Bratislava 20. septembra 2018 (HSP/Foto:HSP-Ivan Lehotský)
 
Vlastenci alebo zradcovia? (Milan Rastislav Štefánik e la Legione ceco-slovacca) – to je názov knihy, ktorá sa v týchto dňoch v obmedzenom náklade dostáva na pulty slovenských kníhkupectiev. Na propagáciu kníh je zvyčajne určený iný priestor, ale tentoraz urobíme výnimku. Z hľadiska ľudí, ktorí sa venujú slovenskej histórii, a najmä tej spred sto rokov, totiž ide doslova o senzáciu.

Krst knihy

Ako uviedol vydavateľ knihy, bývalý minister obrany SR Pavol Kanis, autor využil prístup k unikátnemu dokumentačnému materiálu a svoju majstrovskú schopnosť popularizácie na vytvorenie jedinečného diela, ktoré prináša záplavu informácií a archívnych fotografií súvisiacich s M. R. Štefánikom a formovaním československej legionárskej armády v Taliansku. Pre nás je kniha v preklade Ladislava Koudelku o to cennejšia, že mnohé z použitých dokumentov a informácií boli doteraz u nás neznáme. A v neposlednom rade, pohľad talianskymi očami na jedno z kľúčových období našej histórie nám dá možnosť vidieť veci s odstupom, takým dôležitým pre objektívne hodnotenie histórie.
Autor knihy, taliansky popularizátor histórie Sergio Tazzer je v Taliansku pojmom – bol riaditeľom RAI (Radiotelevisione Italiana) pre Benátsko aj Tridentsko, viedol ústrednú redakciu Televíznych novín RAI v Ríme a v súčasnosti je prezidentom historického centra Centro di documentazione storica della Grande Guerra (CEDOS) v San Polo di Piave (Treviso).
Taliansko hralo v tých časoch pre vznik československého štátu oveľa väčšiu rolu, než sa u nás všeobecne usudzuje. Veľmi pomohlo vzniku nového štátu napríklad už len tým, že na konci vojny zajalo údajne až 350 tisíc vojakov rakúskej armády – čo bol tiež jeden z dôvodov, prečo rozpadajúca sa ríša už nemohla zmeniť rozhodnutie našich národov ísť vlastnou cestou. Taliansko však bolo aj významným účastníkom medzinárodnej diplomacie, priaznivo nakloneným českým a slovenským snahám o samostatnosť. Má na tom obrovský podiel Štefánik, ktorý vybojoval v Taliansku pre štát Čechov a Slovákov mnohé veci – aj preto, lebo ako pilot, ktorý vo vojne nasadzoval za Taliansko svoj život, bol dôveryhodnejší ako iní politici. Ako hvezdár mal výborný zrak a preto neskôr už nelietal ako pilot, ale vo funkcii pozorovateľa mal v lietadle dôležitejšiu úlohu – odhaľovať pozície nepriateľa. Podarilo sa mu objaviť zhromažďovanie rakúskych vojsk, čím získal úctu u mnohých rozhodujúcich ľudí a dôveru vrchného veliteľa spojeneckých vojsk.

Kniha Vlastenci alebo zradcovia? (Milan Rastislav Štefánik e la Legione ceco-slovacca)

