Bratislava 30. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)
 
V zastupiteľskej demokracii ľud odovzdáva moc svojim zástupcom, ktorí ju potom v jeho mene uplatňujú. Platí to o tradičnom rozdelení moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Ale čo obrovská moc, ktorú nad ľuďmi majú masmédiá? Moc nad snami a túžbami ľudí, ich hodnotovým rebríčkom i svetonázorom… nemal by národ mať kontrolu aj nad touto sférou moci, efektívnu a proporčnú vzhľadom na vôľu prejavenú napríklad vo voľbách?

Ilustračné foto

Súčasťou pokusu o slušný slovenský minimajdan z ostatných týždňov sú aj revolučné nálady v RTVS. V súvislosti s nimi sa opäť otvorila aj diskusia o nezávislosti a verejnoprávnosti médií, ktoré by mali zo zákona slúžiť všetkým občanom. Nemalá časť verejnosti vníma RTVS ako neobjektívnu a niektorí komentátori to hovoria celkom otvorene. Napríklad historik, analytik a publicista Eduard Chmelár pred pár týždňami opísal pomery v RTVS takto: „Spravodajstvo verejnoprávnej televízie dnes ovládla úzka ideologická sekta, ktorá rezignovala na žurnalistiku a robí angažovaný politický aktivizmus…“
Podobne to vidí aj filozof, politológ a poslanec NR SR Ľuboš Blaha: „Dlhé roky sú z neobjektivity a ideologickej nadpráce RTVS doslova znechutení všetci tí, ktorí nevyznávajú neoliberálny svetonázor. Čo je viac než polovica Slovenska. Ľudia musia platiť za to, aby ich niekto indoktrinoval svojimi pravicovými názormi. Je to neférové, je to nedemokratické a je to neprofesionálne. Verejnoprávna televízia si nikdy nemôže získať dôveru slovenskej spoločnosti, alebo aspoň jej významnej časti, pokiaľ tam budú robiť namiesto novinárov neoliberálni aktivisti.“
Čo vlastne znamená slovo verejnoprávnosť? Existuje viacero definícií, ale žiadna sa detailnejšie nezaoberá momentom plurality verejného vplyvu na verejnoprávne médiá – všetky skôr zdôrazňujú nezávislosť, najmä z hľadiska financovania a oficiálnych možností štátnych inštitúcií vplývať na verejnoprávne médium.
Lenže… s nezávislosťou je to ošemetné. Nezávislosť totiž neznamená neprítomnosť názoru – veď ani nie je možné nemať názor, a už vôbec nie, ak človek pracuje v médiách. A súčasne je prirodzené, že v nezávislej, čiže od vplyvov izolovanej spoločnosti, sa časom vyvinie svojská kultúra. Ak je výsledkom takéhoto vývoja fakt, že v danej societe, v tomto prípade verejnoprávnom médiu, prevládajú názory odlišné od väčšinových, potom už nie je namieste hovoriť o nezávislosti, ale o odcudzení či zlyhaní v plnení pôvodného verejnoprávneho účelu. A ak sa za tým naviac ešte črtá previazanie s nejakou konkrétnou ideológiou či záujmovou skupinou, potom už sa dá uvažovať aj o manipulácii či dokonca zrade. A to je práve situácia, ktorú dnes mnohí vyčítajú RTVS.
Teda skutočná nezávislosť média nie je neprítomnosť názorov. Naopak, môže to byť jedine rovnomerné a proporčné zastúpenie všetkých relevantných názorov. Relevantných, to znamená takých, ktoré zastáva nezanedbateľná časť spoločnosti: čiže nielen tých oficiálnych či salónne-opozičných, ale aj skutočne opozičných a alternatívnych. Áno, napríklad aj tých proruských, protinatovských, protibruselských a protimigrantských. To naznačuje aj E. Chmelár, keď zdôrazňuje, že RTVS by mala „zo zákona odrážať čo najširšie názorové spektrum spoločnosti“.
Ako je zakotvená nezávislosť RTVS v štatúte RTVS? Článok 1, bod 3 hovorí, že „Rozhlas a televízia Slovenska vykonáva svoju činnosť vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť…“ (Viac o fungovaní RTVS nájdete tu.) Inými slovami, RTVS sa nezodpovedá nikomu okrem niekoľkých sporadicky sa stretávajúcich rád: Rady RTVS, výboru NR SR pre kultúru a médiá či Rady pre vysielanie a retransmisiu. Na týchto schôdzach sa raz za čas stretnú vážení občania, ktorí popri členstve v týchto radách majú kopu iných starostí a záujmov, vybavia pripravenú agendu a ponáhľajú sa ďalej. Tento mechanizmus iste dokáže riešiť niektoré typy úloh, ale je to efektívny nástroj prenosu vôle, nálad a presvedčení väčšiny národa do špecifickej televizáckej komunity? Ako vidíme, asi sotva.
Výsledkom je, že máme na Slovensku verejnoprávnu inštitúciu, ktorú značná časť verejnosti vníma ako hniezdo protislovenských a extrémnych politických názorov. Všetci si na to už zvykli a berú ako samozrejmosť, že to tak asi musí byť, že sú tam ľudia takmer výlučne z jednej strany názorového spektra. Z času na čas národne orientované sily v parlamente zvolia takého riaditeľa tejto inštitúcie, ktorý sa podujme na nadľudskú úlohu posunúť ju smerom k vyváženosti a začne do hadieho hniezda šťuchať, v dôsledku čoho sa spustí náramný krik od Patagónie až po Helsinky a riaditeľ je označený za normalizátora.
A tak nám zatiaľ ostáva len snívať, že jedného dňa budú môcť ľudia na verejnoprávnej obrazovke počuť správy v politicky naozaj neutrálnom tóne a vidieť tam tak Hríba, ako napríklad aj Rostasa, Mesežnikova či povedzme Gdovina, Dobšinského či Huďa – proporčne podľa skutočných preferencií verejnej mienky. Tak ako nezaujatosť a verejnoprávnosť v ich skutočnom význame slova kážu.
Ivan Lehotský
 
Príspevok Pod verejnoprávnosťou sa rozumie ľubovôľa redakčnej kliky? zobrazený najskôr Hlavné správy.