Pozadie slovenskej krízy a jej protagonisti  

O aktuálnom dianí na Slovensku s politológom a publicistom Romanom MICHELKOM. Na Filozofickej fakulte UK vyštudoval filozofiu, históriu a politológiu. Už jeho knižný debut ‒ zbierka filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, za ktorú dostal prémiu Ceny Ivana Kraska, prezrádzal, že na Slovensku sa z politologického disentu vynoril národne a ľavicovo orientovaný intelektuál so širokými znalosťami vo svojom odbore, odmietajúci čierno-biele a jednostranné videnie sveta. Je autorom štyroch kníh, stoviek esejí a štúdií z oblasti sociológie, histórie, politológie a iných spoločenských vied. Prinášame rozhovor o aktuálnom politickom dianí na Slovensku so spisovateľom, s politológom a publicistom Romanom MICHELKOM.

  • Začneme udalosťami, ktoré by sa dali nazvať spoločensko-politickou krízou na Slovensku. Čo vyvolalo našu, dnes už doznievajúcu krízu?

Príčiny sú pomerne známe. Opozícia hľadala zámienku, ako potopiť ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorého pozícia bola už aj tak veľmi krehká, a vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky bol pre ňu dar z neba. Zneužitie tejto nešťastnej udalosti bolo cynické ‒ ukázalo sa, že pre opozičných poslancov typu Nicholsonová, Matovič alebo Galko neexistuje nijaká pieta. Všetci si pamätáme na tlačovku, na ktorej policajný prezident Gašpar vyslovil nie celkom šťastnú myšlienku, že vražda novinára mala nejaký súvis s jeho prácou. Dnes vieme, že verzií je viac, ale Gašparovho neuváženého vyhlásenia sa okamžite chytila opozícia. Igor Matovič na prvej tlačovke na túto tému povedal, že sa to nedá nevyužiť. 

  • Nebola to prvá násilná smrť novinára v európskom priestore. Vlani v októbri za doteraz nevyjasnených okolností na Malte zabili medzinárodne uznávanú novinárku Daphne Galiziovú. Aj tam vzplanuli emócie, ale nevyústili do takej hystérie ako na Slovensku. Z čoho pramenil náš osobitý slovenský prípad?

Ako to vzniklo? Musíme sa vrátiť do nedávnej minulosti. Prvým zásadným problémom tejto vlády bola kauza Baštrnák, ktorá vyplávala na povrch pár mesiacov po voľbách. Bola to v rukách opozície veľmi účinná munícia, ktorú pohotovo využil najmä Igor Matovič. Ale pre jeho hlúposť a narcizmus ním organizované protesty v tom čase vyšli naprázdno, lebo jeho povestné „majdany“ v júli a auguste boli veľmi zle načasované. Zdalo sa, že preferencie Smeru neklesli, a tak sa žilo v ilúzii, že psy štekajú a karavána ide ďalej. To platilo až do župných volieb.

  • Tieto ilúzie sa rozplynuli župnými voľbami?

Áno. Smer stratil štyroch županov a polovicu poslancov,  ktorí nedoplatili na nejaké  zásadnejšie pochybenia v úrade, ale na Bašternáka a jeho prepojenie na Roberta Kaliňáka. Vtedy  sa Maďarič pokúsil v Smere o sebareflexiu. Pokúsil sa o trik, ktorý predtým už dvakrát vyšiel: oznámil, že položí stranícku funkciu. Dvakrát mu to nevyšlo a tretíkrát zahral silnou kartou, naozaj sa vzdal stoličky podpredsedu Smeru-SD. Mal to byť príklad pre ostatných podpredsedov, že je potrebná zmena, lebo inak bude veľký problém.V tom čase však už nemal na Roberta Fica taký vplyv, hral vabank a prehral. V Smere nevznikla nijaká frakcia, ako možno predpokladal, a Kaliňák ďalej prežíval ako tikajúca časovaná bomba, chvíľu však Maďaričov tlak ešte ustál. Potom prišla nečakaná udalosť ‒ vražda novinára, otriasla emóciami ľudí a hoci sa neobjavila nijaká súvislosť ministra vnútra či polície s touto vraždou, spustila sa lavína protestov. Našli sa zmanipulovaní, prevažne mladí ľudia, ktorí začali organizovať demonštrácie akože nepolitickým, nadstraníckym spôsobom.

■ Marek Maďarič urobil ešte jeden ťah ‒ vzdal sa postu ministra kultúry. Ako hodnotíte tento jeho krok?