Namiesto opisovania dajme radšej priestor úryvku z knihy. Hovorí markíza Giuliana Benzoni o tom, ako sa zoznámila na jar roku 1916 s láskou svojho života – Milanom Rastislavom Štefánikom.
„V Ríme, ktorý vojna zmenila na nepoznanie, v panujúcej vlasteneckej atmosfére, ktorá nad všetkým prevládala – stuhy, kokardy, vojenské recepcie, svetská prísnosť – som stretla lásku žiariacu, nečakanú a zanietenú ako jarný blesk.
Raz večer, prekvapená náhlym lejakom, som sa uchýlila do paláca Gegého Primoli na Via dell´Orso. Ako zvyčajne, Gegé ,držal salón‘. Nič a nikto mu v tom nemohol zabrániť, ani vojna. V prítmí plameňov krbu v neveľkom salóne sedeli na poduškách skupiny osôb. Z prítmia sa sem-tam vynorila tvár, z polohlasného hovoru vytryskol krátky smiech, neznámi ľudia viedli vážne debaty. Snažila som sa potlačiť nepríjemný pocit a prekvapenie, ktoré vyvolávalo toto prítmie. Každý reagoval podľa svojej povahy a nálady. Ponorená do seba a ustráchaná, bez myšlienok alebo pocitov, som si sadla k plápolajúcim plameňom. Cítila som, že ma niekto pozoruje, zdvihla som oči a uvidela francúzsku uniformu a nad ňou dvoje jasných očí. Cez prítmie a hmlisto zábudlivé rozpoloženie, v ktorom som bola, som rozoznala len toto. Pohľady pokračovali, zdalo sa, akoby na mňa narážali a chceli ma uchvátiť s príťažlivou silou.
Aby som ukončila túto krížovú paľbu, v ktorej moja osoba bola cieľom, rozhodla som sa odísť a vstala som. S rýchlosťou blesku bol dôstojník po mojom boku. A už tu bol Gegé a predstavil nás, meno mi uniklo…“
Text pokračuje vysvetlením kto bol Gegé a politických súvislostí, prečo sa Štefánik ocitol v jeho paláci. O pár strán ďalej sa vraciame do paláca Primoli, kde „Štefánik galantne a s milým nátlakom požiadal v prítomnosti pána domu Giulianu Benzoni o schôdzku na budúci deň“. Ďalej pokračuje Giuliana vo svojich spomienkach:
„Bez rozmýšľania, takmer automaticky, som povedala áno a zutekala som. Zachvátená panikou, uchýlila som sa k Else Dalloliovej, mojej najlepšej priateľke. Bola dcéra generála, ktorý obstarával pre armádu muníciu a snažil sa ju zbaviť starých muškiet so záväzkom, že našim jednotkám dá menej ,obrodenecký‘ výzor. Elsa mi sľúbila, že pôjde so mnou. Tak veľmi som ju prosila, že si myslela, že ide o niečo vážne. Nasledujúce ráno sme boli traja pred palácom Colona, kde býval môj starý otec. Elsa zobrala papiere, ktoré jej doručil dôstojník a ja som ostala sama s neznámym. Prešli sme rozsiahly dvor, zaplavený slnkom. Zrazu, ako mágiou, mal v rukách malé puzdro a nasledovali tieto slová: ,Získal som tento kameň na Tahiti‘ a dodal neistou taliančinou: ,Vždy som ho nosil pri sebe pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.‘ Vládala som len kývnuť na jeho neuveriteľnú ponuku a zozbierala som odvahu opýtať sa ho na jeho meno. Moja otázka vzbudila ozajstnú veselosť.
,Ako to, myslel som, že to viete.‘
,Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič.‘
Predstavil sa s úklonom: ,Milan Rastislav Štefánik, medemoiselle.‘
Tak som sa stala v priebehu niekoľkých minút snúbenicou a k tomu s prstienkom. Šťastliví a usmiati sme nastúpili do bričky, aby sme si urobili cestu po Ríme na želanie všetkého najlepšieho. (…)
Zopár dní som žila v stave neuveriteľnej blaženosti a neznalosti osoby môjho spoločníka. Jeho príbeh sa postupne vynáral tak, ako sa z hlbokého prameňa vytvárajú malé potôčiky.
Je taký romantický, až sa zdá byť neuveriteľný.
Milan bol Slovák, s kultom svojej vlasti, malého národného zlomku, ponoreného do rozsiahleho rakúskeho impéria.
V Prahe, kde študoval, sa jeho vlastenectvo ešte viac zapálilo, živené študentským prostredím.
Mal encyklopedické a systematické znalosti a mnohé záujmy. Ak sa pre niečo zapálil, bolo to vždy s morálnou motiváciou: pre medicínu, aby mohol pomáhať ostatným, pre právo, aby sa mohol učiť byť spravodlivý, ale najviac pre astronómiu.
V magickej Prahe Rudolfa II. sa v sedemnástom storočí stala astronómia kráľovnou toho čudného serailu mysterióznych obyvateľov, mágov a vedcov, ktorí zapĺňali kráľovský hrad. Zdalo sa mi, že Milan pochádza z ich skupiny.“
Markíza Giuliana Benzoni sa údajne nikdy nevydala a do konca svojho života vraj chodila na Slovensko na miesta, ktoré jej pripomínali jej životnú lásku…
Ivan Lehotský
 
Príspevok Po sto rokoch je tu nové, unikátne svedectvo o Štefánikovi od popredného talianskeho historika, plné faktov doteraz u nás neznámych zobrazený najskôr Hlavné správy.