Belehrad 11. marca 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Srdjan Ilic)

Medzinárodný tribunál pre bývalú Juhosláviu zmenil skutočný čas smrti juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča, aby takto skryl dôkazy úmyselnej vraždy srbského politika. K takémuto záveru dospel osobný lekár Miloševiča profesor Vukašin Andrič, autor knihy „Anatómia justičnej vraždy“, ktorej prezentácia prebieha v Belehrade.

Ilustračné foto: Fotografia zosnulého srbského prezidenta Slobodana Miloševiča

Doktor Andrič hovorí, že Miloševič  nezomrel na infarkt 11. marca 2006, ale bol zabitý deň predtým medzi 22.30 a 23.00 v svojej cele Е04 pri použití droperidolu.  Osobný lekár Miloševiča zdôraznil, že jeho pacient „nebol otrávený liekom na lepru rifampicínom, ale práve droperidolom, ktorý spôsobuje plnú nehybnosť tela a určitú formu sna podobného smrti.

„Miloševič po zatknutí strávil v Haagu päť rokov – do dňa svojej smrti 10., alebo 11. marca 2006. On jednoznačne nemohol odísť z Holandska živý. Nebolo možné si ani teoreticky predstaviť, že by odišiel do Ruska na liečenie. Preto ho oni napokon, pravdepodobne, zabili. Nezabili ho však tak, ako sa o tom píše v médiách – otravou rifampicínom,  takže aj toto je verzia Západu odpútavajúca pozornosť od pravdy,“ hovorí profesor.

Doktor Andrič tiež upozorňuje čitateľov na skutočnosť, že Miloševiča vo väzení „alebo vôbec neliečili, alebo liečilo placebom“, čo tiež negatívne vplývalo na stav jeho zdravia. Autor knihy zdôrazňuje, že Miloševič rozniesol haagsky tribunál na márne kúsky, všetky obvinenia úplne odvrátil, čo sa stalo príčinou jeho likvidácie“. Andrič svoje hodnotenie uzatvára slovami: „Po tom, čo Carla del Ponteová uvidela, že už nič nemôže urobiť, okamžite nastala smrť srbského politika.“

Je dobré si pripomenúť, že Miloševič nie je jediná obeť „justičnej spravodlivosti“ Západu protežujúceho albánskych i bosnianskych moslimov a Chorvátov na úkor Srbov. Na sklonku roku 2016 začal Medzinárodný tribunál pre bývalú Juhosláviu v Haagu oficiálne vyšetrovanie v súvislosti s tvrdeniami tu väzneného obvineného prvého prezidenta Republiky srbskej Radovana Karadžiča. Karadžič upozorňuje na „neobyčajný charakter“  čím ďalej, tým častejšie sa vyskytujúcich prípadov „zhubných nádorov“ u Haagom väznených vo väznici mesta Scheveningen. Karadžič tiež vyhlasuje, že „zvláštne väzenské pravidlá nedovoľujú prijímať preventívne opatrenia na zachovania zdravia v tomto väzení“.

Osobitnú pozornosť si zasluhujú slová Karadžičovho obhajcu Gorana Petronieviča: „Tribunál – to je časť mechanizmu NATO. Videl som sa s Miloševičom, v ten istý deň sme sa videli na chodbe s Babičom (od apríla 1991 do februára 1992 bol Babič hlavou Republiky Srbská Krajina na území súčasného Chorvátska – pozn. red.), ktorý údajne o hodinu na to prišiel o zdravý rozum a obesil sa. Sotva som stihol vyjsť z väzenia, keď mi to oznámili. Ľudí privádzajú do stavu fyzického a psychického vyčerpania a všetko toto je naplánované, aby sa zakryli zločiny NATO proti Juhoslávii, proti tomu, čo oni urobili tomuto štátu.“

Po dlhej noci prichádza úsvit. Ak si dostatočná časť Slovanov uvedomí, prečo na nás boli dopustené rôzne biedy, príde raz čas, keď Medzinárodný súdny tribunál so sídlom napríklad v oslobodenej Prištine, či v oslobodenom Kyjeve bude súdiť všetkých tých zločincov a ich kolaborantov spomedzi domáceho obyvateľstva, ktorí na sklonku minulého a na začiatku nového storočia páchali genocídu na Slovanoch odporujúcich  diktatúre antikresťanských globálnych  elít.

Vladimír Mohorita