Vtedy, keď bol Smer oslabený, možno hodnotiť jeho krok ako ranu do chrbta. Bol to bod zlomu. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá dovtedy iba hovorila, že ju prípad Kaliňák „hlboko znepokojuje“,  dala Ficovi ultimátum: ak Kaliňák nepôjde preč, ona tiež abdikuje. Keď sa Bugár vrátil z Maldív, námestia zúrili. Slovenská frakcia v strane Most ‒ Híd povedala, že nebude akceptovať nielen Kaliňáka, ale celú súčasnú vládu a postavila Bugára pred hotovú vec. Koalícia bez jeho štyroch poslancov ‒ Šebeja, Žitňanskej, Švejnu a Kresáka ‒ by už nemala v parlamente väčšinu a hrozilo, že vláda padne. Boli dve možnosti: divoký rozpad s koncovkou predčasných volieb alebo dohoda o predčasných voľbách, ku ktorým však krajinu dovedie súčasná koalícia. Vtedy sa stalo, čo nikto nečakal. Fico spoznal politickú nevyhnutnosť a na rozdiel povedzme od Babiša v Česku obetoval seba, ponúkol abdikáciu a na miesto premiéra navrhol Pellegriniho. No a Žitňanská a Kresák boli spacifikovaní tým, že im sľúbili čelné miesta na Ústavnom súde SR...

  • Šebej sa vzdal poslaneckého mandátu a dohodou o rekonštrukcii vlády sa zachránila koalícia. Aká bola v tejto politickej kríze úloha prezidenta?

Keď sa Andrej Kiska týždeň po vražde Kuciaka vrátil z lyžovačky v Rakúsku, vyzval na predčasné voľby alebo na hlbokú rekonštrukciu vlády v čase, keď mala koalícia v parlamente väčšinu. Bolo to nenáležité a nefér. Okrem toho definitívne a totálne ho diskvalifikujú jeho slová o tom, že nezáleží na motíve vraždy...

  • Bola to teda výzva na deštrukciu funkčnej vlády?

Samozrejme, a prezident tým prekročil všetky hranice. Náš systém je parlamentný, nie prezidentský, preto platí, že kto poskladá parlamentnú väčšinu, má oprávnenie na to, aby vládol. Andrej Kiska tento systém deštruoval. Bolo to hrubé porušenie ducha ústavy, zvyklostí a spôsobu, akým funguje parlamentná demokracia. Prezident má v rukách karty iba vtedy, ak sa parlamentná väčšina rozpadne, inak má možností minimálne. On však parlamentnej väčšine nielenže kládol podmienky, ale pravdepodobne na popud svojho poradcu Mazáka urobil čosi mimoústavné: nepoveril Pellegriniho zostavením vlády, ale „nezáväzne“ ho poverili ba rokovaním o zostavení vlády a takéto poverenie mohol kedykoľvek vziať späť. Tým do našej politiky zaviedol nebezpečný precedens ‒ keď prišiel Pellegrini so zostavou, tak začal kádrovať niektorých ministrov, konkrétne Jozefa Ráža mladšieho.

  • Ráža odmietol na základe skupinovej fotografie starej sedem rokov, na ktorej bol s bývalým ministrom vnútra Kaliňákom. Ale výhrad k navrhovaným ministrom mal aj viac. Výhrady sú však jedna vec a odmietnutie vymenovať ministra je vec druhá. Nebolo to viac ako nekorektné?

Poviem príklad: bývalý prezident Ivan Gašparovič si mohol všeličo myslieť o vláde Ivety Radičovej a jej ministroch, ale správal sa korektne podľa ústavných zvyklostí.  Keď prišla Radičová s väčšinou sedemdesiatich ôsmich poslancov v parlamente, tak jej vládu akceptoval. Od roku 1999, keď sa zmenila parlamentná voľba prezidenta na priamu voľbu, menil sa aj článok 111 Ústavy SR a spôsob vymenovávania a odvolávania ministrov má takúto podobu: „Na návrh predsedu vlády prezident SR vymenuje a odvolá ďalších členov vlády...“ Po ústavnej novelizácii sa teda zmenil slovesný vid  ‒ z nedokonavého vidu  „vymenúva“ na  dokonavý „vymenuje.“ Čiže o povinnosti prezidenta vymenovať ministra niet ani najmenších pochybností.

  • Predstavy o úradníckej vláde sa nenaplnili, hoci prezident avizoval, že pokoj nebude. A ulica, aj keď je za zenitom svojich aktivít, pokračuje v požiadavkách ďalej. Organizátori demonštrácií majú dostatok financií na inscenovanie posmrtného sobáša dvoch zavraždených mladých ľudí a ďalších podujatí. Čo si myslíte o pozadí týchto akcií?

Nejaká „skoro“ maturantka slečna Farská a nejaký Šeliga majú akýsi „transparentný“ účet, podľa ktorého jedna ich akcia stojí šesťtisíc eur, čo je veľmi podhodnotené a nereálne číslo. Sú za tým veľké otázniky. V pozadí sú podľa všetkého skrytí ľudia, ktorí finančne podporujú a logisticky riadia figúrky týchto protestov. Nie som však v týchto štruktúrach, preto máme len indície, nie jasné dôkazy.

  • Organizátori čítajú zo scenárov, ktoré sami nenapísali?

