Bratislava 16. júla 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Arogantné správanie Londýna voči Venezuele a ďalším krajinám, ktoré majú v Británii uložené svoje zlato, sa Britom nevyplatilo. Viaceré štáty sa rozhodli, že si svoje zlaté rezervy budú uchovávať radšej u seba doma

Ilustračné foto

Poľsko vracia svoje zásoby zlata z Britskej Bank of England. Potom ako Poľsko vlani viac než zdvojnásobilo svoje zásoby zlata, od začiatku roka 2019 Poľská národná banka kúpila ďalších sto ton vzácneho kovu, čím predčila všetky ostatné krajiny v regióne. A rozhodla sa stiahnuť značnú časť tohto zlata z Bank of England do Poľska, do vlastných sejfov.

Poľská centrálna banka odôvodnila tento krok potrebou diverzifikovať uskladnenie svojich zlatých rezerv, aby „obmedzila geopolitické riziká“, ktoré by mohli vyústiť v „stratu prístupu alebo obmedzeniu dostupnosti zlatých aktív umiestnených v zahraničí“. Povedané zrozumiteľnou rečou, je to otvorené vyjadrenie pochybnosti, facka jednej z najrenomovanejších svetových finančných inštitúcií, jasný signál, že slepá dôvera Poľska v Britániu sa skončila.

Je celkom jasné, čo spôsobilo túto stratu dôveryhodnosti slávnej Bank of England v očiach nielen Poľska, ale aj mnohých ďalších krajín. Pred niekoľkými mesiacmi totiž Bank of England odmietla vrátiť Venezuele 14 ton zlata v hodnote 1,2 miliardy dolárov, ktoré tam mali juhoameričania uložené. Niekoľkotýždňové naliehanie prezidenta Madura o vrátenie tejto približne sedminy venezuelských zlatých rezerv britská banka podľa Bloombergu odmietla na žiadosť USA, ktoré tým chceli odstrihnúť Venezuelu od financií, spôsobiť tam ekonomickú katastrofu a pomôcť tak svojmu favoritovi Juanovi Guaidóovi uchopiť moc.

Nebola to však iba Venezuela, kto mal s Bank of England podobný problém. Banka dlhodobo skladovala napríklad 80 ton zlata patriaceho Austrálii, pričom Angličania neumožňovali Austrálčanom vykonávať riadny audit ich zlatých rezerv.

Poľsko nie je jedinou z krajín EÚ, ktorá chce mať svoje zlato doma. Vlani aj Maďarsko, ktoré má podobne ako Poľsko s Bruselom tiež otvorených viacero politických sporov, oznámilo rozhodnutie vziať si z bezpečnostných dôvodov svoje zlato do vlastných sejfov.

„Nech sú presné motívy Maďarska a Poľska o rozhodnutí nakupovať zlato a sťahovať si ho domov akékoľvek, vysielajú tým jasné signály elitám EÚ, že v oblasti politiky a financií majú stále svoju vlastnú nezávislú vôľu a zmysel pre národnú suverenitu, na rozdiel od mnohých iných členských krajín EÚ,“ uviedol Ronan Manly, analytik pre oblasť vzácnych kovov singapúrskej spoločnosti BullionStar, jedného zo svetových obchodníkov s touto komoditou.

V dávnejšej minulosti malo svoju zlú skúsenosť s Bank of England aj socialistické Československo. Píšeme o tom TU. Ešte pred druhou svetovou vojnou si Národná banka československá pre istotu, pred blížiacim sa Mníchovským diktátom, uložila veľkú časť svojich zlatých zásob v Bank of England. Angličania za toto zlato od USA nakupovali výzbroj a výstroj a iným spôsobom financovali československý odboj a neskôr veľmi neserióznym spôsobom vyúčtovali Československu všetko aj za vojakov, ktorí padli v bojoch za Anglicko.

