Bratislava 30. októbra 2018 (HSP/Foto:TASR-Radovan Stoklasa)
 
Slovenská národná rada sa 30. októbra 1918 v Turčianskom svätom Martine prijatím Deklarácie slovenského národa prihlásila k právu na sebaurčenie Slovákov, k právu žiť vo vlastnom národnom štáte, a tiež vyjadrila vôľu spojiť sa v takomto štáte s bratským českým národom. Ale prečo sa to vlastne takto stalo?

Na snímke pamätná tabuľa Martinskej deklarácie

V roku 2011, teda pred siedmimi rokmi, sa na stretnutí pred historickou budovou Tatrabanky v Martine pri príležitosti 93. výročia vyhlásenia Martinskej deklarácie zišlo asi štyridsať ľudí (nebol medzi nimi žiadny politik). Akciu organizoval historik, analytik, pedagóg a publicista Eduard Chmelár. Na stretnutí povedal, že deň vyhlásenia Martinskej deklarácie 30. október by sa mal stať štátnym sviatkom, pretože Československá republika vznikla v roku 1918 na základe dvoch rovnoprávnych štátoprávnych aktov vyhlásenia Národního výboru československého v Prahe a Martinskej deklarácie v Martine.
Chmelár zdôraznil, že účastníci martinského zhromaždenia sa 30. októbra 1918 zišli v presvedčení, že ešte stále existuje rakúsko-uhorská monarchia: „Účastníci zhromaždenia vôbec nevedeli o tom, čo sa deje v Prahe a prijali Deklaráciu slovenského národa, ktorá hovorila, že v mene slovenského národa je jediná oprávnená hovoriť a konať Slovenská národná rada. Vznik Československa by prakticky nebol legitímny z právneho hľadiska, ak by vznikol len na základe vyhlásenia Národního výboru československého, ktorého súčasťou nebol okrem Vavra Šrobára nikto. A aj Vavro Šrobár sa tam ocitol len náhodou. Bol tam na svadbe svojej dcéry a nemal žiadne poverenie,“ skonštatoval Chmelár.
Aj podľa historika Martina Lacka patrí Deklarácia slovenského národa medzi kľúčové dokumenty zrodu československého štátu: „Slováci, pre ktorých bolo Uhorsko stáročia domovom i vlasťou, sa následkom šovinistickej politiky vládnucich uhorských elít od poslednej tretiny 19. storočia dostávali do pozície podnájomníkov vo vlastnom dome, ostávajúc bez akéhokoľvek reálneho vplyvu na štátnu politiku. I ten najmenší náznak verejne prejaveného slovenského národného povedomia bol tvrdo potieraný. Na sklonku I. svetovej vojny, ktorá hlboko otriasla starou Európou, stáli preto slovenské elity na osudovom rázcestí: zotrvať, s požiadavkou zlepšených podmienok, v ,tisícročnej vlasti‘ alebo vykročiť z rámca monarchie a prihlásiť sa do zväzku s Čechmi,“ povedal Lacko.
A opisuje, ako vtedy vyzeral prístup vládnucej moci Uhorska k slovenskému národu: „Keď jediný slovenský poslanec, kňaz Ferdiš Juriga, žiadal v októbri 1918 v uhorskom sneme federalizáciu štátu a spolužitie Slovákov s Maďarmi na princípe rovného s rovným, maďarských poslancov táto ,nehorázna‘ požiadavka priviedla priam do nepríčetnosti. Jurigu zahrnuli lavínou invektív a nadávok. Odpoveď jedného z maďarských ,demokratov‘ bola, že Juriga vraj nepotrebuje lekára, ale zverolekára.“
Pozitívom tohto postoja vládnucich maďarských elít voči menšinovým národom v Uhorsku bolo, že pre kľúčové osobnosti vtedajšieho Horného Uhorska nebolo ťažké sa v tých osudových chvíľach v roku 1918 správne zorientovať. „K oficiálnemu deklarovaniu tohto postoja došlo 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, kde sa v budove Tatrabanky zišlo deklaračné zhromaždenie. Pozvánky na toto zhromaždenie rozoslal vtedajší predseda SNS Matúš Dula ešte 24. septembra. V trojtisícovom mestečku sa tak v onen deň zišli dve stovky národne uvedomelých slovenských vodcov, najmä evanjelických a katolíckych kňazov,“ hovorí Lacko a spomína pamätnú vetu, ktorú ešte na jar 1918 vyslovil ružomberský farár Andrej Hlinka, a ktorá sa stala aj akýmsi mottom martinského zhromaždenia: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“
