Bratislava 16. marca 2018 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

„Ako je možné, že Smer vyhral vysoko voľby, sústavne vysoko vedie v prieskumoch verejnej mienky, ale doteraz nebol schopný zvolať svojich prívržencov na akúsi protidemonštráciu?“ pýta sa oprávnene Ján Čarnogurský a s ním aj mnohí občania.

Ilustračné foto

Naozaj, prečo? A nielen Smer-SD, ale vlastne žiadne z tých niekoľkých hnutí či strán, ktoré v modernej slovenskej histórii tvorili vždy vo svojom období reálnu opozíciu politickému hegemonovi, v geopolitickej sfére vplyvu ktorého sme, od tzv. Nežnej revolúcie, neboli nikdy schopné zorganizovať poriadny míting, aj napriek tomu, že mali silný dôvod, aj podporu milióna voličov.

Čím to je?
Je za tým fenomén mesto verzus vidiek? Do určitej miery áno: vieme ako volila napríklad Praha v nedávnych prezidentských voľbách v Česku výrazne odlišne od vidieka. Podobné trendy sa dajú vidieť aj vo Viedni, Moskve či inde vo svete: obyvateľstvo miest má tendenciu voliť kozmopolitne, kým vidiečania sú skôr národne, konzervatívne orientovaní.

„Demonštrácie sa opäť prejavili ako korunný princ politiky. Kráľom sú voľby,“ hovorí Ján Čarnogurský. „Kto ovláda námestia, má bližšie k volebnému víťazstvu. Kombinácia demonštrácií na námestiach so zdrvujúcou mediálnou podporou vedie ešte bližšie k volebnému víťazstvu.“
No dobre, ale ako je potom možné, že napríklad Smer-SD dokáže vyhrať voľby, a to aj bez demonštrácií a masmédií na svojej strane?

Mainstreamové médiá, ktoré sú spravidla na strane kozmopolitných síl, teda tiež nebudú kompletným vysvetlením problematiky, i keď na celkovom výsledku majú iste obrovskú zásluhu. Médiá robia tú hrubú prácu, veľkú časť spoločnosti naformátujú tak, aby ani nerozmýšľala nad… vlastne aby nerozmýšľala vôbec nad ničím a prevzala hotový názor na to, čo je dobré a čo zlé, čo je slušné a čo nedemokratické, kedy je treba ísť na námestia a kedy sa to nepatrí.

Goebbelsovská psychologická manipulácia, to je to, čo sa tu používa. Stokrát opakovaná lož je pravdou. Človek začne pochybovať: keď médiá prinášajú také senzačné odhalenia, ktovie, či na nich nie je niečo pravdy. Kto by za takých okolností išiel špiniť svoju česť na námestie a obhajovať zlodejov, ba možno aj vrahov? O to ohavnejší je prípad, ak tieto obvinenia sú falošné. Ale s tým sa ráta: veď kto vie ako to všetko naozaj je, kto z nás má v ruke rukolapné faktické dôkazy o tom, ako sa veci majú? V skutočnosti je názor každého z nás postavený len na tom, čomu kto verí a chce veriť. A tak tisíce a milióny dobrých a čestných ľudí z odlišných táborov sa na seba krivo pozerajú a nenávidia sa len preto, že veria v iný príbeh.

Je to práve o tom príbehu. Do tretice dajme slovo Jánovi Čarnogurskému: „Na vyvolanie demonštrácií je potrebné vyvolať určitý pátos. Napríklad prívrženci Putina sú schopní vyvolať vo verejnosti pátos, najmä pátos vlastenectva. Aký pátos môžu vyvolať prívrženci Fica? Pátos obrany krajiny pred migrantami, pred zásahmi Bruselu?“

Aký príbeh, aký pátos by mohol dostať do ulíc ľudí z antiglobalistického brehu? Žiaľ, vedomie o tom, že tá druhá strana vedome zavádza a zneužíva situáciu nestačí. Príbeh treba profesionálne pripraviť, a to amatéri proste nemôžu vedieť. Naopak, profesionálom netreba veľa: zoberú ľubovoľný trápny figový list, napríklad slovo nežnosť, slušnosť či hoci oranžovosť a srdcervúci príbeh vyrobia.

No dobre, a prečo sa to tí naši doteraz nenaučili? Dôvodom je, že u nás chýba kontinuita. To, čo sa v Amerike nazýva deep state, „hlboký štát“ čiže nositeľ knowhow dlhodobého prežitia kontinuálnej moci. Ten je skutočnou esenciou západného politického systému, hoci sa to otvorene nepatrí hovoriť. Nemožno ho odvolať ani prehlasovať, vznikol dlhodobým prírodným výberom tak, že pištoľníci, podvodníci a mafiáni sa postupne pretransformovali v ctihodných občanov. Inak to nemôže prebehnúť ani u nás, je to proces, ktorý si žiada len čas a pokoj: až keď pomrú tí, ktorí si pamätajú ako dotyční začínali, ich potomkovia sa začnú stávať váženou demokratickou elitou.

U nás, keď nejakí nadšenci na čele s talentovaným rečníkom založia stranu a podarí sa im dostať do parlamentu, rýchlo zistia, že na štáte sa dá zarobiť, a tak veselo a naivne tunelujú a papalášia. Alebo to aspoň o nich hovoria v televízii. A potom sa to na nich zrúti, po nich prídu iní… a tak stále dokola. Čas a pokoj na to, aby u nás mohol prebehnúť proces vykvasenia rafinovanej mocenskej elity z hrubého substrátu nám história nikdy nedopriala. Náš štát stále ostáva príliš plytký, a teda amatérsky, naivný, bezbranný voči stáročiami prevereným machiavellistickým technológiám ovládania davu.

A tak máme u nás mlčiacu väčšinu, ktorá síce cíti svoju pravdu, ale nemá spôsob, ako ju nahlas vykričať. Na námestiach namiesto nich kričia, ani vlastne nevedia čo, vedomí i nevedomí vykonávatelia cudzej vôle, ktorí majú za chrbtom profesionálneho režiséra.
Ivan Lehotský