Spojenci po vojne rozdeľovali časť zlata, ktoré Nemecko získalo pri obsadení európskych krajín, z toho československý podiel bol 24,5 tony. Z tohto množstva v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony a zvyšných 18,4 tony zostalo v Bank of England a americkej Federal Reserve Bank. Trvalo dlhých 34 rokov, kým sa do Československa vrátilo aj toto zlato – Veľká Británia aj USA jeho vrátenie pod rôznymi zámienkami odmietali. V nekonečných a nekonštruktívnych rokovaniach Briti vyťahovali napríklad pohľadávky Británie za vojnový a mníchovský úver, na ktorý padlo aj československé zlato v Bank of England. Po Mníchovskej zrade, potom ako dali Hitlerovi naše zlato, potom, čo pre nich urobili naši vojaci v bojoch proti nacistom, to bola zo strany Britov nehanebná podlosť.

Hlavný vyjednávač československej strany pri jednaniach s nimi Richard Král neskôr požiadal vtedajšieho ministra zahraničia Bohuslava Chňoupka o odvolanie z jednaní a odôvodnil to takto: „Dôkladne som si preštudoval podklady, najmä otázku vojenského úveru. A je mi z toho nanič, až sa mi zdvíha žalúdok. Máme platiť aj za šnúrky do topánok, za spodky či za traky, ktoré naši vojaci nosili, keď bojovali aj za nich, za Angličanov. No ale prosím… každý má inú morálku, každý inak vidí svet. Ale čo je na tom strašné, a čo neviem preniesť cez srdce, sú tí mŕtvi. Tam je započítaná aj výstroj tých, ktorí padli. A ležia niekde v Afrike, pri el-Alameine a Tobrúku, kde bojovali proti Rommelovi a nielen za nás, ale aj za Anglicko … na toto nemám dosť silné nervy. Pochopte ma. A vymeňte ma. Sotva by som sa udržal, keby mi predložili účty za košele, rukavice a svetre, a musel by som povedať: tak, a teraz ideme účtovať za krv!“

Richarda Krála si raz zavolal k sebe aj Vasil Biľak, ktorý od neho dokonca chcel, aby jednania zrušil, nech si Briti a Američania zlato nechajú: „Ľudia si ešte po dvoch generáciách pamätajú na Mníchov. Toto ohľadne nášho zlata si tiež budú dlho pamätať. Svet by sa mal dozvedieť, že naši niekdajší západní spojenci nás vydierajú a zlato nám chcú vrátiť až potom, keď im zaplatíme za československých vojakov, ktorí bojovali proti Hitlerovi, a ešte k tomu po ich boku…“ Biľakov návrh však ÚV KSČ nepodporil a po dlhých peripetiách sa v roku 1982 sa zvyšok československého zlata, 18,4 tony, konečne vrátil domov.

Len pre úplnosť uveďme, keby chcel azda niekto konšpirovať: Bank of England nie je majetkom Rothschildovcov, ako si niektorí myslia, napriek tomu, že v minulosti tam viacero príslušníkov tohto rodu zastávalo významné funkcie. Bank of England patrila pod britskú korunu a v roku 1946 bola znárodnená, čo znamená, že je plne pod kontrolou vlády Spojeného kráľovstva.

Takéto sú teda praktické historické skúsenosti so slávnou Bank of England, údajne najkredibilnejšou inštitúciou na opatrovanie zlatých rezerv v celom známom vesmíre.  Je celkom pochopiteľné, že Poliaci, Maďari a iní sa oprávnene obávajú, že keby došlo k nejakému vážnejšiemu sporu medzi nimi a západnými mocnosťami, tieto by neváhali použiť uskladnené zlato ako nástroj vydierania.

Celá táto situácia okolo zlatých rezerv je zároveň vzorovým modelom toho, ako v skutočnosti fungujú medzinárodné vzťahy medzi Západom a podriadenými krajinami, a aká je skutočná miera spoľahlivosti takýchto „partnerských“ vzťahov.

Mimochodom, skúste uhádnuť, kde má uložených svojich 32 ton zlata Slovenská republika? Správne, uhádli ste. V sejfoch Bank of England.

Ivan Lehotský

Vážení čitatelia, Hlavné Správy sú v zúrivej ekonomickej vojne s liberálnym establišmentom. Podporte nás a pomôžte nám vybojovať zápas o konzervatívne hodnoty. Vážime si každé euro.
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

Chcem podporiť nezávislé spravodajstvo

Zdroj