„Zhromaždenie vtedy zvolilo aj dvadsaťčlennú Slovenskú národnú radu (SNR), a tiež jej 12-členný výkonný výbor. SNR sa mala stať oficiálnym a strešným orgánom slovenskej politiky. V mene SNR bola potom prijatá Deklarácia slovenského národa, ktorej znenie navrhol i predniesol evanjelický farár Samuel Zoch. Deklarácia vyhlásila SNR za jedinú predstaviteľku slovenského národa, ktorá je oprávnená konať v jeho mene, a toto právo uprela uhorskej vláde. Pre Slovákov požadovala samourčovacie právo a prihlásila sa k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti, k zväzku s českým národom. Toto bolo historickým, dovtedy nepredstaviteľným prelomom v slovenskej politike,“ hovorí Lacko.
„Napriek celkovej slabosti a niektorým chybám, ktorých sa slovenská politická elita v októbri 1918 dopustila, história jej dala jednoznačne za pravdu v základnom kroku, a to v odtrhnutí sa od Maďarov. Aj nasledujúce desaťročia jasne ukázali, že ak si chcú Slováci uchovať svoju identitu, je nemysliteľné, aby sa tak stalo v štáte, kde tvoria majoritu Maďari. Najlepšie to konečne ukazuje aj tragický osud násilne pomaďarčenej polmiliónovej slovenskej menšiny v Maďarsku,“ dodal Lacko a nevyslovená zostala otázka, aké poučenie by sme si mali z tejto historickej skúsenosti vziať. Dokázali by sme si my Slováci uchovať svoju identitu aj v horizonte stáročí v centralizovanom unitárnom euroštáte, aký sa pokúšajú niektoré elity v Bruseli, Berlíne či Paríži na základoch súčasnej EÚ vytvoriť?
Ale vráťme sa o sto rokov naspäť. Ako to v tých pamätných chvíľach vtedy vyzeralo v Turčianskom svätom Martine, na to spomína slovenský etnograf, historik a cirkevný hodnostár, signatár Martinskej deklarácie Karol Anton Medvecký v diele „Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám“:
„Iste najpamätnejšia udalosť nielen v mojom živote, ale aj v dejinách slovenského národa bola Martinská deklarácia, na ktorej som ako tajomník zprvu slovenskej Národnej strany a behom jej donášania ako prvý tajomník Slovenskej Národnej rady poprednú účasť bral.
Toto historické shromaždenie svolané bolo a sišlo sa 30. októbra 1918. Hlavný bod jej programu bol: ustálenie a doplnenie dovtedajšej dočasnej Národnej rady a zvolenie jej výkonného výboru.
Od Košíc po Bratislavu zastúpené tam boly všetky slovenské vierovyznania, všetky svetonáhľadné odtienky. A tento vyše tristo hláv počítajúci výber národa slovenského i s tými, ktorí sa nepomestili pod pohostinný krov banky Tatry a vlnili sa húfami rozjarenými ulicami slovenskej Mekky – preniknutý bol hlbokým vedomím, že sa veky dívajú na ich počínanie, že hovoria z duše, z uzretia červánkov našej slobody a v hrob klesnuvších predkov i v mene pozdného potomstva svojho; že tvoria historiu a že zasadzujú veľký medzník medzi národnou porobou včerajška a zlatou slobodou dneška. Výrony ich oduševnenia zatriasly mramorovými stĺpami preplneného atria i preraziac stenami, vlnily sa až k neďalekým pahorkom slovenskej Nekropoly. Ich túžby splynuly v jediný tlkot bratských sŕdc a úst: Chceme žiť! Chceme národu nášmu zabezpečiť slobodu a preto trháme reťaze maďarskej poroby a chceme sa na veky spojiť s Čechmi a ruka v ruke s nimi vytvoriť a vybudovať slobodný, neodvislý štát, dľa zásad veľkého arbitra sveta, Wilsona, a dľa už daného súhlasu tých, ktorí nad nami dosaváď vládli.“
Niet pochýb o tom, že vznik a osud česko-slovenského a neskôr slovenského štátu bol podmienený historickými okolnosťami v európskom a celosvetovom kontexte. Niet pochýb o tom, že bez vplyvných kontaktov a „lobovania“ u rozhodujúcich svetových veľmocí by štát nebol medzinárodne uznaný a možno by rýchlo zanikol. Ale rovnako niet, a nesmie byť pochýb o tom, že dôležitejšie ako toto všetko je vôľa národa prejavená v jeho realizácii práva na sebaurčenie a na vlastnú štátnosť. Toto platilo v roku 1918, v roku 1939, v roku 1993 a bude to platiť vždy, kým len budú platiť demokratické princípy.
 
Ivan Lehotský
 
Príspevok Prečo Slováci pred sto rokmi vystúpili z tisícročného zväzku s Maďarmi? zobrazený najskôr Hlavné správy.