Bratislava 11. februára 2019 (HSP/Foto:Pixabay)
 
Pri počúvaní, či čítaní biblických textov liturgie 5. nedele v cezročnom období rok C /Iz 6, 1-2a,3-8 1Kor 15, 1-11, Lk 5, 1-11/  môžeme prísť k  myšlienke, že ich spoločnou  témou je Božie oslovenie a  povolanie človeka

Ilustračné foto

Tiež, že všetci oslovení si uvedomujú  Bázeň pred Bohom a veľkú hriešnosť a svoju nehodnosť komunikovať s Bohom. Počúvali Boha, prijali jeho milosť, vďaka ktorej sa stali tým čo boli, ako vošli do dejín a ako ich poznáme aj dnes, po tisícročiach, ktoré uplynuli od udalosti ich  povolania.
v 1. čítaní hovorí prorok Izaiáš, ako videl Pána, pocítil svoju  vinu, bol očistený od svojich hriechov a odpovedal na Boží hlas “Hľa tu som, mňa pošli.” V druhom čítaní apoštol Pavol v liste do Korintu píše, že im ohlasuje to, čo on prijal od Krista, ktorý sa zjavil aj jemu. Tiež konštatuje svoju nehodnosť, vedomí si je toho, že Božiu Cirkev prenasledoval, ale uvedomuje si tiež veľkosť a dar Božej milosti. A v evanjeliu Lukáš opisuje ako Ježiš učil   na brehu Genezaretského jazera zástupy, potom oslovil a pozval k nasledovaniu Šimona Petra a Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí opustili všetko a išli za ním.
Boh sa prihovára k človeku. V sv. Písme máme opísaným mnoho takýchto oslovení, pozvaní človeka.  Je  rozdiel medzi náboženstvami prirodzenými, kde človek hľadá Boha a vytvára si o ňom svoje predstavy a hľadá spôsoby ako mu prejaviť svoju úctu. Takto to bolo od stvorenia sveta. Človek si predstavoval Boha podľa vlastných schopností. Vedel z prírody, zo života, že Boh je, ale nevedel o ňom nič konkrétne, tak konal na základe vlastných  predstáv. Kresťanské náboženstvo je zjaveným náboženstvom, Boh oslovuje človeka, prihovára sa mu a hovorí mu čo a ako má konať. Keď nastala plnosť časov, poslal svojho Syna, aby nám zjavil “všetko čo počul od nebeského Otca.” /por. Jn 15, 15/ V sv. Písme máme opísané povolania mnohých prorokov a ľudí, ako sa k nim Boh prihovoril a zveril im určité  poslanie, úlohy, ktoré majú vykonávať. Ježiš si zvolil aj 12 apoštolov, ktorým zveril zodpovednosť a starosť o Cirkev. Prihováral sa k zástupom ľudí, ku skupinám ľudí, i k jednotlivcom. Takto sme to počuli aj v evanjeliu tejto nedele. V evanjeliách máme zachytené aj povolania, na ktoré osoby neodpovedali. Nevieme kde a ako tieto osoby skončili. Vieme však ako skončili svoj život apoštoli a tí, ktorí odpovedali Ježišovi kladne.  Už ich od Ježiša nič nedokázalo odlúčiť. Boli si vedomí, že v živote ich nič väčšie a dôležitejšie, než Božie pozvanie nemôže stretnúť. Že nikto im nemôže dať viac a nič lepšie, hodnotnejšie. Niekto z nich to neľutoval. Po zoslaní Ducha Svätého už nerobili kompromisy so svetom a vyjadril to sv. Pavol. Kto nás odlúči od lásky Kristovej /Rim 8, 35 – 39/ Vieme, že Judáš skončil tragicky preto, že Ježiša zradil.
