Postaviť sa po semifinále OH 2004 pred novinárov bola chyba, tvrdí Krnáč. Na Slovensku chýbajú peniaze

Bratislava 11. októbra 2018 (SITA/HSP/Foto:TASR-Radovan Stoklasa)
 
V súčasnosti 40-ročný tréner si je istý, že olympijská medaila je a dlhú dobu aj bude v tunajších podmienkach vždy skôr prekvapením, najmä v džude

Archívna snímka: Džudista Jozef Krnáč pózuje so striebornou medailou, ktorú si vybojoval 15.augusta 2004 na OH v Aténach v kategórii do 66 kg

Niekdajší reprezentant SR Jozef Krnáč je stále jediným Slovákom, ktorý získal olympijskú medailu v džude. V roku 2004 v Aténach si vybojoval striebro v hmotnostnej kategórii do 66 kg. Vo finále nestačil na suverénneho Japonca Masata Učišibu. S odstupom času si Krnáč myslí, že vie, kde sa stala chyba. “Viem presne, kedy som urobil chybu. Nemal som sa po semifinále dostať medzi novinárov, ktorí ma rozhodili. Prestal som sa plne sústreďovať a viac som myslel na to, že som vo finále a už mám istú medailu. Toto športovec nikdy nesmie riešiť. Treba si pripraviť taktiku, čo mi ušlo. Neskôr som sa s Japoncom Učišibom bil na viacerých sústredeniach a vždy som vyhrával,” zhodnotil rodák z Bratislavy pre denník Pravda.
Pred OH si veril, že môže dosiahnuť dobrý výsledok, medailu však skôr nečakal. “Výkonnosť som mal výbornú a dosahoval som dobré výsledky. Veril som, že keď všetko dobre dopadne, dosiahnem dobrý výsledok. Každý by mal ísť na olympijské hry s tým, že podá najlepší možný výkon a pokúsi sa uspieť. Len zúčastniť sa mi nestačí. Nie som vyznavač Coubertinovho hes­la,” povedal Krnáč. Svoju medailu však nemá odloženú na čestnom mieste: “Olympijskú ani ostatné medaily nemám nikde vystavené. Kým som býval u rodičov, mal ich otec na skrini v obývačke, niečo tam aj zostalo. Nepotrebujem sa na ne doma pozerať, nežijem zo spomienok. Viem, že sú aj takí, ktorí majú k medailám veľmi vrúcny vzťah. Pamätám si, že Mišo Martikán nechcel v Aténach tú svoju ani pustiť z ruky.”
V súčasnosti 40-ročný tréner si je istý, že olympijská medaila je a dlhú dobu aj bude v tunajších podmienkach vždy skôr prekvapením, najmä v džude. “Jasné, že pre Slovensko to bol obrovský úspech. Aj v rámci Československa. Ak neberiem do úvahy mimozemšťana Čecha Lukáša Krpálka, ktorý zbiera medaily jednu za druhou, bola medaila z olympiády vždy výnimočná udalosť. Ako tréner môžem porovnať, že teraz je mladých džudistov ešte menej, než pred pár rokmi. Rozdiely sú obrovské. Je veľký problém vychovať u nás chlapca, ktorý je konkurencieschopný aspoň v rámci Európy. Navyše sa zmenil kvalifikačný kľúč i viaceré pravidlá. Zakázali polovicu techník, ja by som sa už teraz nechytal,” vyhlásil.
Krnáč si myslí, že slovenskí džudisti sa napriek všetkému môžu prebojovať na OH 2020 do Tokia. “Najväčšie šance majú Peťo Žilka a Miňo Randl. Maťo Poliak bol pred dvoma rokmi tretí na majstrovstvách Európy. Medzi ženami je vlastne len Viki Majorošová. Juniori nemajú šancu prekvapiť, ešte necestujú na veľké turnaje. Je to finančne veľmi náročné,” zhodnotil Krnáč a dodal: “Kedysi sme boli tak desiati až dvadsiati, ktorí sme sa na seba tlačili a približne päť žien. Teraz máme päť mužov a jednu ženu. U juniorov nás bolo aj 20–30, teraz mám v užšom reprezentačnom výbere päť ľudí.”
Vicemajster Európy za rok 2002 tvrdí, že v slovenskom džude chýbajú financie. “Nemáme na to. V spolupráci s Duklou, NŠC alebo vďaka zaradeniu do top tímov môžeme chodiť na nejaké turnaje, ale zďaleka nie na všetky. Úspešné krajiny majú státisíce eur na každú zložku, u nás má kadetská, juniorská aj seniorská reprezentácia zhodne po 13 000 eur na prípravu. Keď cestujeme niekam do Dubaja či Tokia, traja pretekári minú polovicu rozpočtu,” prezradil Jozef Krnáč.
 
Príspevok Postaviť sa po semifinále OH 2004 pred novinárov bola chyba, tvrdí Krnáč. Na Slovensku chýbajú peniaze zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)