modlitba sa  v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.“
„Mať vieru … znamená byť navyknutým volať,“ uviedol pápež František a za vzor tohto postoja dal evanjeliovú postavu slepca Bartimeja (Mk 10,46-52), ktorý si od Ježiša svojou „svätou neodbytnosťou“ vyprosil dar zázračného uzdravenia.
„Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče“. Alebo v ťažkostiach: „Pane, čo si mi to len urobil?“ Priamo. Preto mu môžeme povedať všetko, aj tie veci, ktoré v našom živote zostávajú zdeformované a nepochopiteľné. A sľúbil nám, že s nami bude navždy, až do posledného z dní, ktoré prežijeme na tejto zemi. Modlime sa Otčenáš začínajúc takto, jednoducho: „Otče“ alebo „Otecko“. A on nám rozumie a veľmi nás miluje.“
 
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii 12. decembra 2018. Úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 11,9-13).
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v slede katechéz o „Otčenáši“, ktorý sme začali minulý týždeň. Ježiš kladie na pery svojich učeníkov modlitbu krátku, smelú, pozostávajúcu zo siedmich žiadostí – to číslo v Biblii nie je náhodné, naznačuje plnosť. Hovorím smelá, pretože keby ju nebol odporučil Ježiš, pravdepodobne nikto z nás – dokonca ani nikto z tých najslávnejších teológov – by sa neodvážil modliť k Bohu takýmto spôsobom.
Ježiš totiž pozýva svojich učeníkov, aby sa priblížili k Bohu a s dôverou sa na neho obrátili s niekoľkými prosbami: predovšetkým ohľadom neho a potom aj ohľadom nás. V Otčenáši nie sú predslovy. Všimnite si to – nie sú tu predhovory. Ježiš neučí formuly ako si „nakloniť Pána“, ale naopak, pozýva prosiť ho bez bariér ostychu a strachu. Nehovorí, aby sme sa na Boha obracali osloveniami „Všemohúci“, „Najvyšší“, „Ty, ktorý si od nás natoľko vzdialený, ja som úbožiak“ – Nie, nehovorí takto, ale jednoducho
„Otče“, so všetkou jednoduchosťou, tak ako sa deti obracajú na svojho otca. A toto slovo „Otec“ vyjadruje dôvernosť a synovskú dôveru.
Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa  v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.
Ježiš v modlitbe nechce vyhasiť to ľudské, nechce to umŕtviť. Nechce, aby sme udusili otázky a žiadosti tým, že sa naučíme všetko zniesť. Chce naopak, aby každé utrpenie, každá starosť smerovala rýchlo k nebu a stala sa dialógom.
Mať vieru – ako to povedal istý človek – znamená byť navyknutým volať.
Mali by sme byť všetci ako Bartimej z evanjelia (porov. Mk 10,46-52) – spomeňme si na ten úsek evanjelia, na Bartimeja, Timejovho syna – tento slepý muž žobral pri bráne Jericha. Navôkol seba mal mnoho skvelých ľudí, ktorí ho zahriakovali, aby mlčal:
„Buď ticho! Prechádza Pán. Mlč. Nevyrušuj. Učiteľ má veľa práce, nevyrušuj ho. Si na oštaru s tým krikom. Neruš.“ On však na tie rady nepočúval – so svätou neodbytnosťou sa dožadoval, aby sa vo svojom biednom stave konečne mohol stretnúť s Ježišom.
A kričal ešte silnejšie! A vychovaní ľudia reagujú: „Prestaň s tým, prosím ťa, veď je tu Učiteľ! Robíš zlý dojem!“ A on kričal, pretože chcel vidieť, chcel byť uzdravený: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 47). Ježiš mu prinavracia zrak a hovorí mu: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v. 52), akoby mu vysvetľoval, že tou rozhodujúcou vecou pre jeho uzdravenie bola tá modlitba, to vzývanie zakričané s vierou, silnejšia než ten „zdravý rozum“ toľkých ľudí, čo ho chceli umlčať. Modlitba nielenže predchádza spáse, ale istým spôsobom ju už obsahuje, pretože oslobodzuje od zúfalstva vlastného tomu, kto neverí vo východisko z mnohých neznesiteľných situácií.
Iste, veriaci potom cítia aj potrebu chváliť Boha. Evanjeliá nám prinášajú jasavé zvolanie, ktoré prepuká z Ježišovho srdca plného vďačného úžasu voči Otcovi (porov. Mt 11,25-27). Prví kresťania dokonca cítili potrebu pridať k textu Otčenáša doxológiu:
„Lebo tvoja je moc i sláva naveky“ (Didaché, 8,2).
Ale nikto z nás sa nemusí hlásiť k tej teórii, ktorú ktosi v minulosti presadzoval, že modlitba prosby by mala byť akousi slabou formou viery, zatiaľ čo ozajstnejšou modlitbou by bola čistá chvála, tá, ktorá hľadá Boha bez zaťaženia nejakou žiadosťou. Nie, toto nie je pravda. Prosebná modlitba je autentická! Je spontánna! Je aktom viery v Boha, že je Otec, že je dobrý, že je všemohúci. Je aktom viery vo mne, ktorý som maličký, hriešnik a núdzny. A preto modlitba prosby, žiadať o niečo, je veľmi vznešená. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče“. Alebo v ťažkostiach: „Pane, čo si mi to len urobil?“ Priamo. Preto mu môžeme povedať všetko, aj tie veci, ktoré v našom živote zostávajú zdeformované a nepochopiteľné. A sľúbil nám, že s nami bude navždy, až do posledného z dní, ktoré prežijeme na tejto zemi. Modlime sa Otčenáš začínajúc takto, jednoducho: „Otče“ alebo „Otecko“. A on nám rozumie a veľmi nás miluje.
Preložila: Slovenská redakcia VR
 
