Damask 17. júna 2018 (HSP/Topcor/Foto:TASR/AP-Hassan Ammar)
 

Sergej Kuzmickij na portáli Topcor publikoval zaujímavý materiál o dôvodoch, prečo nastala kratšia pauza a bojové aktivity v Sýrii sa čiastočne utlmili, najmä ohľadom možnej ofenzívy v pohraničných provinciách Suveida a Kuneitra na hraniciach s Jordánskom a Izraelom.

Ilustračné foto

Dôvody podľa Kuzmického sú nasledovné: Jednak preskupovanie sýrskych vládnych síl, doplnenie rezerv a materiálu pre novú ofenzívu (tieto aktivity by však už mali byť zavŕšené), Za druhé, Majstrovstvá sveta vo futbale ako aj medzinárodná situácia a jej vývoj, najmä so zreteľom na posledný vývoj v Jordánsku. Dôležitým faktorom sú taktiež horúce letné mesiace, ktoré obmedzujú možnosti ofenzívy.
Kuzmickij upozorňuje na skutočnosť, že už takmer mesiac sa hovorí o ofenzíve sýrskych vládnych síl, no ofenzíva sa stále nezačína. Sýrske vládne sily podľa jeho mienky sú už na ofenzívu pripravené. Sýrčania majú vysokú bojovú morálku, svoje kvality potvrdili pri čistení východnej Ghúty a oblastí v provincii Damask, kde za krátku dobu napriek americkým útokom Tomahawkami (ktoré vojensky podporili Briti a Francúzi), vyriešili problém s protiasadovskými bandami, takže väčšina teroristov opustila územie provincie Damask, východná Ghúta a oblasť Dúmy.
Podľa Kuzmického je hlavným dôvodom, prečo sa pozastavila ofenzíva vládnych síl v Damasku, zhoršenie bezpečnostnej situácie v Jordánsku. Z pohľadu vojakov je to veľmi jednoduché, treba útočiť a vyhnať teroristov z pohraničných provincií. Pre politikov je však situácia oveľa zložitejšia. Ofenzíva v pohraničných oblastiach s Jordánskom a Izraelom bude mať určite medzinárodný dopad.
Jordánsko v minulosti predstavovalo oblasť, odkiaľ sa do Sýrie presúvali  radikáli z iných krajín, z územia Jordánska vozili  na územia Sýrie, ktoré neboli pod kontrolou vládnych síl, zbrane, vojenský materiál. Dnes je v Jordánsku značne nestabilná situácia, v krajine silnejú protivládne aktivty. Ak by prišlo k vyhnaniu teroristov z pohraničných oblastí, tí by sa stiahli do Jordánska, kde by mohli ovplyvniť značne napätú situáciu v krajine a tá by mohla vyústiť do destabilizácie ďalšej z krajín Blízkeho východu. Destabilizácia by mohla byť natoľko mohutná, že by otriasla štátnosťou Jordánska.
Amman už diplomaticky oslovil Saudskú Arábiu a USA. Američania komunikujú s Ruskom. U Američanov momentálne prebieha zápas medzi Trumpom a protitrumpovskými elitami. Pokiaľ pre protitrumpovské americké elity by rozšírenie konfliktu a destabilizácia celého regiónu Blízkeho východu predstavovala pozitívum, pre Trumpa by bol takýto vývoj situácie problematickým. Takže prišlo ku kontaktom medzi Ruskom a USA a ofenzíva sýrskych vládnych vojsk sa načas zastavila (v septembri by už mala byť kríza v Jordánsku vyriešená, rovnako poklesnú vražedné teploty, čo môže znamenať že sa ofenzíva vládnych síl obnoví).
Vývoja situácie v regióne sa obáva aj Izrael. Ten už niekoľko desiatok rokov bez ohľadu na to, kto stojí v čele Sýrie, považuje Sýriu za jedného zo svojích hlavných súperov. Izrael má veľký vplyv na Blízky východ, má silnú armádu, ekonomiku, rozvinuté diplomatické kontakty s veľmocami Ruskom či USA.
Izrael sa však značne obáva Hizballáhu, ktorý počas vojny v roku 2006 ukázal svoju silu. Izrael s americkou podporou nebol počas mesačnej vojny v roku 2006  schopný Hizballáh poraziť a to napriek skutočnosti, že libanonská armáda na výslovný príkaz libanonských politikov nevystúpila proti Izraelu a umožnila izraelským jednotkám preniknúť na územie južného Libanonu.
Vojna medzi Hizballáhom (Hizballáh má iránsku podporu) a Izraelom trvala od 12.7.2014 do 14.8.2006. Hizballáh počas konfliktu priznal smrť 500 vojakov, Izrael 119 vojakov. O život však prišlo (tradične ako pri každom izraelskom útoku) takmer 1500 libanonských civilistov, na strane Izraela 44 izraelských civilistov. Hizballáh  vyšiel s konfliktu posilnený, skutočnosť že Izrael napriek obrovskej prevahe nedokázal Hizballáh poraziť, zvýšila rating Hizballáhu v arabskom svete. Pritom Hizballáh má ako jediná arabská organizácia na svojom konte aj životy takmer 241 amerických a 58 francúzskych vojakov (útok v Bejrúte na kasárne OSN v roku 1983), po útoku v Beirúte sa Američania z Libanonu stiahli.
Dnes je Hizballáh podstatne silnejší ako v roku 1983 či 2006. Jeho vojaci majú za sebou množstvo bojových skúseností zo sýrskeho konfliktu, Hizballáh spoločne s Iránčanmi a palestínskymi šiítmi z Liwa al Quds predstavuje najcennejších arabských spojencov Asada.  Asad sa opiera aj o ruskú a iránsku pomoc a pomoc irackých, pakistanských či afgánskych šiítov. Hizballáh predstavuje silu, ktorej sa izraelskí vojaci obávajú. V oblasti Golanských výšin, ktoré Izrael nezákonne okupuje už takmer 50 rokov vytvoril Izrael nárazníkové pásmo, toto pásmo sa snažil rozšíriť aj o oblasti sýrskych provincií Kuneitra a Deraa.
Izrael komunikuje s Ruskom a Američanmi a snaží sa diplomaticky zabezpečiť, aby obe veľmoci uplatnili svoj vplyv v regióne. Rusi by podľa izraelských predstáv mali presvedčiť Asada, Irán a Hizballáh, aby stlmili svoje protiizraelské aktivity, Američania by podľa Izraelcov mali zvýšiť svoju podporu Izraelu. Priamy kontakt Izraela s Iránom, Sýriou či Hizballáhom nie je z pochopiteľných dôvodov možný.
V súvislosti s južnými hranicami Sýrie sa tak rozohral veľmi zaujímavý diplomatický zápas, v ktorom hrá dôležitú úlohu Rusko, čo hovorí o čoraz väčšej medzinárodnej autorite Ruska. Ruský prezident Putin dáva vždy prednosť komunikácii pred konfrontáciou. Problém však spočíva v tom, že v prípade odmietnutia prvotného Putinovho návrhu, je ďalší ruský návrh vždy pre “partnerov” o niečo menej výhodný. To je však v poriadku, pretože aj postavenie “západných partnerov” je postupne vždy  o niečo slabšie.
Sergej Kuzmickij

Príspevok Prečo nastala vo vojne v Sýrii pauza zobrazený najskôr Hlavné správy.