Téma povolania človeka bola vždy v Cirkvi základnou témou. Boh oslovil mnohých v dvoch tisícročiach kresťanstva a máme o tom v dejinách mnohé zaujímavé svedectvá. Oslovil jednoduchých i mocných, nevzdelaných i vzdelaných, chudobných i bohatých, mladých i starých, príslušníkov rozličných skupín, slobodných i ženatých, mužov i ženy… Niektorí si to pamätajú s presnosťou na rozličné detaily, hodinu, niektorých oslovil naraz, iných postupne, opakovane. Obyčajne Boh sa prihovára v tichosti. Aj odpoveď býva rôzna. Niekto ide hneď, iní až po dlhšom, možno zrelšom zvážení, niektorí až v závere života. Boh má úlohu pre každého. Nikto na tomto svete nie je zbytočný, nikto tu niesme náhodne. Nikto nemá dôvod sa potulovať životom len tak bezcieľne a nezmyselne. Preto je dôležité aby sme sa nedali vtiahnuť len do svetských a materiálnych starostí, ktoré človeka môžu zamotať a pohltiť až tak, že ich nadradí nad svoje hlavné poslanie, ktorým je Božia oslava a vlastná spása. Nič dôležitejšie než ohlasovať evanjelium nemôže mať nikto v živote. To je našou prvou a základnou kresťanskou povinnosťou. Dnes akosi málo počuť to, čo naši starí rodičia bežne hovorievali, aby si si neuškodil duši, aby si sa nespustil, neopustil, nezradil Pána Boha, aby si nepredal večnosť za misu šošovice…  Čo všetko býva témou dnešných kresťanov? Ale je ich základnou otázkou ohlasovanie Božieho evanjelia? Nedajú sa vtiahnuť do sveta biznisu, politiky, ekonomiky, kultúry, športu, showbiznisu… a postupne sa v ňom stratia a Cirkev sa tak oslabuje?
Každý z nás bol povolaný k životu. Byť dobrým, láskavým a ľudským človekom. Byť šťastní na svete i po smrti. Dostali sme život aby sme ho zmysluplne naplnili dobrom, láskou, obetavou službou Bohu i blížnym.  Boli sme narodením sa na svet povolaní do ľudského spoločenstva.
Krstom sme boli začlenení do Cirkvi, stali sme sa  kresťanmi,  boli sme pozvaní počúvať Ježiša, prijať štýl jeho života, veriť mu a nasledovať ho žiť podľa zásad evanjelia aj ho ohlasovať vo svete.
Každý z nás dostal aj osobitné povolanie,  kňazstvo, manželstvo, rehoľa, slobodný vo svete, možno lekár, učiteľ, vedec, umelec… Nie budovať vlastnú kariéru, upevňovať si svoju moc, bohatstvo, ale svojimi darmi a schopnosťami i vedomosťami byť v službe Božieho kráľovstva a iným ľuďom. K tomuto nás viedla Cirkev, aby sme nežili ako deti sveta, ale aby sme žili ako deti svetla. Aby sme žili naplno a len vtedy môžeme byť naplno šťastní, ak takto budeme žiť.
Každý z nás je povolaný Bohom.  Uvedomujeme si svoju zodpovednosť za to, že máme plniť nám zverené úlohy, podľa ktorých budeme hodnotení a ktoré za nás nemôže vykonať nikto iný? Alebo si nerobíme starosti s tým, ako raz vydáme počet zo svojho správcovstva. Ako sme naložili s časom, schopnosťami, majetkom, peniazmi a všetkými darmi čo sme dostali.  Nič sme nedostali náhodne a všetko má svoj zmysel. Všetko sme dostali zadarmo a z lásky. Tie najväčšie hodnoty, ktoré k životu potrebujeme, bez ktorých život nemá zmysel ani nemôže existovať dostávame zadarmo. Nedajú sa kúpiť za peniaze ani vymeniť za žiadne materiálne hodnoty. Nenechajme sa vtiahnuť do povrchných záujmov, ktorými sa nás aj dnes mnohí usilujú odviesť od nášho základného povolania, ktorým je Láska. Politika, ekonomika, moc, peniaze, majetok, práca, zábava… majú zmysel len vtedy ak ich prijmeme v duchu nášho povolania ku ktorému nás Kristus povolal. Ak ich dáme do služby lásky. Ak dokážeme plniť Božiu vôľu aj napĺňaním vlastného osobného povolania. Povolanie si nemožno uzurpovať. Sme povolaní k svätosti a to sa s hriechom nedá zlúčiť.
Ľudovít Košík
 
Príspevok Pán zastavil sa na brehu… zobrazený najskôr Hlavné správy.