V záverečných pozdravoch jednotlivým jazykovým skupinám Svätý Otec pripomenul aj dnešnú liturgickú spomienku Panny Márie Guadalupskej. Vo Vatikánskej bazilike už tradične za účasti zástupcov latinskoamerických národov pápež František v tento deň slávi svätú omšu ku cti Panny Márie. V časti venovanej poľským pútnikom to vyjadril týmito slovami:
„Zverujem Guadalupskej Panne Márii, ktorej spomienku dnes slávime, všetkých vás tu prítomných, vaše rodiny a osobitne tie, ktoré očakávajú narodenie dieťaťa. Svätý Ján Pavol II. zveril do jej materinskej ochrany život a nevinnosť detí, predovšetkým tých, ktoré sú v ohrození, že sa nenarodia. Je vidieť, že Panna Mária Guadalupská je v požehnanom stave: očakáva Spasiteľa. Na jej orodovanie, v tomto čase Adventu, vyprosujme si dar potomstva pre rodiny bez detí, úctu k počatému životu a otvorenosť sŕdc pre hodnoty Evanjelia.“
Večer Svätý Otec v Bazilike sv. Petra spolu so zástupcami latinskoamerických národov slávil slávnostnú omšu zo spomienky Guadalupskej Panny Márie. V homílii sa zameral na Máriin chválospev Magnifikat a Matku Božiu predstavil ako prvú „učiteľku evanjelia“, ktorá nám pripomína prisľúbenia dané našim otcom a pozýva nás ospevovať Pánovo milosrdenstvo. Mária je tá, ktorá neustále „kráča“ a ktorá „spieva“, uviedol Svätý Otec. Tieto dve činnosti, kráčať a spievať, si zvolil za kľúčové slová homílie.
 
Príspevok Pri generálnej audiencii pápež zveril rodiny Guadalupskej Panne Márii zobrazený najskôr Hlavné správy.