Dá sa to tak povedať. Organizátori demonštrácií si uvedomujú, že by bolo kontraproduktívne ťahať na pódiá politikov z radov opozície, ktorí sú sami zdiskreditovaní, preto tam volajú rôznych hercov a umelcov. Títo ľudia z pouličných tribún nemajú reálne vedomosti o tom, ako funguje ústavný systém, nemajú predstavu o parlamentnej demokracii, nevedia napríklad o tom, prečo vláda nemá kompetencie odvolať prokurátora Kováčika voleného v parlamente. Samozrejme, Kováčika môže parlament odvolať len vtedy, ak by spáchal úmyselne nejaký trestný čin.  Žiadne iné možnosti nemá 

  • Momentálne sa pozornosť väčšinových médií aj ulice sústreďuje na boj proti vedeniu RTVS. Je vôbec na tento boj nejaký relevantný dôvod?

K tomu treba opäť uviesť krátke entrée. Bývalý minister kultúry Krajcer brutálnym spôsobom dostal verejnoprávnu televíziu i rozhlas do područia politikov, keď zlúčil obe inštitúcie do „telerozhlasu“ s názvom RTVS. Ak predtým riaditeľov týchto samostatných inštitúcií volili televízne a rozhlasové rady, Krajcer presadil, že voľby riaditeľa zlúčenej inštitúcie prešli do kompetencie parlamentu. Predtým bol mandát členov rady stanovený na šesť rokov a po dvoch rokoch sa vždy obnovovala tretina členov rady. Na základe tohto kľúča sa nikdy nestalo, aby mala v rade väčšinu vládna koalícia, lebo model bol vypracovaný tak, aby nebolo možné po zmene vlády ľahko ovládnuť verejnoprávny rozhlas i televíziu novou vládnou garnitúrou. Treba jasne povedať, že toto všetko zrušil Krajcer, že toto všetko zrušila retroaktívne Radičovej vláda, lebo členovia rady nedokončili svoj mandát.

  • Riaditeľom sa podľa tohto modelu stal Jaroslav Rezník, ktorého zvolilo deväťdesiatšesť poslancov tajným hlasovaním. Prečo nastal počas jeho pôsobenia tak mohutne medializovaný problém údajnej „normalizácie“ RTVS?

Je to paradoxné, veď Rezník neprijal medzi svojich spolupracovníkov nijaké stranícke kádre Smeru-SD, ale prijal napríklad Dzurjanina, ktorý bol v minulosti  v bývalej rozhlasovej rade nominantom KDH. Celý problém vznikol v čase prvých protivládnych demonštrácií, keď bolo spravodajstvo RTVS extrémne politicky „aktivistické“. Dobšinský a Strižinec sú od roku 2016 hlásnymi trúbami opozície. Tesne po voľbách stratili akékoľvek zábrany. Keď bolo jasné, že mediálna hystéria zostaveniu vlády nezabráni, trochu zabrzdili, ale to, čo predvádzali, nemá s verejnoprávnosťou nič spoločné. Pamätáme si slová týchto aktivistov RTVS: „Zrada na voličoch, Bugár zradca“ a podobné vyjadrenia boli ich denným chlebíkom. Dnes sú na čele neobjektívnej kritiky proti vedeniu RTVS ľudia ako Bc. Hanzelová, ktorá má na rováši vážne sankcie za neobjektívnosť od licenčnej rady. Ďalší veľký problém je, že monopol na verejný diskurz v televízii má Michal Havran, ktorý má zároveň pravidelnú rubriku v jasne vyhranenom denníku SME. Do svojej „súkromnej“ relácie si pozýva kamarátov iba jednostranného názorového zafarbenia, ale nepozýva veľmi významnú a relevantnú časť názorového spektra, pričom často provokuje, keď rieši napríklad umelý problém antisemitizmu štúrovcov. A títo ľudia dnes kričia za masívnej podpory médií a opozície, že ich vedenie RTVS šikanuje. Absurdné!

  • Aká perspektíva čaká slovenskú spoločnosť po parlamentných voľbách v roku 2020? Bude zostavovať vládu Sulíkova koalícia s Matovičom, Kollárom a KDH?

Strana Smer-SD má dnes dvadsať percent preferencií a klesla na pätnásťročné minimum. SaS má reálne trinásť percent a nerastie, OĽaNO kleslo. Ostatné strany sú na tom plus-mínus rovnako ako pred ťažkou krízou, z ktorej opozícia vôbec neprofituje. Aj keď rátame s tým, že do parlamentu môže vstúpiť KDH, prípadne Progresívne Slovensko, stále tu bude strana bez najmenšieho koaličného potenciálu – ĽSNS Mariána Kotlebu. Sulík sa jednoznačne vyhraňuje voči Smeru a iste by rád pribral do koalície niektorú z terajších koaličných strán, lenže tu je kameňom úrazu arogantný a neakceptovateľný Matovič, s ktorým by sotva Danko alebo Bugár  išli do partie.

  • Do volieb však zostávajú takmer dva roky, všeličo sa môže zmeniť.

Samozrejme. Na politickej scéne sa môžu sa objaviť ďalšie nové strany a Smer-SD môže vyrásť na dvadsaťpäť percent, ale to nemusí stačiť. Zatiaľ je vysoko pravdepodobná situácia, že nastane povolebný pat podobný tomu v Čechách.

Zhováral sa Ľudovít ŠTEVKO ‒ Foto: archív SNN

ZDROJ >>

Komentujte :)